 |
Vereneas sa zhmotnila uprostred čistinky a chvíľu načúvala svetu. Ale do toho sa jej priplietli vlastné myšlienky. Len nedávno prevzala na seba úlohu, ktorú jej nechala predchodkyňa Aoibhneas. Čakalo ju nesmierne dôležité poslanie. Bola by však radšej, keby tu s ňou mohla byť samotná vedma. Táto úloha si vyžaduje skúsenosti, ktoré ona zatiaľ mala len získavať. Ale nie vždy sa plány splnia podľa našich predstáv. Teraz sa vedmou stala ona a nemohla sa vzdať tohto dôležitého postavenia.
Občas mávala pochybnosti, či je naozaj tá, ktorá sa mala stať najmocnejšou bielou bytosťou. Ako každý mladý človek, ani ona nevedela odhadnúť svoj plný charakter. Dokáže vôbec zastúpiť svoju sestru Aoibhneas? Nesklame celý svoj ľud? Jej pochybnosti niekedy zachádzali ešte ďalej. Bola si vedomá toho, že ak čo i len raz zaváha, môže to zničiť celý svet v tejto rovine bytia. Namiesto toho, aby jej Aoibhneas pomohla prekonať svoje obavy zo zlyhania, vždy jej povedala len strohé „Musíš“. Boli časy, keď ju toto slovo privádzalo do zúfalstva. To bola ešte veľmi, veľmi mladá. Nerozumela pulzu sveta. Ešte nechápala mnohé veci. Až napokon zistila, že „Musíš“ nesprevádza životom len ju. Zistila, aký význam má slovo aelgroch – svätá prísaha. Takže nielen ona sama neriadi svoju budúcnosť. Vlastne, tak celkom o nej nerozhoduje. Vedma ju môže len vidieť. Vidí všetky možné cesty, ktorými sa môže každá bytosť v tomto svete uberať. Každý má na výber viacero možností. Ale elfovia sú viazaní svätou prísahou, čím sa im možnosti zužujú len na jednu jedinú.
Keď toto raz pochopila, nemohla sa už na svoje postavenie a poslanie hnevať. Samozrejme, bola tu možnosť prísahu porušiť. Ale všetci bieli elfovia, ako aj ich siví bratia, si plne uvedomovali, aké následky by to malo. Bieli navyše mali mierumilovné a dobrosrdečné povahy. Cítili všetku bolesť sveta a chceli ho vyliečiť. Takže postupne si Vereneas k slovu „Musíš“ pridala dodatok „Lebo to tak aj chcem“. Ale to ešte nevedela, akú trpkú príchuť bude mať jej poslanie.
Ako sedela na čistinke a znova raz rozmýšľala o svojej úlohe, znenazdajky sa pri nej objavil biely elf. Čakala práve naňho. Len si chcela dopriať čas pripraviť sa na stretnutie.
„Už som ťa čakala,“ pozdravila s úsmevom elfa menom Lianell. Snažila sa, aby si nevšimol jej mierne rozpaky. Lianell bol vychýreným bojovníkom, ktorý jej bol však oveľa milší, ako sa všetkým zdalo. Lianell poznal mladú vedmu už od detstva, ale popravde, vždy ju bral ako mladšiu sestru. Mal ju rád, ale nevnímal ju ako ženu, ktorej by mal venovať svoje srdce. Vereneas to chápala, hoci si mnohokrát predstavovala pravý opak. Ale srdcu nemôžeš rozkázať. Často myslela na to, či kvôli poslaniu umrie sama, presne tak ako Aoibhneas. Ale oveľa častejšie jej zišlo na um, že by mala rada vidinu o tom, ako sa jej Lianell vyzná zo svojich citov. Keby takúto vidinu naozaj mala, dokázala by mu o tom povedať? A je vôbec možné mať takúto vidinu? Nebol by to len jej zhmotnený sen?
Ako sedela v tráve, slnečné lúče jej vnikali do bledých vlasov a rozžiarili ich ako diamanty. Lianell mal tmavšie vlasy, ale pôsobil rovnako nadpozemsky ako ona. Úsmev jej dobrosrdečne opätoval a prisadol si. Chvíľu sa rozprávali o dianí vo svete. Hoci bol Lianell na cestách, nedostával správy zo všetkých kútov krajiny. Vereneas mu ich s radosťou prezradila. Potom sa spýtala, ako pochodil pri poslednej výprave, keď ochraňoval niekoľkých Snérijčanov pri odchode do bezpečia.
Elf sa usmial a zasníval sa: „Ja som spokojný. Ako vždy, keď som na cestách. Vieš ako milujem poslania, ktoré mi zveruješ.“ Áno, dobre vedela, ako Lianell miluje dobrodružstvá. Rád spoznával nových ľudí a keby mohol, objal by celý svet. Ale na druhej strane, bol aj tvrdým, rýchlym a nekompromisným bojovníkom. Bol jedným z najlepších šermiarov spomedzi všetkých elfov, nielen bielych. Chýr o jeho schopnostiach poznali aj samotní siví. A, čo sa nestávalo bežne, vedeli ho aj oceniť. A práve preto bude musieť Lianell znova niekam cestovať. Vereneas znova príde o potešenie z jeho prítomnosti.
