STAR WARS: EPIZÓDA II – KLONOVANÍ ÚTOČIA (Star Wars: Episode II – Attack of the Clones), r. George Lucas, USA, 2002
\„V Galaktickom senáte vládne nepokoj. Niekoľko tisíc slnečných sústav sa chce odtrhnúť od Republiky. Toto hnutie separatistov, vedené tajomným grófom Dooku, bráni malému počtu rytierov Jedi udržiavať v Galaxii mier a poriadok. Senátorka Amidala, bývalá kráľovná planéty Naboo, sa vracia do Galaktického senátu, aby sa zúčastnila dôležitého hlasovania o vytvorení Republikovej armády, ktorá by pomáhala oslabeným rytierom Jedi…\“ Veru tak, klony konečne zaútočili. Prvá dobrá správa, ktorú so sebou prinášajú, znie: Jar-Jar Binks je absolútne epizódna postava. V celom filme dostal šancu zakvičať iba pár viet, a aj tie sú, čudujsasvete, zmysluplné, ba v jednom prípade dokonca osudové. Ešte lepšie je poznanie, že Sila je späť a hoci vám EPIZÓDA II nedá pocítiť to vzrušivé vnútorné chvenie, ktoré sme zažívali za starých dobrých čias s pôvodnou trilógiou (alebo, neodpustím si to, nedávno s Pánom prsteňov), je rozhodne zábavnejšia a samozrejme aj zrako-sluchovo úžasnejšia než všetky staré „warsy“ dokopy. Avšak nekričme hop, kým sme Yodu nepreskočili, ostatné správy až tak jednoznačne pozitívne nebudú.
Samozrejme, pre všetkých starwarsákov je priam existencionálnou otázkou, prednášanou s gunganskou lebkou v ruke, toto: \„Byť EPIZÓDA II či nebyť lepšia než Epizóda I?\“. Odpoveď znie jednoznačne áno, avšak pri podrobnom objektívnom zhodnotení jednotlivých zložiek filmu už ten rozdiel až taký markantný nebude. Predovšetkým scenár nie je omnoho lepší – najmä pokiaľ ide o vykreslenie postáv, z roviny absolútnej plytkosti predchádzajúceho dielu sme sa dostali iba do béčkovej charakterizačnej skratky (arogantný krásavec, odvážna a šľachetná kočka, zlý odpadlík…). Na prvý pohľad sa zdá, že príbeh je dospelejší, a v splietaní osudov Galaxie a zimomriavkovým spením k bezútešnej situácii na počiatku starej trilógie tomu tak skutočne je, ale v dialógoch a vzťahoch to už je horšie. Podstatne horšie. Ak to trochu zjednodušíme, tak sa vlastne stalo len to, že Jar-Jarovo imbecilné bľabotanie vystriedali príšerné pseudo-romantické drísty medzi Amidalou a Anakinom (\„Ak teraz máme zomrieť, chcem, aby si vedel, že moje srdce patrí tebe.\“), a povedzme si to rovno, výmena infantility za banalitu zase až taký kvalitatívny posun nie je. Lucasova snaha získať pre ságu väčšie percento ženského publika (milostná zápletka, obsadenie hlavnej postavy cukríkovým blonďáčikom s tváričkou člena kapely N´Sith) vyznieva neznesiteľne kŕčovito a kazí inak vynikajúcu dobrodružnú sci-fi takým spôsobom, že až máte pocit vesmírneho Pearl Harboru (kým sa všetci bijú a riešia veci súvisiace s hlavnou dejovou líniou, je všetko úžasné, akonáhle sa začnú rýpať v citových problémoch a prednášať jalovosti typu \„keď prestaneme veriť v demokraciu, Temná sila zvíťazí\“, vraciate mierne natrávený popcorn naspäť do papierovej škatule). Pre Lucasa zrejme vyplynie z EPIZÓDY II rovnaké ponaučenie ako pre Spielberga z jeho najhoršieho a najneúspešnejšieho filmu Navždy – keď si už raz nadosmrti v duchu 12-ročný chlapec, rozprávaj o ohromných a zábavných dobrodružstvách, ale nikdy sa nepokúšaj o love story, to nechaj dospelým režisérom. Milostný motív sa v Lucasovom podaní mení na neohrabaný sled scénok, v ktorom si mladý pár pri jazere/na rozkvitnutej lúke/pri vodopádoch/pri plápolajúcom krbe (!!!) vymieňa neslýchané (či skôr až príliš často slýchané) frázy, ktoré úspešne tromfnú hociktorú telenovelu. Navyše je táto vrcholne nezáživná a akúkoľvek iskru zúfalo postrádajúca dejová línia prestrihávaná s veľmi zaujímavým a napínavým Obi-Wanovým pátraním po atentátnikoch na Amidalu, vďaka čomu je pocit z jej rozvláčnosti ešte výraznejší. O logicky sporných detailoch, ako napr. \„Anakin cíti bolesť starej Shmi Skywalkerovej cez pol Galaxie, ale pri vniknutí do zlodušského sídla si všimne striehnúce hmyzoidné potvory, až keď naňho z dvoch metrov spravia bu-bu-bu!\“ sa tu rozpisovať nemienim, na vypichávanie podobných chuťoviek tu máme odborníkov ako Stiffel, Kunder či Hromovlad.
