 |
 |
 |
 |
 |
 |
V dňoch 24. – 26. apríla 2009 sa na Strednej dopravnej škole na Kvačalovej ulici v Bratislave uskutočnil festival venovaný slovanskej kultúre a dejinám Slavcon 2009. Ako vždy v (pre účastníkov, nie organizátorov) príjemnej nenáhlivej atmosfére.
V piatok večer, po príchode z konferencie o Júliusovi Barč-Ivanovi z Martina (nemýľte sa, Július Barč-Ivan nie je v tomto článku zbytočne, tento pán písal utopické hry podobné Čapkovým, o tom ale viac inde a inokedy) som absolvoval prednášku Martina Králika o tom, čo má mladý autor robiť s poviedkou. Lektor stručne a jasne poinformoval o literárnych súťažiach. Hoci jeho analýza neprinášala mnoho nových poznatkov, zaujala ma prehľadnou štruktúrou a jasne stanoveným i splneným cieľom. Tož, disciplína, jedna z vecí, ktoré môjmu naturelu nesedia.
V sobotu som sa väčšinu dňa s knihou v ruke na slnku tešil na prednášku Františky Vrbenskej. Tam, vonku, som si začiarkol celý rad prednášok, ktoré by som absolvoval, keby pršalo. Bolo ich mnoho, no nespadla ani kvapka, neprišiel ani obláčik. Úchytkom som však absolvoval časť výkladu o slovanských zbraniach a zbroji. M. Bernart, prednášajúci z Česka, sa v téme očividne vyznal, považoval som za nutné robiť si poznámky.
Musím podotknúť, že ak mala väčšina programu takúto úroveň, záujemcom o históriu Slovanov sa na akciu naozaj oplatilo prísť. Medziiným som sa dozvedel, že je len veľmi málo priamych archeologických dôkazov na existenciu štítov u Slovanov. Štíty boli v stredoveku vyslovene „spotrebným“ tovarom, ľahko podliehali skaze. Atď. Viac vedomostí vám nedám, hľadajte článočky pána Bernarta, ktorý mal na cone ešte dva vstupy. Len škoda, že nepršalo. Kvôli počasiu som teda premeškal výklad Petry Neomillnerovej o hrdinských archetypoch a Lívie Hlaváčkovej o tom, ako sa rozkladá mŕtvola. Obom dámam sa ospravedlňujem, mal som aj pokušenie vymyslieť im obsah prednášok – z úcty k pravde tak však neurobím. Napokon, časť Líviinej interpretácie som absolvoval v čajovni, kde ju reprodukovala Františke Vrbenskej.
Stretávam známych, či skôr oni stretávajú mňa, pozdravy, trocha slov, nič sa nemá preháňať, je to pohoda, každý zhruba vie, čo od koho čakať.
Zvečerieva sa, vonku sa zablysne ohnivá šou, telocvičňou zahrmia ozembuchy a budzogáne a iné nástroje kapely Vrbovské Vŕby.
Ja však smerujem do tichej miestnosti v odľahlom krídle školy. Za príbehmi.
Františkine prednášky sú do reportáže skvelé, pretože sa nedajú zreprodukovať. Sieť spamäti prezentovaných historiek, hlas hodný javiska… Po polnoci som sa však odtrhol od tejto mágie (že je Františka čarodejnica, je všeobecne známe) a odobral sa na nočný autobus do Rače.
V nedeľu predpoludním som si zľahka vypočul výklad o hobitích chlpatých nohách a všeličom inom, potom som vybehol von. Cestou ma pri dverách zaujala tabuľka so šiframi. NEO, EOL, DIA, SCD. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že ide o rozvrh triedy 4. D. Čo skratky znamenajú, neviem. Spočítal som však, že maturanti majú štyrikrát do týždňa sedem hodín, vo štvrtok šesť, zakaždým začínajú nultou o 7.20. Celkom fajn, že už nechodím do školy, povedal som si a vrátil sa až v čase svojho prednášania. Po ktorom som (vonku fúkal silný vietor) absolvoval ruský film Človek obojživelník. Natočený roku 1962. Príbeh sa odohráva v Argentíne, miestne tance vyzerali skôr ako čerkeské. Odvíja sa príjemne nenáhlivo, správne pateticky, človek-obojživelník má kostýmček, z ktorého by priaznivcov 3D animácie a dokonalých efektov asi šľak trafil, mne sa však páčil, za zrýchlený sled scén by som nemenil ani náhodou.
No a to bol naozaj koniec – zmorení usporiadatelia nás už naozaj vyháňali. Vôbec sa im po trojdňovej štreke nečudujem a prajem im mnoho síl, chuti a šťastia pri organizácii ďalšieho ročníka conu, na ktorý chodím rád, pretože je jar a to ma vždy teší.
Autorka fotografií: Freya