Nahlas si vzdychla, čo upútalo jeho pozornosť. Po chvíľke sa spýtal: „Zrejme si ma neprišla len privítať a povedať mi čo je nové?“
„Nie. Aj keď to nezmenšuje radosť z toho, že ťa vidím. Keďže však máš dobrodružného ducha a rád cestuješ, pôjdeš do Knautie, kde sa momentálne nachádza chlapec z iného sveta. Na Knautiu sa chystá útok. Nie je veľký, ale o to zlovestnejší. Šajdán vie, že kým by vypravil dostatočne veľké vojsko, Riša by sme stihli premiestniť niekam, kam by nemusela dosiahnuť jeho moc. Preto chce do opustenej temnej citadely v meste Khorlagharr nasťahovať najväčšiu zberbu spomedzi ghúlov. Nie veľa. Azda len dvadsať, ale zato tých najhorších. Sú to samí hrdlorezi a jediné, čo im chutí, je krv. Je mi ľúto, že táto cesta nebude pre teba taká príjemná,“ znova si vzdychla a ani nedbala o to, že si všimne jej starosti.
Ale Lianell na nebezpečenstvo nedbal, preto sa nahlas a s pobavením spýtal: „A povieš mi, či uspejem?“ Bola to jedna z dvoch otázok, na ktoré vedma nikdy neodpovedá. Vereneas sa usmiala nasilu. Vôbec sa jej nepáčilo, čo čaká vyvoleného jej srdca. Vlastne, čo bolo zvláštne, nevedela to ani ona. Pri tomto sa jej vtedy vidiny zastavili. Ako tak však teraz nad tým rozmýšľala, v mysli sa jej utvorila nová vidina. Ako vždy zavrela oči a celkom sa na ňu sústredila. Elf si všimol zmenu v jej správaní, preto zmĺkol a čakal. Akosi podvedome cítil, že sa táto vidina týka jeho osudu. Možno to bolo preto, lebo všetci elfovia majú pre podobné veci cit. Aj oni dokázali vycítiť, kedy sa napríklad ukončí ich život. Cítili silný strach a pochybnosti niektorých bytostí tohto sveta. Ale len keď boli v ich blízkosti. Možno práve preto teraz pocítil niečo z Vereneasinej vidiny. Lebo sedela pri ňom.
Vereneas zrazu otvorila oči. To, čo videla sa jej vôbec nepozdávalo. Ale bolo to predsa len lepšie, ako nechať Lianella samého čeliť takému hroznému osudu. Pozrela sa mu do očí a bez emócií (čo ju stálo veľa síl) mu povedala: „Teraz ťa musím opustiť. Idem ti zohnať spoločnosť. O tri dni sa so svojím spoločníkom stretneš vo Viksonovom hostinci. Ešte sa uvidíme.“ Popriala mu šťastnú cestu a zmizla.
Lianell sa potešil novej úlohe, aj keď cítil, že na nej leží temný tieň.
Mladá sivá elfka Erenwea práve čistila srsť svojmu koňovi. Chlácholivo mu pritom spievala. Kôň spokojne hojdal chvostom a nechal sa elfkou rozmaznávať.
Zrazu sa vzduch pri nich zmenil. Kým sa Vereneas stihla zhmotniť, Erenwea bleskurýchle siahla po meči a čakala ju. Siví si s bielymi veľmi nerozumeli, hoci vedela, že len vedma sa môže premiestňovať takýmto spôsobom. Nebola teda nepriateľ, ale to ešte neznamenalo, že podobná návšteva je vítaná.
Keď sa Vereneas zhmotnila do svojej podoby, obraz, ktorý sa jej hneď naskytol, ju neprekvapil. Vedela, že Erenwea je prchká, nemá rada bielych a vlastne ani iné živé bytosti tohto, či iného sveta okrem svojho verného koňa. Preto podobné správanie očakávala. Ale ako vedma nikdy so sebou nenosila meč. Ona takúto ochranu nepotrebuje.
„Ak ma zabiješ, nič tým nevyriešiš,“ povedala vedma namiesto pozdravu.
Erenwea sa zaškľabila, ale meč neskryla. Len jeho hrot namierila k zemi. O novej vedme už počula. Vedela si predstaviť, že bude aj mladá, ale táto vyzerala ešte len ako dieťa. Hoci Erenwea v skutočnosti bola od nej len o pár rokov staršia, čo nakoniec v dlhovekosti elfov neznamenalo takmer nič.
„Aké máš pre mňa poslanie, ó vedma?“ ironicky sa spýtala sivá elfka. Už len pre tento prístup sa Vereneas bridilo stretávať sa so sivými. A toto poslanie sa jej vyslovene nechcelo oznámiť. Táto sivá sa mala totiž stať Lianellovým spoločníkom. Vidina sa jej zhmotnila vtedy na čistinke. Bola však zvláštna. Presne ako tá predchádzajúca. Väčšinou jej vidiny neboli také útržkovité. Videla omnoho ďalej, ale teraz… Akoby ju chcela budúcnosť pred niečím varovať. Teraz nemala obvyklú istotu, čo sa jej bežne nestávalo. Bolo to pre ňu niečo nové, nevedela, čo má presne s útržkovitými informáciami robiť. Rozhodla sa, že bude jednoducho načúvať budúcnosti tak ako doteraz a počká si na rozuzlenie.
„Ó, ctená sivá,“ napodobnila ju Vereneas. Bola si istá, že z nich dvoch nikdy nebudú priateľky. „Musíš sa o tri dni vo Viksnonovom hostinci stretnúť s bielym elfom, ktorý sa volá Lianell. Spolu sa vydáte do Knautie. On ti o tom povie viac.“ Nemala chuť sa tu ešte zdržiavať, preto začala miznúť. Ani nepočkala, či s tým bude sivá elfka súhlasiť.
