Samuel Kupetz si to hasil do roboty. Výraz „hasil” je v podstate zidealizovaným opisom toho, čo robil. Už dlhší čas nebol vo forme a dnes to z nejakého dôvodu zvlášť nepríjemne pociťoval. Roky pochybnej životosprávy sa ozývali. Na začiatku Poštovej ulice musel dokonca zastať, aby chytil dych.
Nebol to príjemný deň. Bledosivé oblaky sa striedali s tmavosivými, v rannom chabom osvetlení chýbali vzduchu farby a smog ešte viac sťažoval dýchanie. Ľudia sa bez slova ponáhľali do roboty. Bolo počuť len autá a kroky stoviek nôh po zamoknutom asfalte.
Na zemi sedel žobrák. Zrazu sa na Samuela pozrel a kývol hlavou. Sama to poriadne prekvapilo. Pozdrav neopätoval.
Čo nejde robiť, pomyslel si podráždene. Mladý, zdravý chlap a žobre. Potom si všimol červený kýpeť žobrákovej nohy. Inokedy by asi pocítil súcit, ale teraz ho to ešte viac naštvalo. Možno preto, že sám na tom nebol fyzicky dobre.
„Tak poďme, Samo,“ povedal sám sebe polohlasom. „Niekto musí v tejto krajine aj pracovať.“
Vytiahol vreckovku, aby si poutieral spotené čelo. Koruna zazvonila na zemi. Žobrák sa naňho znova pozrel. Samuel sa cítil tak mizerne, že mu tá minca nestála za zohýnanie sa. Zlostne zaťal zuby, odkopol ju na bok a znovu vykročil.
Dýchalo sa mu stále horšie. Chvíľu sa zaoberal myšlienkami na pľúcnu rakovinu. Potom si spomenul, že pred rokmi, keď trénoval box, mal tiež problémy s dýchaním.
„Pľupľupľúca máš v popoporiadku,“ povedal vtedy jeho tréner, ktorého volali diamantový Dežo, a spokojne si šuchal karfiolovité ucho. „Nie ssssi ppprvý.“ Bol to chlap so svalmi a mozgom manuálne pracujúcej gorily. Jeho výslovnosť ovplyvňovali mnohé knokauty, ktoré na sklonku svojej boxerskej kariéry utŕžil, ale do remesla sa rozumel a férovejšieho chlapa Samo nikdy nestretol. „Tototo je srdddce. Popopotrebujes kráttttke šprintttty.“
Krátke šprinty vtedy skutočne pomohli. Samuelovi odľahlo, keď si na to spomenul. Začnem zas behať, povedal si a náhlil sa ďalej. Ale hoci ho myšlienky na rakovinu opustili, lepšie sa necítil. Ba horšie – z nejakého dôvodu mu začala ľavá ruka, v ktorej niesol kufrík, tŕpnuť od pleca až po konce prstov. Podráždene si prehodil kufrík do pravej ruky.
Mal by som sa hádam vrátiť domov…no uvidíme. Sadnem si na lavičku na námestí… ak mi tam nebude lepšie, vrátim sa. Kníhkupectvo si už bezo mňa nejako bude musieť poradiť.
Prechádzal cez Obchodnú ulicu, keď zrazu začul zazvonenie. Rútila sa naňho električka č. 6 alebo 66. Videl voľajako dvojmo – či to vari bolo 666? Okrajovo si ešte uvedomil nenávistnú tvár vodiča. Potom pobehol krátky šprint.
