 |
Pôda pod kopytami zmäkla. Bujná tráva naokolo zožltla a v plesnivých výparoch celkom vyschla. Rovnako suché boli stromy a kríky, ktorých šepot zošúvereného lístia pripomínal predsmrtné vzdychy. Vzduch presýtený sírou vháňal do očí slzy a oblaky pary naokolo tienili slnku, aby sa dotklo čohokoľvek živého.
Richardov kôň zastal, potriasal hlavou, nervózne prestupoval na mieste a odmietal ísť ďalej.
„Nič sa neboj,“ mladík ho láskavo pohladil po hrive, „už som tu raz bol a prežil som,“ popchol ho do kroku.
Zviera sa predralo pomedzi bodľačie, za ktorým sa ukázala čistinka. Uprostred nej rástol krík, na ktorom sa aj v šere vynímali krvavočervené plody. Kôň sa bezhlavo vydal rovno tým smerom, ale Rišo včas pritiahol uzdu. „Dvakrát ma v tom istom močiari nedostanú!“ spomienky na červenú žiaru v obrovských očiach a Furkrrigovu smrť za jeho život pálili viac ako kedykoľvek predtým. Nebol tu však, aby naprával krivdy z minulosti, ani aby konal hrdinstvá. V skutočnosti by sa do Lesa hrôzy nikdy nevydal, keby nebolo jeho milovanej Elgy. Len čo sa vrátil zo sveta, v ktorom vyrástol, našiel svoju milú ležať v horúčkach a ukrutných bolestiach. Jej rodina, ktorá sa o ňu dňom i nocou starala, jej neprestajne vymieňala obklady a natierala ju liečivými olejmi. Avšak Elgina koža, ktorá začala sama od seba praskať a krvácať, sa nie a nie zahojiť. Na tretí deň od Richardovho návratu, malo dievča na tele viac rán ako zbičovaný dezertér. Už ani nehovorila, len chrapľavo dýchala a očami prosila svojho snúbenca, aby ju neopúšťal.
Richard sa nedopátral odpovede na pôvod ochorenia ani v odborných knihách, ktoré si so sebou preniesol. S pomocou Elginých rodičov preto zavolali vedmu, aby im pomohla v ich nečakanom trápení.
Vereneas, aj keď mala Richarda rada, ako by bol jej vlastný syn, nemala v sebe toľko sily, aby postavila Elgu na nohy. Riskovala by tým nielen svoj život, ale aj osud celej Snérie. Poradila im však, že sa môžu zachrániť pomocou prášku z jazyka bahniaka. Potom sa spojenie s vedmou prerušilo a už sa nepodarilo obnoviť.
Richard nečakal ani minútu. Márne mu Ulaaf a Hielda radili, aby zorganizoval výpravu s priateľmi. Akokoľvek mal svojich pobočníkov rád a mohol sa na nich spoľahnúť, vo svojom vnútri vedel, že kým by sa trpaslíci pobalili, vyzbrojili, rozlúčili a vycválali na poníkoch, Elgu by už nestihli zachrániť. Preto si osedlal toho najväčšieho a najrýchlejšieho koňa z kráľovského žrebčinca a vyrazil pre poslednú nádej sám.
Že sa zvečerilo, zistil iba vďaka prudkému ochladeniu a prapodivným zvukom, ktoré sa čoraz častejšie ozývali zo všetkých strán. Nemal to odkiaľ vedieť, ale aj tak by odprisahal, že v Lese hrôzy okrem bahniakov a im podobných potvor nerastie a nežije nič pekné, ani mierumilovné. Odvšadiaľ bolo cítiť síru, hnilobu a smrť. Bolo to zlé a odporné miesto, ale aj tak nedovolil strachu, aby ho ovládol.
Kôň opäť zastal a hlasno zafŕkal. Machová cestička sa skončila a všade, kam Richard dovidel, sa rozprestierala hladina akéhosi čierneho jazera. Žiadne odlesky mesiaca na hladine, ani veselé žblnkanie. Len hustá, tichá, tmavá hmota, ktorá v sebe ukrývala tie najhoršie nočné mory.