Erenwea však znova zdvihla svoj meč a namierila ho na vedmu. „Musím? Nič nemusím, keď nechcem. A ty mi rozkazovať nebudeš! Ak si myslíš, že sa spolčím s jedným z vás, si na omyle!“ vykríkla na ňu, čím ju donútila zostať.
Vereneas sa nahnevala. Ani to sa jej nestávalo často. „Máš pravdu, nemusíš, keď nechceš. Ale dobre vieš, že tieto slová z úst hocakého elfa nemajú význam. Zväzuje ťa aelgroch. Preto nechápem, prečo ešte márniš môj čas a moju trpezlivosť a rozprávaš zbytočnosti. O tri dni nech si v hostinci! A nezabudni, že ja budem vedieť, kedy a ako sa rozhodneš. Ale potom uvidíš veľkosť môjho hnevu!“ Bez ďalších rečí Vereneas konečne zmizla. Sama bola prekvapená svojím správaním.
Erenwea sa chvíľu ticho pozerala na miesto, kde ešte pred chvíľou stála útla biela elfka a rozmýšľala, že mala o nej asi mylné informácie. Nová vedma mala byť totiž mierna a milá. To, čo práve Erenwea zažila, sa rozhodne od jej predstavy líšilo.
Lianellovi trvalo presne tri dni, kým sa dostal k obľúbenému hostincu na rázcestí starej obchodnej cesty. V tomto bola Vereneas vždy presná. Bol zvedavý, čo mu nové poslanie prinesie. Odvtedy, ako sa rozlúčili, sa mu vedma už nezjavila. Takže plány sa nezmenili. Predpokladal, že Šajdán mal stále v úmysle obsadiť citadelu samými hrdlorezmi. Dúfal len, že spoločník, po ktorého Vereneas odišla, bude mocný chlap, aspoň taký zručný v zaobchádzaní s mečom ako je on sám. Nerád sa chválil touto zručnosťou, radšej by bol, keby sa všetky spory riešili mierovou cestou. Ale za tie stáročia, čo je na svete, zistil, že to niekedy nie je možné. A v takýchto prípadoch vôbec. Možno pre toto ho mala Vereneas tak rada. Hoci by mohol meč používať častejšie, radšej bol, keď odpočíval v pošve po jeho boku.
O Vereneasiných citoch vedel veľmi dobre. Ale nemohol ju mať tak rád, ako by ona chcela. Bola krásna, milá, dobrá a múdra. Ale mal ju rád skôr ako sestru. Keď bola mladšia, vždy sa zapýrila, keď sa spolu rozprávali. Tváril sa, že si to nevšimol. Možno to teraz vyzeralo, že už doňho nie je zamilovaná, ale Lianell vedel, že to len vek a nové povinnosti ju naučili skrývať svoje pocity pred svetom.
Ako rozmýšľal o vedminých citoch, ocitol sa na poslednej zákrute, za ktorou sa mal objaviť hostinec. Mal to tu rád a vždy, keď ho cesty zaviedli týmto smerom, zastavil sa na kus reči. Hostinský Swen Vikson bol síce až príliš zaťažený na peniaze, ale dobrosrdečnosť mu nechýbala. Teraz už aj on opustil svoj hostinec. Nič už nie je tak, ako predtým. Svet sa mení, zlo sa rozpína a je len na niektorých statočných, aby mu zabránili pohltiť ho.
Niekto stál pred hostincom. Lianellov kôň zastavil a pozorne zastrihal ušami. To, že ho naozaj niekto očakáva, však elf už dávno vedel. Cítil ho už dobré dva kilometre. A istotne aj dotyčná osoba v hostinci už o ňom vedela.
Nikde v okolí sa nič nepohlo. Boli tam len oni dvaja. Nastal čas predstaviť sa novému spoločníkovi. Popchol koňa dopredu. Osoba mu však naproti nevyšla. Až po chvíli si Lianell vlastne uvedomil, že je to elfka. Sivá elfka, ak mal byť presný. Prečo mu na um nezišlo už skôr, že to môže byť len elf? Len niekto z jeho rodu dokáže ukryť svoju podstatu, ktorú každý elf rozozná na kilometre. Lianellovi naozaj nenapadlo, čo má očakávať.
Zato Erenwea dobre vedela, že jej spoločníkom počas najbližších niekoľko mesiacov má byť biely. Nebola z toho dvakrát nadšená. Ale predsa len, nemohla ignorovať aelgroch, preto sa podvolila vedminým rozkazovačným manierom a zašla do hostinca.
Lianell zosadol z koňa a dobrosrdečne ju pozdravil. Erenwea si ho so záujmom prezrela. Samozrejme, ako každému elfovi, aj jej sa doniesli chýry o skutočnom majstrovstve bieleho elfa Lianella, ktorému sa vyrovná len málokto. Popravde, predstavovala si ho inak. Lianell z jej predstavy bol starší a mal divoký výraz v tvári. Zato Lianell, ktorý stál pred ňou, bol zatiaľ mladý, energický, s pružným krokom. Svetlohnedé dlhé vlasy mu splývali na pleciach. Pleť mal jemnú ako každý elf, vznešené črty tváre sa mu usmievali rovnako ako jeho prenikavé modré oči. Kto by si len bol pomyslel, že tento usmievavý elf je v skutočnosti prvotriedny bojovník?
Erenwea mu namiesto srdečného pozdravu len odvrkla, že mu to dosť dlho trvalo. Nato sa Lianell zasmial. „Trvalo to presne toľko, koľko to bolo nutné. Tri dni. Ani viac, ani menej,“ povedal jej typickým spôsobom bielych elfov, načo Erenwea pohŕdavo odfrkla.