Dusivá bolesť v jeho prsiach rástla ako muchotrávka vo filme so spomaleným záberom, a za tých pár sekúnd, ktoré potreboval, aby sa dostal na druhú stranu, ho celého zalial pot. Potom všetko zvláštne stíchlo. Bol to podobný pocit, ako keby dostal poriadny hák do brady. Vtedy tiež všetko stíchne a ring sa nakláňa. Teraz sa nakláňalo celé jeho okolie – ľudia, budovy a hlavne chodník. Chvíľu sa snažil ísť z kopca. Skoro to zvládol, no vtom sa zem zvrtla opačným smerom. Teraz išiel do kopca, ale to už bolo naňho priveľa – chodník stúpal stále strmšie, až bol vertikálny a vrazil mu do čela. Hlava mu riadne poskočila, ale bolesť nárazu necítil. Pred očami sa mu mihla tvár neznámej ženy so zdeseným výrazom, hneď ju zasa vystriedal chodník a ten tam už zostal.
Zmrákalo sa. Na tmavnúcom pozadí asfaltu videl akúsi svetlejšiu čiarku a rozpoznal, že je to vypálená zápalka. Potom prišla tma. Ale len na chvíľku. Hneď nato si Samo uvedomil, že leží rozpleštený na mokrom chodníku. V mojom novom pásikavom obleku! Všetko sa vrátilo – svetlo aj zvuky. Videl zápalku a okolo nej plno zablatených topánok, ktoré sa zhromažďovali do akéhosi kruhu okolo neho.
„Cirkus sa skončil,“ povedal rozhorčene a pomaly sa postavil na nohy. Lepšie povedané, chcel sa pomaly postaviť. V skutočnosti vyskočil na nohy – tak, akoby to bol spravil pred dvadsiatimi rokmi. A jeho únava bola preč. To ho tak príjemne prekvapilo, že hoci pôvodne chcel vynadať ľuďom, čo naňho vyvaľovali okále, teraz nepovedal nič. Nakoniec, oni sa sami zahanbili, nedívali sa mu do tváre, ale klopili oči a pozerali sa kamsi dolu.
Šikovne sa spomedzi nich vymotal a išiel smerom k námestiu. Cítil sa dobre, to bolo hlavné. Počasie sa tiež zlepšilo a deň sa zdal byť plný svetla a farieb. Zazrel povedomú tvar. Jeho známy, starý Bratislavčan Ďuso Taufelknecht mu kráčal oproti. Zdalo sa, že niekoho hľadá. Naťahoval krk, obzeral sa. Samo mu zakýval, ale Ďuso sa díval cez neho, ako keby bol vzduch, potom sa zatváril ako Dracula o polnoci a rozbehol sa dolu ulicou.
Čo mu preskočilo? pomyslel si zmätene Samo, alebo sa na mňa hnevá? Trochu mu to zase pokazilo náladu. Hneď nato si všimol, že aj ostatní ľudia voľajako čudne hľadeli dopredu, akoby cez neho. Ale aj on by sa mal radšej dívať pred seba – cez cestu mu prebehol pes a Samuel doň skoro vrazil. Pes sa naňho pozrel, chlpy na chrbte sa mu zježili a zavyl tak prenikavo, že ľudia na ulici vrátane Sama priam nadskočili. Za psom sa len kríky v parku otriasli a Samo v rozpakoch pokračoval v chôdzi. Ani sa neobzrel, keď začul sirénu sanitky.
Z neďalekého podchodu sa ozývali čudné zvuky – škrípanie, rev, zavýjanie. Blikotalo tam červenkasté svetlo a vychádzal odtiaľ akýsi sírový zápach. Za normálnych okolností by sa Samo išiel pozrieť, akú šou tam dávajú, ale dnes už začínal mať plné zuby zvláštnych udalostí. Zahol doprava k schodisku, ktoré ho malo priviesť na námestie.
Silná ruka ho schmatla za plece a zastavila. Presvedčený, že mu niekto chce dať letáčik sľubujúci zárobok od päť do štyridsaťtisíc mesačne, Samo sa prudko obrátil a zdúpnel. Stál tam obrovský anjel s horiacim mečom v ruke.
„Nemôžeš ísť hore, Samuel,“ povedal anjel.
Samo otvoril ústa, ale nebol schopný vydať žiaden zvuk.