Mladík sa opatrne spustil povedľa konského chrbta a inštinktívne ohmatal rukoväte zbraní za pásom. Sekera, dýka i meč boli čerstvo nabrúsené a pripravené konať. Richard napäl sluch a zaostril do tmy. Snažil sa zachytiť aj ten najmenší pohyb, či šuchot, ktorý by ho mohol včas varovať. Keď sa mu natískali predstavy, koľko očí ho práve pozoruje a koľko tesákov sa chystá trhať jeho mäso zaživa, predstavil si tvár svojej milej, ktorá mu aj v tých najväčších temnotách dokázala rozžiariť tvár. To ho zakaždým upokojilo a nedovolilo zrýchlenému dychu, aby zbytočne vyčerpával telo.
V bojovom postoji stál na brehu hodnú chvíľu. Čakal, kedy povrch močiara exploduje a so škrípavým syčaním z neho začnú vyšľahávať chápadlá tenké ako biče. Voda sa však ani nepohla a aj husté kroviská sa prestali hýbať a šušťať.
Richard začínal cítiť únavu a nohy zaborené po členky v ľadovom bahne pohode tiež nepridali. Sám nevedel odhadnúť, ako dlho stál napnutý ako struna, ale rozhodol sa presunúť váhu na druhú nohu a chrbtom sa oprieť o konský bok. Len čo tak urobil, zviera prenikavo zaerdžalo. Jeho kopytá sa zošmykli po klzkom povrchu a skôr ako sa Richard stačil spamätať, voda sa preliala cez konskú hlavu a viac zviera nevydala.
Richard spadol s vytreštenými očami na zadok a celý sa premáčal. Rýchlosť, s akou sa to všetko odohralo, mu vyrazila dych. Ihneď nahmatal rukoväť meča a vztýčený ho pevne zovrel v dlani. Do druhej ruky schmatol nabrúsenú sekerku a dýku si hodil do záhrenia trpasličej košele.
Opatrne sa postavil a pripravil na útok. „Mňa tak ľahko nedostaneš, treťotriedna príšera!“ zašepkal.
Nečakal dlho. Obrovský vodný stĺp odrazu narástol niekoľko siah do výšky a odtiaľ začal padať rovno na Richarda.
Mladík sa neuhol ani o piaď. Najskôr ho zalialo niekoľko kubíkov vody, kým sa pred ním vynorilo ozrutné čierne chápadlo, hrúbkou i tvrdosťou pripomínajúce kmeň stromu. Z celej sily sa rozohnal a elfským mečom sekol kolmo cezeň.
Ozvali sa škrek a kvílenie.
Z rozfakleného ramena sa namiesto krvi a mäsa vyhrnula hustá páchnuca želatína. Richarda naplo a akokoľvek bol obozretný, pred ďalším zásahom si musel poutierať tvár do košele, aby ho smrad neomráčil.
Bahniak sa stiahol pod hladinu, kým sa mu naskytla príležitosť znovu zaútočiť. Hrdelne zasyčal a skôr než sa útočník stačil nazdať, vyšľahol desiatky chápadiel, ako keď rybár nahadzuje udice. Tieto sa snažili Richardovi obtočiť okolo členkov, zápästí a krku.
Márne mladík sekal nabrúsenou čepeľou na všetky strany. Zdalo sa mu, že sa celý svet dal do pohybu. Len čo odsekol bahniakovi nejaké rameno, v sekunde ho nahradilo ďalšie. Rozpolené chápadlá na zemi sa metali v kŕčoch a pripomínali zápasiace hady. Smradľavá želatína z nich prskala na všetky strany a otupovala zmysly. Po chvíli boja Richard pochopil, že tento zápas hrubou silou nevyhrá. Našťastie si vzal so sebou niečo, čo by žiaden barinatý tvor nečakal.
Netvor bol dosekaný z každej strany. Vedel však, že všetko mu časom dorastie a ľudský červ pred ním nemá najmenšiu šancu. Skôr, či neskôr sa unaví, ostrý predmet mu vypadne z rúk tak, ako všetkým pred ním a ani nebude vedieť ako, ho rozmliaždia jeho žlté zubiská.