„Zrejme si musíš po dlhej ceste oddýchnuť. Môžeme vyraziť aj zajtra, ak chceš,“ posmešne zdvihla kútiky úst. Lianell bol však vždy veselej povahy, preto sa na jej doberaní znova len zasmial. „Zabudol som, že vy siví nemáte vyberané spôsoby. Volám sa Lianell a predpokladám, že ty budeš mojou spoločníčkou na tejto ceste,“ predstavil sa jej, ale dobre vedel, že ruku by mu aj tak nepodala.
Erenwea si ho premeriavala z diaľky. Ak k nej bude takýto milý a bude sa stále usmievať, rozhodne to bude jej smrť. Nechápala, ako môže mať niekto takúto povahu v zlých časoch, v akých sa práve ocitli. Predsa len poľavila vo svojej povýšenosti a predstavila sa: „Som Erenwea. A ak hovoríš o nezdvorilom správaní, od vás by som ho neočakávala vôbec. A predsa len, tá nová vedma bola priam drzá.“
„Vereneas? Neverím. Niečo si jej musela urobiť alebo povedať,“ bránil svoju priateľku.
„Správala sa skôr ako obyčajný prchký človek. V úplnom protiklade s vašou neutíchajúcou chuťou každého skryť vo svojom objatí,“ dodala ironicky. Ale Lianella vôbec nepresvedčila o pravdivosti svojich slov. Jednoducho si nevedel predstaviť, že by sa Vereneas správala inak ako milo a usmievavo.
„Povedala mi, aby som sa o tri dni ukázala v tomto hostinci. Pohrozila mi svojím strašným hnevom a hneď proti mne použila svätú prísahu. To vy bieli zvyknete vyťahovať ako poslednú možnosť. Ani sa mi neobťažovala povedať, načo sem mám vlastne prísť,“ znova prehlásila pohrdlivo, čím vlastne vyjadrila svoju mienku o vedme.
Lianell bol zaskočený, ale radšej sa v tom nechcel vŕtať. Ak sa takto Vereneas skutočne správala, mala určite svoj dôvod. Rozhodol sa rýchlo zmeniť tému a vysvetlil sivej elfke, aké poslanie zviedlo ich cesty dokopy. Ako predpokladal, keď skončil, dala Erenwea svoj nesúhlas poriadne najavo. Vôbec sa jej nepáčilo, že má ísť pomáhať skrčkom. Lianell sa znova raz stretol s typickou povahovou črtou svojich sivých bratov. Erenwea však nakoniec nemala na výber a súhlasila. Lianell bol rád, že proti nej nemusel vysloviť slovo aelgroch. Pri nej mal pocit, že by isto tasila svoj meč.
Bez ďalších rečí, či odpočinku sa rozhodli ihneď vykročiť na cestu, ktorá mala trvať takmer dva mesiace, ak pôjdu priamo po starej obchodnej ceste. Nemalo ich čo brzdiť, elfské kone vydržia toho viac ako bežné, ktoré používali ľudia. Aj zásob mali nadostač. Pri ceste džungľou zrejme trochu spomalia, prechod savanou im zaberie asi tri týždne. Ešte počítali s neprístupným terénom hôr a mali by sa ocitnúť pri Západnej bráne do Knautie. Mala by tam stáť strážna veža ako ochrana proti nečakanému zlu zo sivej púšte. Vedel o nej málokto. Lianell si spomenul, ako mu raz Vereneas rozprávala o mieste, kde skonal biely elf Ilvareel. A on tam má teraz pokračovať.
Prvé týždne sa netradičný pár biely elf a sivá elfka okrem nevyhnutných porád takmer ani nerozprávali. Lianell bol veselej povahy, preto sa každé nové ráno snažil nadviazať rozhovor v dobrej viere, že raz neprístupná elfka poľaví. Zakaždým však narazil na tvrdý pohľad jej zelených očí, z ktorých šľahali červené blesky. Vtedy zmĺkol a zvyšok cesty si aspoň pohmkával veselé melódie, čím ju ešte viac popudil.
Raz to už Erenwea nevydržala a ozvala sa ráznym: „Prestaň!“ Práve prechádzali užšou lesnou cestičkou, aby napojili kone v neďalekom potoku. Mladá elfka išla vpredu a rukami odhŕňala niektoré pridlhé konáre. Ihneď na to ju privítal Lianellov veselý smiech a zvolanie: „Ja som vedel, že raz tú skalu zlomím!“ V tom momente Erenwea pustila konár, pred ktorým Lianell nestihol uhnúť. Potom sa lesom ozval jej ironický smiech. Pri ich ďalších pochodoch sa už nikdy neohradila a nechala ho v domnienke, že ju to raz skutočne omrzí. O svojom spoločníkovi však rýchlo zistila, že jeho ďalšou neznesiteľnou vlastnosťou je vytrvalosť.
Po niekoľkých týždňoch rýchlej jazdy a Lianellovho neustáleho pospevovania nechali konečne za sebou džungľu a savanu. Ocitli sa na prahu hôr, ktoré vo svojich útrobách ukrývali trpasličiu ríšu. Hoci bola Erenwea ohúrená ich krásou, predstava o tom, čo sa v nich skrýva sa jej nepáčila vôbec. Utešovala sa aspoň tým, že sa konečne zbaví Lianellovej dobrej nálady. Každým dňom, ako sa približovali k svojej úlohe, bol tichší, až nakoniec celkom zmĺkol. Ocitli sa totiž pri Západnej bráne.