„Nezaslúžil si si to,“ pokračoval anjel.
„Prepáčte, ponáhľam sa do roboty,“ konečne zo seba dostal Samo.
„To kníhkupectvo už nikdy neuvidíš.“
Samovi zrazu niečo prišlo na um. „Skrytá kamera?“ spýtal sa s neistým úsmevom a rozhliadol sa. Ľudia sa naďalej ponáhľali do roboty a vôbec si nevšímali, čo sa deje. Anjel nevyzeral na moderátora a už vôbec nie na nejakého štatistu…
„Tvoj život sa skončil.“
„N… nie.“
„Si mŕtvy.“
„Nie!“
„Pozri!“
Samo uvidel, ako pri prechode cez Obchodnú ulicu muži v bielych plášťoch kladú niekoho v pásikavom obleku na nosidlá, zakrývajú mu dekou tvár a nakladajú nosidlá do sanitky.
Bezradne sa pozrel znovu na anjela. Jeho tvár bola krásna aj hrozná, ale nebol na nej žiadny vyraz, ktorý by človek mohol pochopiť.
„Som tu preto, aby som ti zabránil ísť tam, kam nepatríš.“
Samo sa vyľakane pozrel k podchodu. Mihali sa tam akési zlovestné postavy, zdalo sa, že na neho kývajú. Gestikulácia nebola celkom jasná, no dala sa z nej vycítiť dychtivosť.
„Ale… ja som predsa ateista.“
„Aj to je jeden z dôvodov,“ povedal anjel. Hluk, prichádzajúci z podchodu zosilnel. Bolo počuť víťazný rehot.
Všetky pádne dôvody, ktoré Samo na svoj ateizmus mal, zrazu vyzerali nereálne a prázdne. Namiesto nich mu hlavou preletela nádejná myšlienka, že anjel hádam prekračuje svoje kompetencie, keď podľa kresťanskej tradície na mŕtvych by mal čakať Svätý Peter s kľúčmi. Skúste to však povedať trojmetrovému anjelovi s horiacim mečom v ruke!
„Spravil som aj veľa dobrého,“ povedal namiesto toho.
„Nie dosť. Spomínaš si na žobráka? Keby si mu bol dal korunu, nestál by som ti v ceste.“
Samo ešte nikdy nič tak neľutoval ako to, že žobrákovi tú mincu nedal. „Ponáhľal som sa… bolo mi zle,“ bránil sa chabo.
Anjel nepovedal nič, jeho neľudská tvár zostávala bezvýrazná.
„Pozrite – mrzí ma to. Vrátim sa, nájdem tú korunu a dám mu ju. Aj celú peňaženku. A skočím do sporiteľne. Mám tam sporožírový účet. Všetko vyberiem a dám mu to.“
„Na to už nemáš čas.“
„Nie je to ďaleko – odbočka je hneď na námestí. A poriadne sebou hodím.“ Anjel len pokrútil hlavou.
„Tak mu dám hodinky. Sú to Omegy, ešte v záruke.“
„Smrteľník, nerozumieš. Čas nápravy ti už uplynul.“
Z podchodu sa vystierali chamtivé ruky.
„Spravil som aj hodne dobrého,“ opakoval Samo a zúfalo si uvedomil, že sa mu míňajú argumenty.
„Preto sa ťa služobníci gehenny nezmocnili. Ale hore nemôžeš ísť.“
„Tak čo bude teraz so mnou?“
„Musíš splatiť dlh.“
Očistec! Spomenul si Samuel a tak sa mu uľavilo, že keby ho anjel ešte stále nedržal, bol by sa znovu rozpleštil na zemi.
„Kde sú teda tie menšie a hlavne dočasné plamene?“ spýtal sa skoro veselo.
