Áno, moje pocity z najnovšej „schwarzeneggerovky“ najlepšie vystihuje famózna replika, ktorá utne „hlbokomyseľný“ dialóg (alebo vlastne monológ?) dvoch navlas rovnakých Arnoldov v závere filmu. Tiež by som bol rád, keby rakúsky dub prestal vo svojich post-srdco-operačných výtvoroch tárať a pokúšať sa hrať, a namiesto toho sa radšej vrátil k tomu, čo mu ide najlepšie – a síce k hádzaniu zamračených ksichtov a paľbe zo všetkých druhov ručných zbraní (či k mávaniu mečom).
Problém je v tom, že hoci je ŠIESTY DEŇ uvádzaný ako akčný sci-fi thriller, viac než na efekty a akčné scény vás bude skoro dve hodiny nútiť sledovať „hrajúceho“ Schwarzeneggera. Niežeby to bolo vyložene blbé – väčšina scén, v ktorých hlavný hrdina so smiechom šantí so svojou dcérou, manželkou a psom, vás pomerne spoľahlivo presvedčí, že Švarco sa v súkromí naozaj správa presne takto, ale, preboha, aj tak je pohľad na jeho „herecký výkon“ rovnako trápny ako keby sme sa dívali na Anthonyho Hopkinsa v maskáčoch, obvešaného nábojovými pásmi a kosiaceho z guľometu hordu teroristov. Z neúspechu Konca dní, v ktorom sa Arnold rovnako pokúšal o civilnejšiu polohu, si vôbec nevzal ponaučenie a opäť sa snaží naservírovať nám čosi ako akčný film s ľudskou tvárou. Nefunguje to.
Dej je taký prostučký, že sa dá zhrnúť jednou vetou: dvaja Arnoldovia, jeden originál, jeden klon, sa postavia proti spoločnosti nelegálne praktizujúcej klonovanie ľudí a snažia sa pred bezohľadnými zabijákmi zachrániť svoju rodinu. Sú tam strieľačky, sú tam naháňačky, sú tam drahé efekty – a predsa je to nuda. Prečo? Pretože Roger Spottiswoode. To je celé. Chlap, ktorého prvou zásadnejšou skúsenosťou s akčným žánrom bola obstojná bondovka Zajtrajšok nikdy nezomiera, nám tentokrát ponúka niečo, čo vyzerá ako videobéčko. V celom ŠIESTOM DNI nie je jediná scéna, na ktorú by ste do troch dní nezabudli. Len občas sa mihne drobný nápad. Reálie blízkej budúcnosti ako automaticky pilotované autá a virtuálne priateľky rozopínajúce rázporky sú fajn a celkom dôveryhodné. Takisto pobavia neustále likvidovaní a opäť vyklonovávaní zabijáci (pričom klon chlapa, ktorému Arnold zlomil väzy, sa sťažuje na bolesť krku). Poteší aj veta: „Možno sa vrátim!“ Ale to je asi tak všetko, nezabudnuteľné pecky typu „jeden muž ničí ostrov plný zlosynov“ či „jeden muž likviduje osadenstvo policajnej stanice“, kvôli ktorým Arnieho tak milujeme, sa tu jednoducho nevyskytujú. Film už po hodine začne doslova unavovať a záverečná scéna je len nezáživný, zbytočne zdĺhavý mišmaš, pri ktorom vám už bude úplne fuk, kto koho zabil a ktorý z dvoch Švarcov je práve v obraze. Ja osobne som už chvíľami úplne prestával vnímať dianie na plátne a vedľa sediacu kolegyňu Pavelkovú obťažoval otázkami typu: „Sexovala by si s vlastným klonom?“ (jej záporná odpoveď mi nezabránila si ju v takejto situácii predstaviť – hmmm…).
Začal som túto recenziu úvahami o zmysle Schwarzeneggerových pokusov o, prepytujem, charakterové herectvo. Nedá mi však nespomenúť jeden film, v ktorom Arnold hral otca rodiny, dokonca tam mal komické výstupy, popritom stihol postrieľať sto zloduchov, a všetko dokopy to fachčilo spoľahlivejšie ako zajačik Duracell. Volalo sa to Pravdivé lži a je to jeden z najlepších akčných filmov vôbec. Lenže vtedy Švarca režíroval James Cameron. Poučenie: ak chce Arnold nakrútiť dobrý film, potrebuje dohľad schopného a na rovnakú frekvenciu naladeného režiséra. Pohľad do budúcnosti vyzerá nádejne: v práve dokončenom thrilleri Collateral Damage Arnie likviduje kolumbijských zločincov pod dohľadom Andrewa Davisa (Utečenec), v treťom Termovi by ho mal držať na obojku John McTiernan a potom, ak Crom dá, sa s Johnom Miliusom vrátia do hyborského dávnoveku. Dovtedy musíme v Schwarzeneggerovej spoločnosti trpieť. Ak mám totiž ŠIESTY DEŇ charakterizovať jedným slovom, niet nič ľahšieho. Je smiešny.
Hodnotenie: 5/10