Zoskočili zo svojich koní a rázne zabúchali na železné vráta. Na ich počudovanie nemuseli dlho čakať a brána sa s vrzgotom otvorila. Na prahu ich vítal samotný kráľ Korrak spolu s chlapcom z iného sveta. Rišo mal pred elfmi ako vždy rešpekt. Trpaslík sa ich príchodu potešil, lebo o Lianellovi, samozrejme, už počul. Zato prítomnosť sivej elfky sa mu veľmi nepozdávala.
Erenwea pri pohľade na skrčka a jeho zjavný chlad pri privítaní pohrdlivo skrčila nos, ale zostala ticho stáť. Lianell sa so všetkými srdečne zvítal. Obzvlášť bol zvedavý na syna inej roviny. Rišo si miestami pripadal ako atrakcia. Chceli sa s Lianellom a sivou elfkou porozprávať vo vnútri, keď sa zrazu zavlnil vzduch a všetko v jaskyni stíchlo. Zjavila sa vedma.
Lianell sa pri príchode priateľky zoširoka usmial a bol by ju pred všetkými v jaskyni objal. Po neradostnej spoločnosti, ktorú mu pridelila, bol nesmierne rád, že vidí milú dušu. Vereneas mu úsmev dobrosrdečne opätovala. Pohľad jej však stvrdol, keď zbadala Erenweu. Tá ju privítala pohrdlivým úsmevom: „Čo si nám prišla oznámiť, o, ctená vedma?“
Vereneas do nej zabodla modré oči. Keby bola zo sivej rasy, tak by sa určite zaleskli načerveno. Demonštratívne sa k nej obrátila chrbtom a oslovila radšej kráľa, Riša a svojho priateľa. „Nie je čas na zdvorilosti. Šajdán už z mesta poslal niekoľkých zabijakov. Ráno dorazia k strážnej veži. Bude sa vám tam dobre bojovať. Vedie k nej len úzka cesta. A ak trpaslíci zabezpečia chodníčky, ktoré sa tiahnu po jej oboch stranách, a ktoré vie nájsť len málokto, všetky bitky sa rozhodnú práve v tomto úzkom prístupe k veži. Nemali by vás potom ako prekvapiť.“ S prosbou sa obrátila na kráľa trpaslíkov, ktorý horlivo prisľúbil svoju pomoc. Pozrela sa na Lianella, zaželala mu veľa šťastia a poprosila ho, nech si dáva pozor. Biely elf však vycítil, že mu nepovedala všetko. Zrejme nechcela nič prezrádzať pred ostatnými. A možno to boli len jej bežné obavy. Veď vedel, ako ho má rada.
Vedma sa usmiala aj na Riša: „Vedieš si veľmi dobre. Pokiaľ si tvoji ochrancovia budú plniť svoju úlohu, môžeš pokojne a bez obáv pokračovať pri výrobe zbraní. Nenechaj sa ničím rušiť.“ Rišo jej bol za toto povzbudenie celkom vďačný, ale ešte si stále nemohol zvyknúť na to, že niekto cudzí riskuje kvôli nemu svoj život. Preto ju obdaril trochu trpkým úsmevom. Vereneas sa potom ešte chladne obrátila k sivej elfke. Tá pohrdlivo zdvihla obočie.
„Skús pri bitke zabiť len ghúlov, keď sa budeš divoko rozháňať s tým svojím mečom,“ povedala ironicky vedma, načo na ňu Lianell šokovane vytreštil oči. Erenwea k nej pobavene pristúpila: „Aj to má byť rozkaz?“
„Len dobrá rada,“ vyštekla na ňu biela a rozplynula sa. V jaskyni po jej odchode zostalo ticho, ktoré prerušil Korrak: „Toto som jakživ nevydel. Nahnevana vedma. Vyzeralo to ako by ste boly nepratelky na zyvot a na smrt.“
Erenwea si ho len pohrdlivo prezrela. Pohybom hlavy dala dokonca najavo, čo si myslí o jeho výške. Nato však kráľ trpaslíkov len mávol rukou. Bol síce prchkej povahy, ako vari každý trpaslík, ale mal dôležitejšie povinnosti. Navrhol teda Lianellovi, aby sa vybrali zatiaľ k strážnej veži a on tam za nimi pošle svojich bojovníkov a zásoby.
Kým stihli obaja elfovia znova nasadnúť a odcválať ku konečnému cieľu ich cesty, oslovil ich ešte Rišo. Za ten čas, čo tu strávil, si síce osvojil sebavedomejšie vystupovanie, ale aj tak sa nemohol ubrániť neblahému pocitu. Vedel, že je dôležitý a určite ešte zamieša karty v dejinách tohto sveta. Ešte stále ho však premáhalo dojatie, ako sa niekto dokáže postaviť na jeho obranu. Sklonil preto hlavu a ostýchavo sa im poďakoval. Lianell mu svojským spôsobom povedal, čo si o celej veci myslí. Veď je to jeho povinnosť. A Rišo má zasa svoje povinnosti. Tak to je. Erenwea jeho nadšenie nezdieľala, ale keďže bola sivá elfka, nikoho to neprekvapilo.
Potom sa konečne rozlúčili a išli brániť trpasličiu ríšu, ktorá v sebe ukrýva neoceniteľný poklad. Chlapca z iného sveta, ktorý možno rozhodne o ich osude.