Richard cítil, že boj sa chýli ku koncu. Nielen, že zamdlieval vyčerpaním, ale najmä od živočíšneho, rozkladajúceho sa puchu, ktorý mu týral sliznicu a privádzal mozog do šialenstva. Vedel, čo príde a bol na to pripravený. V poslednej chvíli odhodil meč ďaleko na breh a namiesto opasku si odopol z pásu spleť medených drôtikov zakončených ťažkou batériou a dvoma svorkami.
Bahniak zdvihol ľudské telo do výšky šesť poschodového paneláku ako pierko. Rád by sa s ním vo vzduchu ešte pohral, ale čiesi vedomie mu to nedovolilo. Jeho obrovská priesvitná hlava, pripomínajúca balón, sa horko-ťažko vynorila z hrubých nánosov blata. Vráskavý otvor na vrchu hlavy sa s príšernou pomalosťou začal rozťahovať a čokoľvek v Lese hrôzy doteraz smrdelo, bolo okamžite porazené pachom výkalov a hnijúceho mäsa, ktoré sa šírilo z diery uprostred.
Keď to Richard zacítil, zhlboka sa nadýchol a zadržal dych. Vedel, že to bude nadlho, ak nie navždy. Potom aktivoval batériu.
Čierny jazyk, ktorý sa z hlavy netvora vysúval ako nejaký praveký jašter, bol presne tým, po čo si mladík prišiel. Aj napriek nulovému prísunu kyslíku sa snažil zhodnotiť, koľko z neho bude potrebovať na záchranu svojej milej. Nakoniec usúdil, že vezme, koľko unesie, keby bolo z neho treba aj pre iných. Batéria, pripnutá na krížoch ho už začínala poriadne páliť. Do každej ruky chytil jednu zo svoriek a čakal na príhodnú chvíľu. Vtom mu však jedno z chápadiel zovrelo krk pevnejšie ako čakal a jeho vedomie sa na chvíľu vzdialilo od tela.
Mäsitý jazyk sa vysunul do celej svojej dĺžky a milióny prísavok na ňom začali kvitnúť ako prvosienky. Z chyteného žrádla však odrazu začali šľahať zlato-modré blesky, ktoré boleli, štípali a ochromovali zároveň. Netvor sa po niekoľkých zásahoch elektrickým prúdom zľakol, otvoril chápadlo a pustil takmer uduseného mladíka. Bahniak sa chcel stiahnuť a zahubiť ho inak. V tomto močiari to však už nestihol. Otvor v hlave sa nezavrel včas a Richardovo telo padlo rovno do jeho vnútra.
Tvor pripomínajúci chobotnicu sa rozblikal, ako vlhká žiarovka a aj keď sa zdalo, že v tej obrovskej hlave musí mať niekoľkotonový mozog, jeho šedá kôra nebola väčšia ako vlašský orech. Blesky sršiace zo svoriek ho zasiahli takmer okamžite a zostal z neho len malý čierny uhlík. S vyhasnutím bahniakovho života, sa vybila aj batéria.
Richard otvoril oči a zalapal po dychu. Celé telo ho ukrutne bolelo. Kde sa dotkol, cítil rastúce opuchy, podliatiny alebo pomliaždeniny. Ale tie jediné ho utvrdzovali, že je stále nažive. Tackavo sa postavil. Všade bola tma a chladno. Dýkou odrezal kúsok z čierneho jazyka, poťažkal ho a vložil do košele. Okrem toho, že prežil svoju smrť, si uvedomil, že môže dýchať aj bez toho, aby ho neznesiteľný zápach dusil. Sekerou sa rýchlo vykliesnil z bahniakovej hlavy.
Práve sa mu mysľou preháňal plán, ako vyreže celý netvorov jazyk a na lúke za Lesom hrôzy ho na slnku vysuší, keď sa zo všetkých strán začalo ozývať hlboké trúbenie, prenikavé syčanie a sluchy trhajúci škrekot. Richard zastal a v nemom úžase pozoroval kráčajúce masy, ktoré sa pred tým zdali byť iba hlinenými nánosmi.
