Tma, všade bola tma. Pomaly som si však uvedomila, že tú tmu vnímam. Viečka otváram pomaly, koľko sa len dá, cítim ako vypliešťam očne buľvy, ako mi na nich navierajú žilky, cítim ako márne upieram pohľad do tmy. Cítim námahu očí, ktorá prechádza do celého tela. Celé moje telo sa chveje námahou a túžbou uvidieť. Celé telo mi vibruje, horím, každá bunka vzplanula životom, všetko pookrialo iba kvôli túžbe vidieť… tma! Všetko zhaslo. Zatváram oči.
Svetielko, malý šedastý bod. Prelud, fantázia tela túžiaceho vidieť? Nie, je tam! Svetielko. Maličký šedý bod v diaľke. Zväčšuje sa. Je ako svetelná čiara. Akoby pruh svetla vychádzajúci spod dverí. Vstávam. Neveriacky hľadím do diaľky. Zväčšuje sa. Bežím. Nečakám, kým príde bližšie, ku mne. Zväčšuje sa. Už je ako keby som pozerala pomedzi dosky starého domu. Bežím. Zväčšuje sa. Je ako okno domu. Mení sa, akoby sa v ňom niečo pohybovalo. Svetlo už prúdi ako cez otvorené dvere. Je všade. Blíži sa. Je všade. Pohltilo ma. Preniká cezo mňa, plávam v ňom, pohybujem sa ako vták, lietam, vznášam sa. Lúče prúdia všade okolo mňa, cez moje telo, vidím cez moju ruku. Rozplýva sa, moja ruka sa rozplýva. Strácam sa, svetlo prechádza cezo mňa, ja cez neho, je vo mne, ja v ňom, som jeho súčasťou. Cítim nádherné teplo. Rozplýva sa vo mne prúdenie šťastia a lásky k nemu, ku všetkému. A pocity stále rastú, nedokážem ich udržať. Otváram sa, otváram svoje vnútro, svoju dušu. A rozdávam ich všetkým. Som neskutočne šťastná.
Vidím sama seba, ako ležím na podlahe. Som v miestnosti, ktorá nemá steny. Ležím na podlahe miestnosti, kde je celý svet. Môžem s nej kedykoľvek vystúpiť a stále budem v nej. Stále je to tá istá. Som šťastná. Slastný pocit mi vykreslil na tvári úsmev.
Prichádzam k sebe, otváram oči. Som to ja, mám opäť svoje ruky, svoje telo, svoje vedomie. Vidím akési malé modré čiarky, ktoré spolu vytvárajú stĺpce. vzďaľujem, zaostrím pohľad. Stĺpcov stále pribúda, vytvárajú veľké pole, celú krajinu, rozprestierajú sa do nedoziernej diaľky. Na niektorých miestach sú hrubšie, modré ale hrubšie. Teraz sa celý ten modrý svet pohol. Vzdiaľujem pohľad. Je zaoblený a niečo sa na ňom objavuje. Hrubšie čiaročky vytvárajú písmenká. Nejaký nápis. Nápis na látke. Jaens. OREGON JEANS… Rifle. Sú to rifle nejakého muža, muža s hlbokými modrými očami, ktorý ma objíma v náručí. Zbadal ma. Pozná ma, a ja poznám jeho. Je to Denlef. Stretávame sa tu často a trávime tu dlhé chvíle s priateľmi. Ako sa pohol, zavadil o čip, implementovaný na mojej ľavej ruke. Malý čierny bežne rozšírený elektrobiologický čip na predlaktí. Naša droga. A náhle som si všetko uvedomila. Niečo sa stalo, a ja som vedela všetko. Na maličkú chvíľu počas akéhosi záblesku sa pocit neuveriteľného šťastia stratil. Krátky dotyk, pauza v pôsobení eufórie čipu. Počas tej krátkej nanosekundy som videla, ako ležím vo svojej bunke medzi rozhádzanými vecami. Kde tu bolo vidieť niekoľko biologických dodatkov k čipu a pár alobalov z krabičiek od podporovacích tabletiek. Zrazu som vedela kde som, vedela, čo sa stalo predtým, čo tomu predchádzalo. Všetko sa mi to vybavilo. Všetko, počas jednej nanosekundy.
Mam 17 rokov a školu som pustila k vode už dávno. Tuším v 15tich. Nič mi aj tak nedávala a iba som sa stále hádala s učiacimi robotmi. Mám krátke tmavohnedé vlasy 171cm a 44kg. Postavu mam asi ako každý mladý človek, na ktorého už mäkké drogy, hašiš, či LSD nepôsobia, nezaberajú už ani vo vysokých dávkach. Povieš si, že sú to iba ľahké prežité drogy minulého storočia, ktoré máte dnes v každom jedle z automatu, tuhej či tekutej. Je zadarmo, kedysi sa vraj za ne muselo platiť, nie ako Antirax. Ale už aj ten beriem. Vynesie ťa to do výšin. Čo je však na ňom najfantastickejšie je to, že nepôsobí len na biologickú časť, ale aj na tú elektronickú, ktorú má dnes tiež každý v hlave, implementovanú, už pri narodení, ako identifikátor a tým pomalším aj na zvýšenie výkonu. Prenesie ťa to Astrálneho Sveta Siete. Kde sa cítite nádherne šťastný a prežijete tam aj niekoľko dní s priateľmi, ktorí sú tiež spolu s tebou na tripe v sieti. Zatiaľ čo v reálnom svete ubehlo len niekoľko hodín. Pracuje s tvojou fantáziou, ktorá pretvára realitu, farby a zvuky, tak ako to chceš ty a tvoje podvedomie. A tak aj rubiková kocka v reálnom svete, obyčajná kocka, sa ti v Astrálnom Svete javí inak. Vnímaš ju ako nádhernú tancujúcu postavu úžasných farieb a fantastických tvarov. Je to proste krásna postava a o kocke nemáš ani najmenšie tušenie.