Strážna veža vyzerala práve tak, ako si ju Lianell predstavoval. Kedysi bola dobre udržiavaná, dnes tu stála len ponurá ruina. Slúžila len ako pamätník na zlé časy, keď susedmi Knautie boli krvilační ghúli. Dnes však nastala možno ešte horšia doba, preto prišiel čas oprášiť starú slávu strážnej veže. Raz sa bude deťom rozprávať o dni, keď sa dvaja elfovia, biely a sivá, postavili na obranu Knautie a stretli sa s najhroznejšími bytosťami, ktoré táto zem kedy niesla. Do svitania zostal už iba krátky čas. Veliteľ trpaslíckeho oddielu im asi pred hodinou prišiel oznámiť, že všetky práce sú vykonané a nik neprenikne cez ich hradbu. Nadôvažok pri nich postavili aj hliadky o desiatich trpaslíkoch. Jeden menší oddiel zostal v zálohe, väčší pri Západnej bráne, keby niečo nevyšlo podľa plánu. Lianell sa ešte aj teraz musel usmievať pri pomyslení na trpaslíčiu precíznosť.
Biely elf si čakanie na boj krátil brúsením svojho meča. Erenwea si chcela pred bojom ešte oddýchnuť. Chvíľu počúvala monotónne ťahy ocieľky po meči. Potom zaspala.
Vtedy sa Vereneas zhmotnila tesne pri Lianellovi. Elf ju ako vždy obdaril úsmevom. Tentoraz však vedma nemala radosť z ich stretnutia. Mala totiž nepríjemnú vidinu. Lianell, vyvolený jej srdca, nakoniec v tejto bitke podľahne. A to len kvôli sivej elfke, ktorá sa nerozvážne vrhne do boja a on ju bude statočne brániť. Lenže tentoraz mala vedma na výber. Môže mu povedať, kde presne má stáť, aby sa mu nič nestalo. Zahynula by potom síce sivá elfka, ale jej milovaný by prežil. Zostala však na pochybách. Vlastne mala skôr pocit, že táto vidina bola určená len jej. Veď vlastne ako vedma nemohla nikomu povedať, kedy sa skončí jeho púť po pozemskom svete. Toto však nebol bežný prípad. Tu išlo o jej dušu. Musela sa rozhodnúť a svojím rozhodnutím nakoniec zmeniť nielen svoju budúcnosť.
„Musíš mi niečo sľúbiť, Lianell,“ oslovila ho nežne. Biely elf ešte chvíľku počkal a doprial jej čas na sformulovanie požiadavky. Vereneas sa ešte raz pozrela, či sivá elfka naozaj spí, a potom sa Lianellovi vyznala zo svojich dlho potláčaných citov.
„Preži! Za každú cenu, preži! Nie kvôli tomuto svetu. Len kvôli mne. Neviem, ako by som to potom zvládla. Je toho na mňa priveľa. Veľa síl som si vyčerpala pri Rišovom presune medzi svetmi. Mám podlomenú silu a aj vôľu. Viem, že Šajdán je oveľa mocnejší než ja. V sile a schopnostiach sa mu sotva vyrovnám. A keby sa tebe niečo stalo, zlomilo by ma to. Čudovala som sa, že si osud vybral práve teba na toto poslanie. Ale potom som to pochopila. Je to moja skúška. Poviem ti, čo by som nemala a nikdy to už nikomu neprezradím, ale mal by si pri obrane tamtej elfky zahynúť. Ja ťa však prosím, nerob to. Ak sa ti niečo stane, pukne mi srdce a už nebudem prospešná tomuto svetu.“
Kým si pred ním Vereneas otvárala srdce, Lianell len ticho sedel a počúval ju. Len jeho oči prezrádzali, ako súcití s mladou elfkou. Nakoniec jej však povedal: „Vereneas,“ ale prerušila ho.
„Ja viem, čo mi chceš povedať. Tvoje srdce patrí dobrodružstvu a mnohým cestám. Nie je tam miesto pre úbohú Vereneas. To už dávno viem a zapudila som už všetky predstavy o tom, že by si ma raz mohol milovať inak než len ako svoju sestru. Ale to nikdy nezahubilo moje city k tebe. Som vedma a viem, že mám iné starosti, ale láska k tebe mi vždy dala silu nevzdať to a posúvala ma ďalej. Nežiadam ťa, aby si moje city opätoval. Žiadam ťa len o jedno. Preži!“ Jeho slová by však už neuniesla. Preto využila svoju moc a zmizla. Lianell ju chcel zastaviť, ale jeho tichá prosba narazila len o múr veže. Mal o čom premýšľať.
Pozrel sa na spiacu sivú elfku. Skutočne by mal to srdce nepomôcť jej a nechať ju umrieť, aby vyhovel Vereneas? Vlastne ona nechcela byť pomstychtivá, len sa bála o jeho život. Až teraz si dokonale uvedomil vedmino správanie sa voči nej. Nemohol sa však rozhodnúť. Pred úsvitom bolo pochmúrne a vo vzduchu visela smrteľná hrozba. Až prvé lúče ranného slnka mu pomôžu pri životnom rozhodnutí.
Lenže Erenwea nespala a vypočula si celý rozhovor bielych. Najprv bola takmer až dojatá vedminou výpoveďou a na veľmi krátku chvíľu jej bolo elfky aj ľúto. Ale hneď na to sa cez tento neobyčajný cit prevalila vlna jej sivej povahy. Predsa len ju práve vedma odsúdila na smrť. Len aby prežil on a ona by bola potom spokojná.
Ako Lianell očakával príchod nového dňa, Erenwea v tej chvíli spriadala svoje plány na prežitie. Ak sa jej ten biely neprizná o ich pláne, rozhodne sa nenechá obetovať a urobí všetko preto, aby vedma trpela.