Celý les bolo jedno obrovské blato a jediné, čo v ňom žilo, boli tieto nohaté potvory. Tým menším sa darilo hniezdiť pod vodou, na tých najstarších vyrastalo bodľačie a kríky s jedovatými plodmi. Ak sa Richardovi zdalo, že pred chvíľou bojoval s obrovským netvorom, to, čo sa naňho valilo teraz, mu od ľaku takmer zastavilo srdce.
Aj keď sa mu kolená triasli tak, že vrážali jedno do druhého a mykali nohavicami ako pri tanci, zvučný hlas a odhodlanie ho nezradili. „Tak poďte, obludy, ak sa ma nebojíte! Ale skôr než sa rozhodnete zomrieť, pozrite na svojho druha, ako dopadol v boji so mnou!“ kričal z plného hrdla, mával sekerkou nad hlavou a chodidlami dupal po zdochline. Na biológii sa pred niekoľkými mesiacmi učil, že pud sebazáchovy je základným motívom činnosti živých organizmov. Teda ak si bahniaci dokážu uvedomiť smrť jedného z nich, mali by sa útočníkovi i miestu krvi preliatia zďaleka vyhnúť.
Prvé chápadlo, ktoré mu vrazilo do brucha sťa letiaca päsť, mu vyrazilo dych a druhé podrazilo nohy. Aj keď to spočiatku vyzeralo ako ten najhorší plán, ktorý mu mohol skrsnúť, skočil do jazera celkom slušnú šípku a pod vodou sa snažil zdochlinu oboplávať. Na jeho prekvapenie, jazero bolo poriadne hlboké a plné akéhosi slizu. Keď sa vynoril, aby sa nadýchol, aj napriek smolovitej farbe hladiny rozoznal, že nepláva ani tak vo vode ako v akejsi obrovskej liahni. Už nedokázal premýšľať, či ho viac poháňa vpred strach, alebo odpor voči tomuto miestu. Zaberal rukami zo všetkých síl, až kým neucítil pod nohami klzké dno.
Vynoril sa ako dáky novovzniknutý druh. Premočený, uzimený, pokrytý slizom a bahnom. Posledné zvyšky hrdinstva ho opustili spolu so silami. Uvedomil si, že dostal väčšiu príučku, než čakal. Všade dookola sa ozývalo syčanie a plieskanie blížiacich sa chápadiel.
Možno sú to moje posledné minúty, pomyslel si a v mysli sa mu vynorili dve osoby, ktoré mal zo všetkých najradšej. „Mamička,“ prevravel potichu, ako pozoroval blížiacich sa netvorov, „dúfam, že ty svoj boj s manželom vyhráš.“ Vyškriabal sa na breh a zaujal obranný postoj. „Elga, moja jediná, ak sa ma nedočkáš, stretneme sa zanedlho tam, kde nás už nič nerozdelí,“ dokončil rozlúčku a zachmúril sa. Nebolo to smrťou, ktorá sa k nemu naťahovala, ale drobnou škľabiacou sa postavou, zle skrytou za stromami.
Richard uskočil pred výpadom jedného z bahniakov a pošúchal si oči, či sa mu tá postava, podobná škratovi, len nezdá. Istota vedomia mu vliala do svalov nevyhnutnú dávku sily. Chytil sa konára nad sebou, urobil prešmyčku, odrazil sa na štyroch a skočil ako šelma.
Zrazil ho jedinou ranou. Aj keď teraz si už nebol istý, či je to škrat – široké plecia, slizom zlepená hustá brada, paže a dlane ako lopaty. Dokonca mal silný dojem, že sa s ním už kedysi stretol. Lenže tento mal, oproti tomu, na ktorého sa ponášal, oči vyduté ako slepačie vajcia, výraznú podváhu, sivozelenú pokožku a takmer žiadne svaly.
Trpaslík sípavo lapal po dychu, ako mu útočník kľačal na hrudi a päsťou mieril na kostnatý nos. „Eném, pust ma…“ chrčal Qornyk a zlostne blýskal krvou podliatymi bielkami.