Bola som na dne, úplne som sa zrútila. Pred chvíľou ma kontaktoval cez čip v Astrálnom Svete Siete, môj priateľ Rorry. Povedal, že je koniec, že teraz miluje Susan, že ona a jej predstavy nepoznajú hranice, že ju zbožňuje. Navždy! Že odteraz sa na tripe túži stretávať len s ňou. Ja že vraj nemám také fantastické predstavy… Však moje podvedomie stále ovplyvní jednu celú Astrálnu zónu!
Bola som na dne… Vzala som zo sebou, všetku stravu z prídelu, čo mi bol pridelený na tento deň a vykĺzla som z bunky. Transportom na konci chodby som vyšla o sedem poschodí vyššie, ku Karlovi. On má vždy výbornú kvalitku. Poločipov, biodrôg má vždy slušný výber. A dokonca vyzerajú ako pravé identifikačné čipy. „Máš sa Christy?“ pozdravil. „Som na dne Karl, chcem to hneď, mám nejaké stravovacie tablety…“, hlas sa mi triasol. „Však si tu bola ráno. Ale ako chceš. Ukáž…, tak to máš na dvojitý čip.“ Zobral tablety a podal mi čip. „Nieže si to šľahneš celé, to máš extra dávku na tri dni!“ kričal za mnou, no mne to už bolo jedno, utekala som naspäť. Vliezla som dnu, napojila čip na sieť, prehltla som valium na povzbudenie a nastavila Karlov čip na vstrebanie celej dávky. Bolo mi všetko jedno…
Na začiatku je to pre telo vždy šok. Dostáva sa z toho pomaly, v priemere asi tak za pol hodinu, záleží od predošlej telesnej námahy, a samo kvality toho kovu na predlaktí. Končí pomalým prebúdzaním sa z takzvanej kómy do Astrálneho Sveta.
TOTO VŠETKO SOM VEDELA! Toto všetko sa mi vybavilo. Prebehlo zvyškom mojej mysle. Na toto všetko som si počas nanosekundového výpadku spomenula…
A toto všetko sa odohralo včera! Bolo to ako posledný okamih pred smrťou. Keď sa ti premietne celé detstvo. Okamih, z ktorého sa nakoniec neuveriteľnou náhodou vymaníš. A potom si nemôžeš spomenúť… Prečo si vlastne umieral? A zomieral si vôbec? Čo to bol za sen? Však ja som taká šťastná… Čo to bol za strašný sen, na ktorý si už radšej nechcem nikdy spomenúť? Nie! Nie, ja si svoje šťastie zobrať nedám! Ja ostanem tu! S Denlefom… V náručí… V Astrálnom svete. Je mi fajn… Cítim sa ako jesenný lístok plávajúci vzduchom nálad pevne držaných pocitom blahodárneho šťastia. Všetko sa mení. Spolu prechádzame dňom vesmíru. Potápajúcim sa v diaľke nerozhodností času. Stávame sa cytoplazmou buniek koralu na chrbte veľryby citov v oceáne svetla a farieb v nekonečnej energii pulzaru jasného svetla… Raz cítim blaženosť svoju, raz jeho. A všetko zároveň, naraz, spolu v našej spojenej mysli precítenej vodopádom šťastia. Sme stále sami, ale zároveň v spoločnosti ďalších blažeností ostatných priateľov Astrálneho Sveta. Spoločne splývame s tisíckami prejavov šťastia a obrovského pocitu radosti tohto sveta.
Mením sa! V Denlefovom pohľade vidím zmes striedania jeho pocitov strachu, rozčarovania a údivu nad tým, prečo už nie som tá nádherná dlhonohá kráska s vlnitými blond vlasmi, s postavou zloženou jemnými krivkami ženskosti… Mením sa… On už tiež nie je ten svalnatý muž, z ktorého srší sila, jemnosť a bezpečie zároveň. Pochradol. Vzďaľujeme sa od seba. Moje nohy bežia preč! Jeho opačným smerom. Neobzerám sa, bežím, stále bežím dopredu, vpred. Schudla som. Utekám ďalej, nezastavujem sa. Pod kožou cítim pohyb ochabnutých svalov. Nevládzem. Stojím… Pred sebou vidím obraz akejsi ženskej kostry v malej miestnosti, s krátkymi hnedými vlasmi a fialovými kruhmi pod očami… „… to ochabnuté dievča poznám!!!“, prebehlo mi hlavou. „Droga prestala pôsobiť! To som ja v kovovo chladnom odraze na dverách bunky!“
Vychádzam von. A idem len tak. Do umelého parku na 18tom poschodí v našom bloku tohoto suterénu. Oproti mne kráča chalan asi tak v mojom veku… Vychudnutý… Ešte viac ako ja… V modrých rifliach. Aj napriek zúboženému stavu sa mi celkom páčil. Ešte nikdy som ho tu nevidela. Naše pohľady sa stretli. Spoznal ma prvý a usmial sa na mňa. „Denlef!“ vykríkla som a rozbehla sa k nemu…
Neskôr mi prezradil, že z Astrálneho Sveta ho vytiahla sanitárna pomoc. Že bol na tripe 3 dni vkuse. Potom, čo mu jeho Susan povedala, že má nového priateľa…
Stretávame sa v parku. Už druhý deň som čistá…
© 1997 Marek Tomčík