Prišiel úsvit. Tesne pred tým, ako sa lúče slnka predrali ponad kopce, Erenwea ich privítala na neďalekom vŕšku. Vietor sa pohrával s jej tmavými vlasmi a slnko pohládzalo jej dokonalé elfské črty. Keď ju takto Lianell uvidel, takmer sa rozhodol pre jej záchranu napriek vedminým prosbám. Veď kto je on, že môže rozhodovať o živote či smrti nevinnej bytosti? Zdala sa mu v tej chvíli krásna, keď sa silueta jej štíhleho, pružného tela vynímala na oranžovo-červenom pozadí žiarivého slnka. Erenwea však vycítila jeho pohľad a prudko sa mu zahľadela do očí. Svit slnka akoby sa preniesol do jej zelených dúhoviek, keď na bieleho elfa sršala červené blesky. Akosi očakávala, že Lianell predsa len bude čestnejší a prizná sa jej, o čom sa s vedmou pred hodinou rozprávali. Zostal však ticho a jeho myšlienky jej aj naďalej zostali skryté.
Stret ich pohľadov však netrval dlho. Ozval sa trpasličí roh, ktorý oznamoval príchod krvilačnej družiny. Erenwea nechala svoje starosti stranou a plne sa sústredila na boj. Postavila sa po elfovej ľavici. V inom rozpoložení by sa s radosťou dívala na hru jeho meča, ale dnes nie. Dnes radosť z boja zatienilo sprisahanie, na ktorého konci jej malo ísť o život.
Temní elfovia sa chceli pôvodne do trpasličieho kráľovstva prešmyknúť potichu. Šajdán im hovoril, že neexistuje možnosť, aby niekto vedel o jeho plánoch. Zrejme nepočítal s tým, že vedma nie je až taká neskúsená, za akú ju pôvodne považoval. Keď začuli roh, vykašľali sa na tichosť a s revom sa vrhli k strážnej veži, kde očakávali aspoň malú armádu. Preto ich úbohá dvojica zaskočila. Ale neváhali ani chvíľu a vrhli sa na nich.
Po úzkej ceste však mohli len traja. Ostatní sa tlačili za ich chrbtami. Trojica v popredí sa s výkrikom nahrnula k elfom. Ghúli boli rýchli, ale narazili na najlepších bojovníkov elfského rodu. Lianellov meč svišťal povetrím a zahral vražednú melódiu. Erenwea tým, že bola útla, využívala svoju pružnosť, rýchlosť a neuveriteľnú obratnosť. Elf odťal jednému protivníkovi ruku, druhý prišiel o hlavu. Sivá elfka mečom prebodla tretieho odvážlivca. Na ostatných, ktorí zostali za prvými troma, začali padať skaly. To trpaslíci pripravili útok tak, ako im nakoniec kázal Rišo. Ghúli sa nevzdávali a útočili čím ďalej, tým zúrivejšie. Hnev nad nepreniknuteľnosťou strážnej veže im dodával viac sily a bezhlavej odvahy. Až keď sa pri Lianellových a Erenweiných nohách kopilo zo desať mŕtvol, pochopili, že to nebude až také ľahké. Dotieravé kamene, ktoré na nich hádzali trpaslíci, začali odrážať mohutnými štítmi a kryť tak jeden druhého. Táto taktika im vyšla a k elfom sa konečne mohli dostať viacerí.
Lianell zabil ďalšieho, ktorý ho však nanešťastie poranil na pravej ruke, v ktorej držal meč. Ghúl sa zaškľabil, ale biely elf sa len usmial a prehodil si ho do druhej ruky. Aj ľavou dokázal robiť divy. Erenwea však začínala mať problémy. Hoci z elfského rodu, predsa len to bola žena a temní elfovia boli naozaj silní. Kým Lianell zabil dvoch, ona sa potrápila aj s jedným. Zrazu sa však pred nimi objavilo viac tmavých postáv. Lianell videl, že má jeho spoločníčka značné problémy, ale nemohol sa k nej dostať. Ani si neuvedomil, že sa práve rozhodol pomôcť jej a nedbať na vedminu prosbu. Nechcel, aby elfská deva zahynula.
Vrhli sa na ňu dvaja. Chvíľu s nimi ešte zápasila. Už jej nezostalo veľa síl, veď ich hádam zabila už siedmich. Potrebovala pomoc, dobre si to uvedomovala. Lianellov súboj sledovala naozaj len kútikom oka. Keby zakričala, prišiel by. Ale to sa radšej nechá zabiť ako prosiť o milosť. Hnev jej dodal ešte trochu odvahy na posledný výpad. Nevydaril sa však. Ghúl jej zlomil ruku, odzbrojil ju a držal ju v zovretí, aby jeho druh mohol ukončiť jej život. Vtedy sa Lianell zbavil posledného protivníka a neváhal ani sekundu. Hodil svoj meč so zúrivosťou a obrovskou silou, až prirazil ghúla o skalnú stenu za ním. Druhý ghúl, ktorý zvieral omdlievajúcu Erenweu pod krkom divo zareval a šmaril elfku o zem. Lianell sa pred besniacim temným elfom ocitol bez zbrane. Erenwea ešte sledovala, ako naňho ghúl zaútočil a jej svet pohltila černota.
