 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
To, že Slnko potrebujeme bezpodmienečne k životu, vie každé malé dieťa, avšak o bližšie podrobnosti o tejto hviezde sa bežný občan už tak veľmi nezaujíma. Spomeniem tu preto pár faktov, ako aj pár zaujímavostí o tomto svietiacom kotúči, ktorý nás sprevádza deň čo deň na našej životnej púti.
Fyzikálne sa jedná o obrovskú rotujúcu guľu, zloženú zo žeravých plynov, hlavne však vodíka. V žiadnom prípade sa však nejde o len tak nejaký ohníček. Uprostred Slnka je tlak a teplota taká vysoká, že atómy vodíka sa zlučujú a touto reakciou vzniká plyn zvaný hélium. Pri tomto procese stráca Slnko každú sekundu 4 milióny ton zo svojej hmoty. Aj pri tomto úbytku je predpokladaná doba svietenia Slnka bez zmeny intenzity svetla zhruby ďalších 5 miliárd rokov. Slnko vyžaruje svoje svetlo do všetkých strán a na zemský povrch dopadá s intenzitou cca 1 kW na 1 m2. Priemer Slnka je zhruba 109× väčší ako priemer Zeme (približne 1 400 000 km). Povrch Slnka má teplotu 6000 °C, vnútrajšok vyše 18 miliónov °C. Vedci zistili, že energia sa uvoľňuje z vnútra Slnka. Táto energia prúdi vonku natoľko pomaly, že kým dorazí k povrch, trvá to milióny rokov. Pri vystupovaní zo Slnka sa táto energia mení zo škodlivého žiarenia gama na všetkým známe teplo a svetlo. V poslednej fáze pohybu je energia vynášaná horúcimi plynmi na povrch, cez tzv. fotosféru. Slnko samotné (ako aj jeho planéty) vzniklo z materiálu, ktorý tu po sebe zanechala minimálne jedna nova alebo supernova. Bola to jedna z prvých hviezd raného vesmíru a našej mladej galaxie – Mliečnej dráhy. Životný cyklus tejto protohviezdy ju síce doviedol do zániku vo forme supernovy, ale dovolil tým vzniknúť ťažším prvkom, z ktorých sú planéty (aj my ) a ktoré sa v raných fázach vývoja vesmíru nevyskytovali.
Na záver pár pojmov, ktoré v súvislosti z touto hviezdou môžete občas začuť:
Slnečné škvrny – na Slnku sú to skoro vždy tmavé škvrny. Ide o chladnejšie miesta, aj keď ešte stále veľmi žeravé. Približne každých 11 rokov je Slnko aktívnejšie a vtedy sa objavuje aj viacej škvŕn. Astronómovia predpokladajú, že sú pozostatkom magnetických polí Slnka.
Slnečný vietor – sú drobné atómové častice, prúdiace zo Slnka všetkými možnými smermi. Pohybujú sa rýchlosťou svetla do celého kozmického priestoru a napr. sondy Pioneer zaznamenali slnečný vietor dokonca až v priestore za planétou Neptún.
Erupcie a protuberancie – Erupcie sú obrovské výbuchy atómových častíc Slnka. Keď zasiahnu Zem, spôsobia často nádherný svetelný jav – tzv. polárnu žiaru. Protuberancie sú obrovské špirály horúcich plynov (desaťnásobne väčších ako priemer Zeme) tryskajúcich zo Slnka. Niektoré z nich môžu zotrvať nad povrchom celé dni a zvyčajne kopírujú siločiary magnetických polí.
A čo teda povedať celkom na záver? Môžeme len dúfať, že výpočty astronómov sú presné a že nám Slnko nevyhasne skôr. Táto úvaha je samozrejme skôr rečnícka, no tento fakt by sme poznali za 8 minút od jeho vyhasnutia, pretože presne tak dlho letí lúč zo Slnka na Zem. Ale zánik akejkoľvek hviezdy nemusí znamenať len jej vyhasnutie a zmenu na bieleho trpaslíka. Hviezda sa môže premeniť na supernovu a pohltiť nás aj najbližšie okolie. Slnko ale nedosahuje kritickú hmotnosť, potrebnú pre vznik supernovy. O zániku hviezd však až niekedy nabudúce.