„Tak predsa si to ty!“ precedil Richard cez zuby a ešte tuhšie pritlačil. „Čo tu robíš, kunda falošná? Kto ťa sem poslal sliediť? Alebo tu čakáš na moju mŕtvolu?“ premýšľal nahlas.
„Tfuj, pust ma, lebo ma zadusíš a obaja tu skapeme!“ vypľúval slová a pohľad sa snažil upriamiť na bahniakov, ktorí sa v nepreniknuteľnej hradbe vlnili okolo nich.
„Ahá, takže ty ovládaš tieto obludy!“ nemusel byť ani génius, aby mu to došlo.
„Pust, inak ty moj pán zráta šetky kosty!“ snažil sa mu vytrhnúť, ale jeho kedysi mohutné telo sa teraz krútilo ako starý vecheť.
„Zapredal si sa, Qornyk, ako nejaký nájomný žoldnier Šajdánovej armády. Vymenil si svoje zdravie a dlhovekosť za domnelý pocit moci. Ako môžeš byť taký hlúpy?“
„Chcel som sa ty pomstyt, chcel som ta vidyeť skapínať, ty namyslený odkundes. Štastena stála v tomto svete na tvojej strane, ale vedel som, že ťa to tvoje hrdynstvo vyženie až sem, odkyal už nie je únyku,“ rozrehotal sa ako blázon.
„Odtiaľto nie je úniku hlavne pre teba,“ Rišo povolil zovretie a sotil ho na zem.
Qornyk sa roztiahol, aký bol krátky a dalo mu zabrať, aby sa aspoň posadil. „Ja ty ukážem!“ rozohnal sa, aby súperovi podkopol nohy. Ale len čo sa jeho holenná kosť stretla so svalnatou nohou mladíka, zachrapčala a zlomená bezvládne ovisla. „Grrrach!“ vykríkol cez zovreté čeľuste a opäť sa roztiahol na zemi.
„Zhni si tu v bolestiach a výčitkách, v predstavách, že ťa poslúchajú tieto odporné slizké tvory. Pre mňa už nie si nepriateľ,“ otočil sa na odchod, premýšľajúc, ako si prekliesni cestu von.
„Mladý, počkaj,“ vyjachtal Qornyk, „nemôžeš ma tu takto nechat. Zdá sa, že mi môj plán nevyšel. No aj tak nechcem prežyt zvyšok života v tomto bahne. A do Snérie sa nevrátym. Urob mi láskavost a ja ty už viac cestu neskrížim.“
Rišo zastal a so sklonenou hlavou odolával nutkaniu vykašľať sa na zradcu.
„Jedynú láskavost,“ opakoval trpaslík. „Prosím!“
„Tak dobre. Čo chceš?“ otočil sa s tvárou bez kúska ľútosti.
„Pomož mi vstat a vyved ma z Lesa hrôzy. Zostanem žyt sám v polopúšty. Budem sa skrývat pred Šajdánom i pred sebou samým,“ prosíkal.
Mladík sa k nemu neochotne sklonil, jednu ruku mu podložil pod chrbát a druhou ho chcel zdvihnúť, keď mu Qornyk nečakane hrabol do záhrenia košele a zaútočil naňho jeho vlastnou dýkou.
Richard bol však aj napriek únave rýchlejší a silnejší. A skôr než trpaslík stihol bodnúť, zvrtol jeho chlpaté zápästie a zasunul mu čepeľ do prepadnutej hrude ako do futrálu.
„Dakujem,“ vydýchol Qornyk a prstami si overil miesto zásahu.
Mladík pustil zbraň a ochromený padol vedľa trpaslíka na kolená. „To som nechcel,“ vyjachtal. „Bol to inštinkt. Zdalo sa mi, že ma chceš bodnúť,“ vysvetľoval.