Čo sa týka jednotlivých postáv, suverénne najlepšie herecké výkony paradoxne podávajú práve \„nehereckí\“ hrdinovia. Úplne najsympatickejšou, najkomplexnejšou a najlepšie zahranou (pravdaže pomocou Franka Oza a digitálnej animácie) figúrkou celého filmu je majster Yoda – je vlastne akýmsi srdcovocievnym systémom príbehu, cez ktorý prúdia všetky emócie, výkyvy Sily a predtuchy vecí budúcich. Ten malý vráskavý ksichtík (v jednej scéne dokonca so slzami v očiach) dokáže vyžarovať stokrát viac duševna a ľudskosti než ktorýkoľvek z jeho veľkých kolegov. A to ani nehovorím o famóznom záverečnom súboji medzi ním a grófom Dooku (v podaní dlháňa Christophera Lee), ktorý je nesmierne vtipnou a strhujúcou ukážkou, prečo je vlastne malý ušiak šéfom Jediov, a jedná sa pravdepodobne o zatiaľ úplne najzábavnejšiu scénu celej ságy. Áno, odvážim sa tvrdiť, že práve cez Yodu sa do príbehu vrátila časť mágie (či aspoň príjemných pocitov) starej trilógie. A svoj leví podiel na tom majú aj konečne spárovaní plecháči R2D2 a C3PO, ktorých ťažkosti uprostred záverečného bojového chaosu predčia akékoľvek ich predchádzajúce (resp. budúce) dobrodružstvá. Z \„ľudských\“ hercov sa svojej postave najhlbšie pod kožu dostal Ewan McGregor, ktorého Obi-Wan má koeficient charizmatickosti a sympatickosti takmer až hansolovských hodnôt. Zvyšok obsadenia už na tom nie je tak dobre – Natalie Portmanová je jednoducho úžasná, ale hrá predovšetkým svojimi krásnymi očami a pekne vypracovaným bruškom, zatiaľčo pri milostných vyznaniach na Anakinovu adresu jej neuveríte ani pol slova – keď povie \„Ľúbim ťa, Anakin\“, musia vybuchnúť smiechom aj diváci, ktorí o cynizme v živote nepočuli. Christopher Lee v podstate reprízuje Sarumana, Samovi \„Mace Windu\“ Jacksonovi definitívne lepšie sedia úlohy hláškujúcich motherfuckerov a Ian McDiarmid ako Palpatin pri svojich troch vetách stihne akurát tak tradične \„cisárovsky\“ otŕčať gamby. Ale toto sú veci, ktoré si síce uvedomíte, ale vadiť vám nebudú, takže vlastne nie je dôvod nepustiť ich z hlavy a nechať sa nimi rušiť. Samostatnou kapitolou je samozrejme Hayden Christensen ako Anakin Skywalker. Jeho herecký výkon je rovnako rozporuplný ako celý film. Keby bol v scénach, kde prejavuje pozitívne emócie, rovnako presvedčivý ako v tých, kde už sa derie na povrch jeho vaderovská stránka (pam-pam-pam-pamparam-pamparampam), EPIZÓDA II by takmer nemala chybu. Lenže obe tieto jeho polohy spolu bezprostredne súvisia a ťažko uveriť Anakinovmu výbuchu hnevu a pomstychtivosti, keď pred pár sekundami vyronil nad umierajúcou Shmi takú afektovanú slzičku. V každom prípade sa teším na jeho prerod v čierneho oprilbovanca v Epizóde III, pretože arogancia, vzdor a hnev mu idú celkom dobre – a chcem veriť, že toto bol aj skutočný dôvod, prečo ho Lucas obsadil.