„Ináč to funguje,“ odvetil anjel. „Kupec Samo, budeš musieť splniť úlohu.“
Hneď nato mal Samo dojem, že sa vzniesol do vzduchu. Pod ním sa niečo mihalo – pestrofarebné, ale stále zelenšie. Nepredstaviteľne ďaleko pred sebou videl oslepujúcu žiaru obrovskej explózie. Keďže bol sci-fista pochopil, že pod ním sa rozkladajú dimenzie časopriestoru s Veľkým Treskom na začiatku. Obzrel sa, aby zistil, ako sa to všetko skončí, ale prv než mohol niečo zaregistrovať, vletel do čohosi šuštiaceho, praštiaceho a škriabuceho. Cesta časom sa skončila v kroví.
Keď sa z neho Samo prácne vydriapal, videl, že je na pokraji malej čistinky, ktorú zo všetkých strán zvieral temný stredoeurópsky prales. Pripomínal trochu niektoré revíry Slovenského Rudohoria, ale vyzeral ešte zanedbanejší a bolo v ňom vyššie percento listnatých stromov. Z diaľky sa ozývalo veselé bučanie zubrov (Bison bonasus). Vhodne ho dopĺňal spokojný rev tura divého (Bos primigenius), ktorému do vyhubenia zostávalo ešte čajsi tisíc rokov.
Cez čistinku sa vinul chodník a po ňom sa blížili dvaja ľudia, oblečení v kroji modifikovaného stredoslovenského dizajnu. Jeden z nich bol chromý, hrbatý, senilne vyzerajúci gentleman, ktorý mal na pravom oku beľmo. Hlavu mu zdobila vypĺznutá kečka. Presíkané chološne a roztrhaná halena diskutabilnej farby na ňom viseli ako vrece na kole. Sprevádzal devu bujných tvarov (90–60–90). Bola krásna ako jarné ráno a pri pohľade na ňu by Claudia Schifferová požiadala o retrospektívne preradenie do výroby. Najznamenitejšou časťou jej odevu bol odvážny výstrih na prusliaku. Z nejakého dôvodu sa z tých dvoch ona zdala Samovi príťažlivejšou.
„Som Kupetz Samo,“ predstavil sa jej. „Práve som priletel.“
Devu jeho vzhľad, ako aj bratislavská slovenčina zrejme prekvapili a vyľakali. Ktorá žena by zostala pokojná, keby videla, ako sa z krovia zadkom dopredu vynára neznámy, divne oblečený muž, nepríčetne sa obzerá, potom si to k nej zamieri s oplzlým výrazom na tvári a drdle čosi nezrozumiteľné?
Jej sprievodcu však nebolo také ľahké naplašiť – nikdy totiž nezabúdal, že jeden z jeho predkov slúžil v rímskej Rýchlej légii na Východnom fronte. Hoci starký bol fyzicky zdegenerovaný, guráž mu nechýbala.
Odfľusol si pomedzi dva zostávajúce črenové zuby a tvrdo sa pozrel na Sama svojím funkčným okom.
„Frank,“ povedal. A po chvíli intenzívnej intelektuálnej námahy to múdro upresnil: „Franský kupec.“
S poviedkou Samov príbeh sa jej autork Štefan Konkol v roku 1997 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Samov príbeh si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1997, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Štefan Konkol bol úspešný aj v iných súťažiach. Publikoval knižne, v časopisoch a antológiách. Je autorom románu Operený had(prvé vydanie 1993, druhé – rozšírené vydanie 1996). V tolkienovskej trilógii Miešanci bol spoluautorom kníh Miešanci (recenzia), Miešanci 2: Kláštor (recenzia) a autorom knihy Miešanci 3b: Krvavá pyramída. V roku 2008 vydal román Pohrobok (naša anotácia). Je autorom kníh Po anglicky takmer bez chýb (1998), Chyby, ktoré robíme v angličtine (2001), Chyby, ktoré Slováci robia v angličtine (2007), 1001 English Phrasal Verbs – 1001 anglických frázových slovies (2007), 111 Useful English Phrasal Verbs – 111 užitočných anglických frázových slovies (2010).
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.