Šílený měsíc

Budrys, Algis

V slove o autorovi ihneď v úvode knihy som sa dočítala, že Algis Budrys vo svojich dielach nepatrí práve k optimistom. Dej knihy mi to naplno potvrdil.

Edward Hawks je vedúcim vedeckého týmu, ktorý skúma artefakt, objavený na odvrátenej strane Mesiaca. Je to akýsi labyrint, ktorý má svoje pravidlá a zabije každého, kto doň vstúpi a tieto pravidlá poruší. Dobrovoľníci, mapujúci tento objekt, sa na miesto určenia dostávajú pomocou prenášača hmoty, ktorý originál zničí a vytvorí dve identické kópie. Jednu na mesačnom povrchu a druhú, bezpečnostnú, v laboratóriu na Zemi. Vedomie oboch kópií je až do určitého okamihu identické tiež. Tak vedci na Zemi získavajú informácie o labyrinte. Má to ale háčik. Kópia na Mesiaci pri výskume labyrintu umiera a tá pozemská zošalie… Čo týchto ľudí privádza k šialenstvu? Nevedia zniesť fakt svojej smrti? Treba teda nájsť niekoho, pre koho je smrť výzvou, nie postrachom. Takýmto človekom je Aj Barker. Muž, ktorý nespočetnekrát riskoval svoj život, aby dokázal… čo vlastne? A komu? A o tom to celé je. Čo núti Ala Barkera každý deň vliezť do prenášača a riskovať život? Lepšie povedané – prežívať svoju smrť? Pretože v podstate sa nič nedeje. Ten hore na Mesiaci umrie, ale ten dolu vylezie zo skafandra živý a zdravý – ale poznačený vedomím ďalšej smrti. A každý deň ten hore postupuje v labyrinte o kúsok ďalej a obchádza svoje vlastné mŕtvoly… Ako sa pri tom cíti? A čo cíti ten, čo ho tam denne posiela? Čo cíti Ed Hawks, keď vlastne v záujme vedy každý deň vraždí?

Nie, Algis Budrys naozaj v tejto knihe nehýri optimizmom. Naopak. Núti nás k zamysleniu. Prečo sme takí, akí sme? Čo nás núti správať sa tak, ako sa správame, robiť to, čo robíme? Čo si tým všetkým chceme dokázať? A keď dosiahneme svoj cieľ, zmení nás to? Zmení to náš postoj k životu? Zmení to náš postoj k smrti? Vedecký projekt a jeho riešenie je tu vlastne použitý ako prostriedok k riešeniu týchto otázok. Na pozadí sci-fi autor analyzuje ľudské vztahy. Ed Hawks a Al Barker sa stretávajú vďaka kádrovákovi Conningtonovi, ktorý si myslí, že dokonale pozná ľudí a vie nimi manipulovať. Napokon je sám zmanipulovaný. Barkerova partnerka Claire sa tiež hrá na niečo, čím nie je. Provokuje, až je sama vyprovokovaná. Al Barker sa považuje za tvrdého muža, za veľkého bojovníka a víťaza nad smrťou, ale zoči-voči ľahostajnosti, s akou ho labyrint zakaždým zabije, svoje postoje musí prehodnotiť. A Ed Hawks? Z náhodného stretnutia s Elizabeth sa vyvinie vzťah, ktorý mu pomôže pochopiť nie len jeho postoj k ženám a k vlastnej práci, ale aj k sebe samému…

Nemám rada knihy, plné filozofických úvah. Som skôr za akčnosť, aspoň v tomto žánri. Ale Šílený měsíc je niečo úplne iné. Musím povedať, že práve tými úvahami ma trocha osobne zasiahol. Samú ma to prekvapilo. Ale možno sa niečo také stane po prečítaní aj vám. Len sa nesmiete nechať vyhodiť z konceptu takými prekladateľskými perlami, ako napríklad: „Se skloněnou hlavou se rozešel přes podlahu laboratoře na druhou stranu.“ Alebo taký „čelní zorník“. Patvar, ktorý sa plazí celou knihou. Nebol by lepší „priezor“? Čo sa mi ale páči, je obálka. Nie že by mala niečo konkrétne spoločné s dejom – okrem hlavy jastraba, korešpondujúcej s menom hrdinu – ale vydavateľstvo Albatros postupne oblieka svoju edíciu Karavana do rovnakej grafickej úpravy, líšiacej sa len farebnými odtieňmi a obrázkom v strede obálky. Keď si vedľa seba zoradíte všetky tituly, ktoré zatiaľ v tejto edícii vyšli, vyzerá to veľmi sympaticky.

A ešte niečo sa mi v knihe páčilo. Scéna, keď sa Al Barker prvý raz zoznamuje so skafandrom. V kontexte sú použité dialógy zo starej anglickej hry o Lancelotovi, Artušovom rytierovi, pasáž, keď Lancelot preberá od Merlina kúzelné brnenie. Rovnako, ako jeho život závisí od brnenia, Barkerov má byť chránený špeciálnym skafandrom. A aj keď sa Barker parafrázovaním snaží byť uštipačný, veta "V tom případě neselži, zbrojíři, snažně tě prosím – neselži, " zamrazí a veľa napovie…


30. augusta 2000
Katarína Juričová