Dosť ale bolo kritiky, ako som už povedal, EPIZÓDA II je dych vyrážajúce, napínavé a konečne aj humorom sršiace vesmírne dobrodružstvo a nepochybne jedna z najlepších filmových space opier vôbec. Kde zlyháva Lucas the Scenárista, triumfuje Lucas the Režisér a hlavne Lucas the Ohurovač. Čo sa týka trikov a celkovej výpravnosti, tak tento rok Klony len ťažko nájdu konkurenciu (hoci v závetrí už mohutnie rev orkov valiacich sa k hradbám Helmovho žľabu). Po disneyovskej pandrlákovitosti a pestrofarebnosti Epizódy I nezostalo ani stopy, už úvodný prílet v hmle predznamenáva, že všetko bude pochmúrnejšie a atmosférickejšie. Počet mimozemšťanov, fantastických exteriérov, kostýmov, zbraní a dopravných prostriedkov dosahuje na plátne hustotu Rómov pred poštou v deň vyplácania sociálnych dávok – vizuálna stránka filmu vás doslova prevalcuje a všetky detaily nevychytáte snáď ani po desaťnásobnom pozretí. Lucas a ILM skrátka do vojny proti Stredozemi nasadili zbrane najťažšieho kalibru. Akčné scény sú jednoducho skvelé – z úvodnej naháňačky ulicami Coruscantu ešte môžete mať zmiešaný elementovsko-bladerunnerovský pocit, ale trebárs dažďový súboj Obi-Wana s Jango Fettom skoro akoby choreografoval Yuen Wo-Ping. No a záverečná cca 40-minútovka na planéte Genosis je bez debaty tá najväčšia bombastika, akej je momentálne Hollywood schopný. Navyše je okrem spektakulárnosti aj plná nápadov, prekvapení a vtipu, skrátka po rozporuplnej druhej tretine filmu prichádza skutočná Sila a búši do divákov jednu perlu za druhou – nedá mi ešte raz nespomenúť šerm Yodu s Dookom, ale aj v prítmí prebiehajúci súboj Dooku versus Anakin, kde švihnutia svetelnými mečmi vytrhávajú z tmy tvrďácke tváre súperov – veľmi pôsobivé! Čo mňa osobne potešilo najviac, je Lucasova odvaha odpútať sa od svojej tradicionalistickej réžie a v akčných scénach pritlačiť na modernejšiu pílu – prudké nájazdy kamerou, netradičné uhly pohľadu, podstatne svižnejší strih. A k tomu všetkému ako malá Hviezda smrti na našľahanej galaktickej torte prekvapivo vysoký výskyt odseknutých hláv a údov. Slovami C3PO, skoro som sa z toho vypol. A čo dodať k osudovému záveru s malým Bobom Fettom nasadzujúcim si prilbu svojho otca, okapucňovaným Palpatinom, vzlietajúcou flotilou klonov v bielych prilbách a zlou predtuchou premknutým Yodom? Husia koža až po končeky prstov na nohách a masívna betónová rampa pre odpálenie Epizódy III. Tentokrát budem naozaj nedočkavý.
Vyznie to paradoxne a pre náš žáner možno neveľmi lichotivo, ale je to tak – STAR WARS: EPIZÓDA II – KLONOVANÍ ÚTOČIA síce nie je z všeobecného hľadiska dobrý film, zato je to však špičková dobrodružná vesmírna sci-fi. Solídne béčko v superáčkovom šate. Luke a Han (o mančafte novozélandského trénera ani nehovoriac) môžu pokojne spať, ich mágia je stále neporovnateľne mocnejšia, ale to vlastne nie je podstatné. Tento výlet do sveta hviezdnych vojen je tak či tak fajn a žiadny magor vlastniaci fosforeskujúcu atrapu svetelného meča si ho nemôže nechať ujsť. Takže, moji drahí padavani: \„Pred dávnymi časmi, v jednej veľmi, veľmi vzdialenej galaxii…\“
Hodnotenie: 8/10 Michal Jedinák