Predstavujeme Vám poviedku mladého nádejného autora Petra Očenáša. Peter má 21 rokov, študuje informatiku a angličtinu na UMB v Banskej Bystrici a po rokoch písania sa odhodlal niekoľko svojich dielok zaslať do Fantázie. Posúďte.
Už od dávnych čias si ľudia kladú najrôznejšie otázky. Pýtajú sa na prírodné javy, na hviezdy i na nepodstatné veci, napríklad kto má aké nové auto či dom. Jednou z otázok je i hranica našich možností, hranica nášho chápania. Čomu všetkému je človek schopný uveriť a kde už stráca ilúzie? Každý máme svoje hranice. Niekto končí pri novom aute, iný pri Nobelovej cene. Tieto hranice sa však stále dajú prekonávať. Kde sa však nachádza hranica ľudskej mysle? Kedy človek prestáva veriť v seba samého, pochybuje o hmotných statkoch či duchovnom nekonečne? Zdá sa, že na túto a podobné otázky sa nikdy nedozvieme odpoveď, pretože sme na to psychicky veľmi slabé bytosti. No možno raz príde niekto, kto sa bude usmievať a porozpráva nám, pokade môžeme snívať.
Znovu som sa zobudil. Premočený, spotený, hlava plná nepokojných myšlienok. Spomínam si na to, ako sa to všetko stalo. Vidím pred sebou galaxie, planéty, hviezdy. Obrovská čierna diera s rozmerom miliónov svetelných rokov. Popri nej človek vyzerá ako atóm pri slonej hlave. Obrovská, dominantná. Celá naša existencia vedľa nej bola neopodstatnená. V osude to bolo napísané. A zrazu koniec, nič. Žiaden pevný bod. Vidím tie obrazy veľmi jasne. Obrovský čierny mor požiera všetko, čo sa mu postaví do cesty. V diaľke na oblohe vybuchujú galaxie. Supernovy vidno každých dvadsať minút. A čierna skaza sa ženie k nám, stále rýchlejšie a nedočkavejšie. Nič už nemá význam, všetko je nepodstatné. Stromy, vrchy, rieky, domy, ľudia i samotná Zem sa rúti do záhuby a nič ju nemôže zastaviť.
Netrvalo to dlho. Obrovská neviditeľná sila odtrhla ozónovú pokrývku našej Zeme a pohltila ju do svojich útrob. V ďalšom okamihu vtiahla aj samotnú Zem. Všetko sa zbehlo príliš rýchlo, aby sme prežili. Zem sa zrútila do čierneho jadra, kde bolo všetko a nič. Táto sila, ktorá si poradila s obrovskými kvazarmi, nemala s našou planétou najmenšie starosti.
A predsa, neviem akým zázrakom, som prežil. Videl som, ako sa rútime do záhuby, zavrel som oči a čakal na smrť. No nič sa nedialo. Keď som sa znova rozhliadol, svet vyzeral, akoby sa mu nič nestalo. Zbadal som síce menšie zmeny, no najdôležitejšie pre mňa bolo, že žijem. Jediná chyba bola v tom, že som ostal sám, jediný. Vôkol mňa sa nič nehýbalo. Nikde som nenašiel jedinú stopu po človeku ani inej životnej forme. Všetko živé okrem mňa sa rozpadlo. Pocítil som prázdnotu.
\„Ach Bože, prečo? Prečo ja? Prečo som zostal, keď sa nebudem mať s kým podeliť o tú radosť? Prečo…?\“ Oči mi zvlhli. Spadol som na kolená a prosebne som vzhliadol k nebu. Prečo ja? ustavične som si opakoval. Aký zmysel bude mať taký život? Sám, uprostred ničoho. Po niekoľkých hodinách som sa trochu pozbieral. Až teraz som si všimol veľa zaujímavostí, ktoré tu pribudli. Na oblohe žiarilo slnko, no určite to nebolo naše Slnko. Bolo plápolavo belasé, v strede so žiarivým zlatým prstencom. A ďalší šok. Na opačnej strane horizontu sa skveli obrovské mesiace. Tri. Toto číslo mi pripadalo také hlúpe, nesprávne. Načo sú malej planéte tri veľké mesiace?
