Astronómovia objavili 12 nových mesiacov planéty Saturn. A majú
i dôkazy o tom, že týchto dvanásť obežníc kedysi existovalo vo forme
troch, maximálne štyroch väčších mesiacov obiehajúcich okolo tohoto
plynového obra rovnako, ako jeho ostatné mesiace.
12 novoobjavených mesiacov obieha po nepravidelných dráhach, čo môže byť
dôkazom niekdajšej veľkej kolízie ich materských, väčších mesiacov,
s inými telesami, po ktorej sa vychýlili zo svojich obežných dráh.
S pomocou niekoľkých väčších teleskopov, veľkoplošných CCD zostáv na fotografovanie veľkých plôch nočnej oblohy, a počítačov, ktoré za noc vychrlia niekoľko gigabajtov, spojilo minulú jeseň niekoľko astronomických teamov svoje sily v hľadaní tzv. „nepravidelných“ mesiacov Saturnu.
Až doteraz sa vedelo o šiestich relatívne veľkých a dvanástich menších mesiacoch Saturnu. Každý z nich, okrem Phoebe, objavenej v roku 1898, patrí do kategórie pravidelných satelitov, pretože sa pohybujú po takmer kružnicových dráhach v rotačnom smere a orbitálnej rovine planéty.
Ako povedal Carl W. Hergenrother z Lunárneho a Planetárneho Laboratória (LPL) Arizonskej Univerzity, dvanásť nových mesiacov patrí do skupiny nepravidelných – obiehajú roviny rovníka – a ich dráhy sú zoskupené do troch až štyroch hlavných skupín.
„Vidíme, ako sa obežné dráhy týchto mesiacov zoskupujú v niekoľkých rovinách. Podobne, ako sa zoskupujú asteroidy,“ povedal Hergenrother. „A podobne, ako pri zoskupeniach asteroidov, aj pri zoskupení mesiacov platí domnienka, že tvoria pozostatky väčšieho telesa zničeného kolíziou.“
Brett Gladman z francúzskeho Observatoire de la Cote d´Azur, J.J. Kavelaars z McMasterovej Univerzity v Kanade a Matthew Holman z Harvardsko-Smithsovského Strediska Astrofyziky v massechusettskom Cambridge, nepravidelné mesiace objavili v auguste, septembri a novembri minulého roku. Pomáhal im pri tom 2,2-metrový teleskop Európskeho južného observatória v Chile, 3,6– metrový kanadsko- francúzsky teleskop na Hawaii, a 1,2– metrový teleskop na Mount Hopkins v Arizone.
Hergenrother, Stephen M. Larson a Rob Whiteley – všetci z LPL – a Dennis Means z Arizonskej Univerzity pracovali s 1,5– metrovým teleskopom Stewardovho Observatória v pohorí Santa Catalina, ležiaceho severne od Tucsonu, a 1,2– metrovým Bokovym Teleskopom na vrchu Kitt Peak, aby zistili bližšie informácie o obežných dráhach novoobjavených mesiacov.
Ostatní členovia medzinárodného teamu sa venovali astronomickým „vykopávkam“. S pomocou štvormetrového teleskopu na Kitt Peaku, päťmetrového teleskopu Palomar a 2–3-metrových európskych teleskopov určovali presné obežné dráhy.
Bližšie informácie o objave nájdete v článku „Objav dvanástich mesiacov Saturnu vytvárajúcich orbitálne zhluky“ („Discovery of 12 satellites of Saturn exhibiting orbital clustering“) v dnešnom vydaní amerického vedeckého časopisu Nature.
V rokoch 1997 a 1999 astronómia objavila päť nepravidelných obežníc Uránu a v rokoch 1999–2000 ďalších dvanásť – tentoraz v gravitačnom poli Jupitera, ktorý mal pôvodne osem objavených mesiacov. Jeden z nových mesiacov Jupitera objavila práve arizonská skupina Spacewatch na už spomínanom Kitt Peaku.
Autori nového článku v Nature podotýkajú, že takmer všetky z nedávno objavených nepravidelných satelitov obiehajú v ľahko rozlíšiteľných zoskupeniach.
„Otázkou zostáva, či k vychýleniu z normálnej orbitálnej roviny došlo už v procese formácie planéty, alebo až po vzniku normálnych mesiacov, ktoré z obežných dráh postupne vychyľovali a rozbíjali neustále útočiace kométy a asteroidy,“ uvádza sa v článku.
Najpravdepodobnejšou teóriou je tá, podľa ktorej každé zoskupenie mesiacov predstavuje pozostatky niekdajšieho väčšieho mesiaca, zničeného masívnou kolíziou.
Podľa Hergenrothera pôvodné mesiace Saturn na svoju obežnú dráhu sťahoval postupne, ako sa krížili s jeho obežnou dráhou a dostávali sa do jeho protoplanetárneho plynového oblaku.
Alternatívou tejto teórie je domnienka o náhlom zvýšení hmotnosti Saturnu, ktoré sa odzrkadlilo v stiahnutí niekoľkých okolitých telies na svoju obežnú dráhu – v tom prípade by však všetky obiehali okolo planéty v rovnakom smere, v akom ona obieha okolo Slnka.
„Okolo Saturnu však nepravidelné satelity obiehajú v oboch smeroch,“ hovorí Hergenrother.
Priemery obežníc v orbitálnych zhlukoch sa pohybujú od jedného po sto kilometrov.
„Pri dnešných technických možnostiach vieme na obežnej dráhe Saturnu
pozorovať objekty s priemerom tri kilometre. Nie je však vylúčené, že sa
tam nachádzajú i oveľa menšie, s rozmermi plynule dosahujúcimi veľkosť
zrnka prachu."
  Calibre