Keď sa prebrala, chvíľu jej trvalo, kým si na všetko spomenula. Osobne bola prekvapená, že žije. Rada by sa však rýchlo dozvedela, ako boj nakoniec dopadol. Pamätala si len jedno. Nebojácneho Lianella ako riskoval svoj život a postavil sa proti temnému len s holými rukami. Nakoniec sa v ňom predsa len nemýlila. Rozhodol sa, že jej nedovolí umrieť. Musela však prehodnotiť svoj prístup k nemu. Posledné mesiace jej liezol poriadne na nervy, ale jeho bojové umenie ju napĺňalo úžasom. To, že jej zachránil život nehľadiac na svoju bezpečnosť, mu nikdy nezabudne. Alebo mu to bude musieť aspoň podobne odplatiť. Teda, ak to vôbec prežil…
Chcela sa zo svojho lôžka postaviť. Rany mala ošetrené, ležala na mäkkej posteli v jaskyni. To určite skrčkovia. Aj k nim sa bude musieť správať menej pohrdlivo. Ako sa posadila, objavila sa pri nej malá postava. Bola to trpaslíčka, ktorá ju ošetrovala a rázne jej prikázala ležať. Erenwea ju poslúchla, ale len preto, lebo jej ešte od úderu o zem trešťala hlava. Ako ju ošetrovateľka znova prikrývala, všimla si, že na ňu pozerá akosi inak. Erenwea na podobný pohľad nebola zvyknutá. Väčšinou sa jej všetci báli, lebo so sivými elfmi sa neradno zahrávať. Z trpaslíčkinho pohľadu však vyčítala niečo ako úctu. Nakoniec sa elfka odhodlala spýtať: „Ako skončil ten biely elf?“
Trpaslíčka sa usmiala: „To je prýbeh. Ako za starých časov, ked sa rodyly velky hrdinovia. Mój brat bol jednym z trpaslikov, čo vam pomahaly. Preto viem présne, ako sa to odohralo. Ked ta ten hnusný tvor takmer zabyl, ten vznešený biely elf sa mu postavyl holýma rukama. To jakziv nigto este neurobyl. Ale bol šikovný, to neny pochýb. Dvakrat sa mu vyhol a pomaly sa priblyžuval k tvojej zbrany, ktora tam zostavala len tak. Ten odporny tvor si to nevšimnul. A potom vraj nastal ten spravny boj. Ale biely uz bol zraneny a vycerpany. Už z nim bolo zle nedobre, ked dorazyly naši chlapi a toho ghúla zabily. Hnusoba este styhla troch našich zabyt, kym konecne zdechol.“
„A Lianell? Prežil?“ spýtala sa elfka rýchlo, akoby sa nevedela dočkať konca ošetrovateľkinho rozprávania.
„Hej. Len je slaby jak mucha. Ale je to velyký chlapisko, tak sa rýchlo zotaví. Odpočíva vedla na postely,“ ukázala do druhého kúta jaskyne, kde skutočne ležal niekto oveľa väčší než trpaslík. Erenwea si s úľavou vydýchla a až vtedy zistila, že podvedome zadržiavala dych v očakávaní zlých správ. Pred trpaslíčkou sa tvárila ustato. Tá po chvíli, keď si myslela, že elfka skutočne zaspala, opustila miestnosť a nechala ranených oddychovať.
Len čo sa za ňou zavreli dvere a na chodbe dozneli kroky, elfka sa pomaly postavila na nohy. Zdravou rukou sa pridržala steny a prešla k Lianellovej posteli. Čakal ju s otvorenými očami a typickým úsmevom. Vyšiel by jej v ústrety, ale ešte sa necítil na to, aby vstal z postele. Erenwea si sadla k nemu a tiež sa usmiala.
„Nemusel si,“ povedala mäkko, po jej irónii nebolo ani stopy.
„Ale chcel som,“ odvetil jej.
„Vedma ťa predsa varovala. Prečo si ju nepočúvol?“
„Ty si to teda počula? Tak vedz, že sa to malo stať presne takto a nie inak. Ja nemôžem rozhodovať o tom, kto zomrie a kto nie. Nemohol by som vymeniť svoj život sa tvoj. Ani Vereneas to nemala odomňa chcieť. Ale nesie na svojich pleciach ťažké bremeno. Chápem, prečo sa tak rozhodla.“
Erenwea sa na chvíľu zamyslela a potom sa ironicky usmiala. „Je to najmocnejšia biela bytosť. Musela teda vedieť, čo sa stane. A určite vedela, že načúvam vášmu rozhovoru. No, dobre, keď ju stretnem najbližšie, tak ju nezabijem. Ale milovať ju tiež nebudem.“
Lianell sa zasmial. Elfke však tentoraz jeho smiech znel inak. Z náhleho popudu sa k nemu nahla a vtisla mu krátky bozk na pery. Rozprúdila sa jej krv a keby to mala v povahe, asi by sa začervenala. Lianella to však neprekvapilo. Erenwea sa hneď na to vrátila do postele a dlho zostali ticho.
Ani jeden z nich však netušil, že vedma sa počas ich rozhovoru zhmotnila v malej miestnôstke bez dverí vedľa tej, v ktorej ležali. Vypočula si celý rozhovor. Bolestne zavrela oči, keď pochopila skutočný dopad jej vtedajšieho rozhodnutia. Ona nesmie nikoho varovať pred istou smrťou. Osud jej práve uštedril nepríjemnú lekciu. Vybrala si jednu z možností, čím zachránila svojho milého, ale rovno ho aj vrhla do náruče inej. Zmierenie s osudom bude trpké. Práve totiž zistila, ako sa cítia ostatní, keď im ona prikazuje, ktorou cestou sa majú vybrať.
Po líci sa jej skotúľala slza a vedma sa rovnako ticho, ako sa objavila, rozplynula vo vzduchu.
Toto je poviedka z tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.