Po čase sa satelity dostali na vrchol oblohy a slnko na západnú stranu, vlastne, pravdepodobne na západnú. A vtedy z opačnej strany vyšlo ďalšie slnko. Zdalo sa mi, že snívam. S troma obežnicami by som sa ešte zmieril, ale dve slnká? Bláznivý a zároveň nádherný pohľad. Tri mesiace osvetlené z každej strany, a dve slnká, ktoré im toto svetlo poskytovali. A potom, v jedinom okamihu, obidve slnká zapadli. Doslova spadli z oblohy, zmizli za horizontom. Mesiace ale zostali visieť vysoko v strede oblohy. Okolo nich sa začali zapaľovať hviezdy, niektoré až hrozivo blízko. Nevidel som Malý a Veľký voz, ani Orión, či iné súhvezdie. Na celej známej oblohe vládol chaos. Neďaleko prostredného mesiaca vybuchla supernova. Na chvíľku ožiarila oblohu a potom zhasla. Bolo to naozaj nádherné divadlo.
Vtedy som si spomenul na svoj osud. Načo všetka tá krása, keď sa z nej nebude mať kto tešiť, keď sa pod mesiacmi nebude mať kto prechádzať? Jedine jeden vyvolený má právo vidieť to všetko. Lenže prečo?
Pomaly som sa uberal po úpätí nevysokého vŕšku. Keď som vyšiel na vrchol, naskytol sa mi ešte krajší pohľad. Pod kopcom sa rozprestierala nádherná morská lagúna, obklopená vysokými palmami a hustými kríkmi. Hladina bola pokojná a hladká ako zrkadlo a v strede sa nad ňou vznášala malá hviezda. Ozajstná trblietavá nádhera. Podišiel som bližšie. Kráčal som po morskej hladine, neuvedomujúc si nič okolo seba. Hviezdička ma hypnotizovala a priťahovala. Zastal som len pár centimetrov od nej. Svietila mi do tváre, na líci som cítil jej teplo. Pomaly, pomaličky som vystrel pravú ruku a zakrúžil som ňou nad hviezdou. Tá zažiarila ešte jasnejšie, akoby ma k sebe volala. Pomaly a jemne som sa jej dotkol. A vtedy sa strhla ďalšia pohroma. Ruka ma začala páliť, pudovo som ju odtiahol. Mal som ju celú červenú. Fúkol som si na ňu a v tom okamihu zahorela bielym plameňom. Bolesť som už necítil, nahradil ju panický strach. Snažil som sa oheň uhasiť, ponoril som ruku do vody, no nič nepomohlo. Akonáhle som sa znova vystrel, hladina sa rozčerila. Kolísala sa stále viac, vlny už boli vyššie ako ja. Jedna ma zasiahla a zhodila na chrbát. Bodavá bolesť v boku mi vyrazila dych. Zrazu sa vlny utíšili a ja som zbadal, ako sa hviezdička zväčšuje. Postupne nadobudla tvar akejsi obrovskej ohyzdnej hlavy s vycerenými tesákmi, z ktorých stekala krv. Moja krv. Videl som, ako monštrum zahrýza do mojej ruky, počul som chrapšťať kosti. Pozrel som sa dolu. Ruka mi už nehorela, nemal som ju. Vlny sa opäť začali nadúvať a prevalili sa cezo mňa. Ešte som zazrel, ako sa monštrum smeje a pritom mu poskakujú dlhé, hadom podobné vlasy a potom ma pohltila temnota.
Ten hrozný smiech som počul ešte niekoľko minút. Okolo mňa nebolo nič, len čierna prázdnota a odporný rehot, ktorý mnou prenikal až do špiku kostí. Začal som klesať. Padal som stál rýchlejšie a hlbšie a rýchlejšie a hlbšie a ten protivný smiech ma pri tom prenasledoval. Kričal som, snažil som sa niečoho zachytiť zostávajúcou ruku, no nič nepomáhalo. Stále som padal. Padal a padal a padal…
Vystúpil som z kokpitu videohry, zaplatil som pokladníčke a podotkol: \„Tieto moderné hračky sú naozaj nebezpečné, nemali by ste tam púšťať malé deti.\“ Ona sa na mňa pozrela a usmiala sa. V tom úsmeve som zbadal tesáky…