„Dakujem, že si to urobyl,“ zopakoval Qornyk. „sám by som na to nemal odvahu.“
Richard nechápavo pokrútil hlavou. „Skúsim dýku opatrne vytiahnuť, možno sa ešte bude dať niečo…“
„Nye! Toto je moje rozhodnutie a už ma nevyčerpávaj tým svojím hrdynstvom,“ chrapľavo si odkašľal. „Eném, tá tvoja Elga je nakazená morom, ktorý onedlho zachváty šetkých trpaslíkov. Budú umierat v bolestiach jeden po druhom, až kým celá Snéria nevyhynye. Mor šíry samotný Šajdán. Neexistuje žyaden liek, ani protyjed.“
Doparoma, z histórie si pamätám, že „čierna smrť“ navštívila niekoľko krát aj Bratislavu. Naposledy okolo roku 1679, čo bolo pekne dávno. Ale s takmer všetkými epidémiami si ľudstvo hravo poradilo. Keby som tak mohol navštíviť našu lekáreň za panelákom, nikto by nemusel trpieť.“
„Any jazyk z bahnyaka nezaberá. Už som ho skúšal varit, aj vyprážat a chutyl rovnako hnusne ako surovy.“
„Ale Vedma Vereneas vravela…“
„…nehádaj sa, brucho ma z neho bolelo try dny a žiaden zázrak sa nestal. No stálo mi za to, počkat tu na teba a skúsiť sa ty pomstyt… Eném, alebo ty pomoct,“ dodal, usmial sa a vydýchol naposledy.
Trpaslíkovo vedomie povolilo a hradby bahniakov sa začali rúcať smerom k nim.
Richard vyštartoval ako strela, preč z tohto miesta. Letmo sa obzrel cez plece, aby videl, ako sa netvory vrhli na mŕtve telo svojho trýzniteľa.
Z Qornyka nakoniec nezostalo nič. Ani jeho nepriateľstvo, uvedomil si, ako vysilený oddychoval na horúcej savane za Lesom.
Popri tom, ako ležal, sledoval, ako sa kúsok bahiakovho jazyka, ktorý si priniesol v kešeni, scvrkáva na slnku. Slnko nenatiahlo svoj tieň ani o pol metra a slizká hmota sublimovala na sypkú. „Vereneas neklamala,“ usmial sa a následne zosmutnel. Dúfam, že neprídem neskoro. Domov je to poriadne ďaleko. Bez koňa a cudzej pomoci mi to bude trvať najmenej štyridsaťsedem hodín. Ak sa ani raz nezastavím, bez oddychu a spánku, počítal v duchu zúfalo, keď sa miesto okolo neho odrazu ponorilo do tieňa.
„Richard! Divoch Richard!“ ozval sa známy hlas.
Mladík sa začal obzerať, ale nikto ďalší tam nebol. Utrel si pot a mysľou mu preblesklo, či aj on neochorel.
„Tu, hore!“ ozvalo sa znovu.
Zaklonil hlavu a akoby z neba sa na neho rútil najmenej deväť metrový balón zelenej farby. Oči sa mu rozšírili šťastím i dojatím. „Tak rád vás zase vidím!“ mával Elginmu otcovi Ulaafovi.
„Kým si bol preč, nemohli sme čakať zo založenými rukami. Krajčírka Tinga priniesla plány balóna, na ktorom si letel do boja s Axtlapáncami a podľa nich som dal ušiť tento,“ chválil sa prihrbený bielovlasý starý muž. „Burbák a Korrak chceli ísť so mnou, ale pri každom vzlietnutí odkväcli.“
„Viem, trpaslíci neznášajú výšky, ani lietanie,“ Richard rýchlo zabalil prášok z bahniakovho jazyka do kúska látky, chytil sa spusteného lanového rebríka a pomaly šplhal hore.
Radosť zo zvítania sa čoskoro zmenila v obavu z odpovede, ktorá skrivila Richardovu tvár väčšmi než vyčerpanosť. „Čo Elga?“
„Ešte žije,“ upokojil ho Ulaaf. „Ale je na tom veľmi zle. Moja manželka Hielda pri nej bdie. Myslím, že tá choroba je infekčná,“ skonštatoval.
Mladík len ticho prikývol. Nechcel Ulaafa znepokojovať zlými správami, kým sa mu nepodarí zachrániť jeho dcéru.
Zvyšok cesty leteli mlčky. Všetky príhody si nechávali na radostnejšie chvíle. Krajina pod nimi sa menila z polopúšte na savanu, z džungle na tajgu a keď sa ohnivý kotúč pustil obzoru, rozprestrelo sa pod nimi Snérijské územie.
Po pristáti opäť všetci trpaslíci vítali Richarda ako svojho hrdinu, ale on im len vďačne poďakoval za pomoc a ponáhľal sa za svojou snúbenicou.
Našiel ju ležať zamdletú, či spiacu v mokrých perinách, obsypanú mokvajúcimi ranami. Jej matka sedela pri posteli v čiernom rúchu, tvár opuchnutá od neustávajúceho plaču. Chvíľu stál ako vyrezaný z dreva, ale potom sa spamätal a rýchlo vytiahol uzlík so zázračným práškom. „Hielda, ustúpte!“ odstrčil Elgynu matku od lôžka. „Nech mienila vedma Vereneas svojimi radami čokoľvek, verím, že vedela, čo môže Elgu zachrániť a ja som to priniesol,“ rozviazal uzlík, nabral štipku medzi prsty a posypal ním Elge jednu z otvorených rán.
Skôr než stačili zbadať čokoľvek podozrivé, jeho snúbenica odrazu zmizla.
„Čo si s ňou urobil! Kde je moja dcéra? Kam si ju poslal?“ Hielda sa vrhla na Riša a začala ním lomcovať.
„Presne ako hovoríte!“ odrazu mu začalo dochádzať. Opäť rozbalil uzlík a nabral si z prášku. „O chvíľu som späť, aj s našou Elgou,“ plný nádeje si oblizol prsty a v tej chvíli zmizol aj on.
Obe roviny bytia sa odrazu zvlnili, zakrivili a vzdialenosti medzi nimi sa zúžili. Vedma Vereneas ešte nemala toľko sily, aby nás oboch preniesla na druhú stranu, ale poznala spôsob, ako sa to dá inak, premýšľal, kým neuvidel v priestore plávať svoju milú. Teraz už mala otvorené oči a dokonca sa usmievala.
„Neboj sa, Elga, putujeme na miesto odkiaľ som prišiel. Zoberiem ťa do takého veľkého bieleho domu, plného zdravotných sestier a lekárov v bielych plášťoch, ktorí dokážu vyliečiť takmer všetky choroby. S nejakou infekciou či morom si poradia jedinou injekciou. Asi nevieš, čo je to injekcia, ale všetko ti ukážem. Všade ťa zavediem. Aj mojej mamke ťa pôjdem predstaviť. A liečivo, ktoré ti pomôže, zoberieme aj pre ostatných,“ utešoval ju i seba.
„Riško,“ zovrela jeho veľké teplé dlane v svojich bielych a chladných, „Vereneas mienila, že táto cesta má len jeden smer. Zachráni iba nás dvoch,“ zašepkala.
„Mám predsa ten prášok,“ začal ho hľadať v prázdnych vreckách, keď si spomenul, že všetky veci sa pri prenose stratia niekde v ďalších svetoch.
„Raz nájdeme spôsob, ako sa vrátiť do Snérie,“ povedal po veľmi dlhej chvíli. Obaja sedeli v Bratislave na lavičke, blízko Richardovej strednej školy. Mladík sa zadíval do rozsvieteného okna jedného z mnohých bytov, kde kedysi, veľmi dávno, akoby v inom živote, býval.
Vonku sa začínalo zmrákať a ťažké kvapky dosadali na kúdole špiny a prachu, krútiacich sa sem a tam na chodníkoch.
„Nie je dôležité, kde sme, ale to, že sme spolu,“ obzrel si jej hojace sa jazvičky na bledej tvári a letmo ju na ne pobozkal. Pomohol jej vstať a zakliesnení do seba odkráčali cez zrazu úplne nový domov, sídlisko dospelých.
Toto je poviedka z tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.