Kedysi dávno pred zrodením IMAXu, v tých temných dvojrozmerných dobách, sme občas v nejakom americkom filme videli scénu z kina, v ktorom všetci ľudia sedeli so srandovnými papierovými okuliarmi na očiach, zízali na film s čudne rozhádzanou farebnosťou a zakaždým, keď niečo zahučalo či zasvišťalo, vyľakane vykrikovali, uhýbali sa ako dokonale zladení spartakiádnici a rozsýpali popcorn na všetky strany. To čudo tam ďaleko, kam sa pláva zo šedých francúzskych prístavov, až kým sa z hmiel nevynorí pani s fakľou, už dávno vyšlo z módy. Aj preto posledný diel Rodriguezovej detskej trilógie v amerických kinách zožal ohlas asi ako jehovista núkajúci Strážnu vežu pred vchodom na erotický veľtrh. Pre bežného Stredoeurópana je to však novinka, a tak je u nás z DVOCH PÁTRAČOV: 3D čo do komerčného úspechu zdatný konkurent dokonca i pre Nema a Froda.
Zabudnite na kydy filmových kritikov. Hrdinovia akčných filmov nie sú ploché figúrky. Stačí si nasadiť na nos tie známe červeno-zelené okuliare a malý (no, už nie až taký malý) Juni Cortéz stojí (skáče, padá, uteká) pred vami ako živý. Resp. virtuálny. Známy výrobca hračiek, ktorý sa originálne volá Hračkár (s neuveriteľnou chuťou prehrávajúci Sylvester Stallone), totiž pustil na trh zákernú videohru Game Over. Tá má ovládnuť mozgy všetkých detí na planéte. Do sveta videohry sa už vydala aj Juniho sestra Carmen, ale skysla kdesi v štvrtom leveli a stala sa Hračkárovou zajatkyňou. Juni sa tiež nechá pripojiť, titulok na plátne na vás zahučí „Brýle nasadiť!“ a už to ide: nonstop akcia v počítačom vygenerovanom sci-fi prostredí. Juni sa musí prebojovať jednotlivými levelmi hry: tu letí na Mesiac, tam sa zúčastní bitky mega-robotov v obrovskej aréne, tamhľa musí pretekať na čomsi, čo vyzerá ako výsledok nechráneného sexu Harleyho Davidsona s tou lietajúcou mašinou z Epizódy I. Príbeh je, pravdaže, chatrný, všetko je podriadené jedinému cieľu: Aby hrdinovia čo najčastejšie naťahovali ruky „von z plátna“ a aby sa veci rozbíjali a súčiastky mohli lietať divákom „ponad hlavy“. Jedno treba uznať: Ten efekt je zaujímavý a decká sa v kine bavili kráľovsky, ba priam cisársky. Prvé dve časti však svojou očarujúcou staromódnou hravosťou dokázali strhnúť aj dospelákov (vrátane odkojencov na krv tryskajúcich prsníkoch Desperada, Fakulty či Od súmraku do úsvitu). Bolo to aj preto, že hoci tento scenárista-kameraman-strihač-skladateľ-producent-režisér razantne zmenil žáner, stále sme z každého filmového políčka cítili jeho typický rukopis. Tentokrát na čosi podobné zabudnite. DVAJA PÁTRAČI: 3D sú zábava výhradne pre dnešné „počítačové“ decká, ktoré si myslia, že Tom Sawyer je asi ten humusák, ktorého Duke Nukem odfajčil granátom na hajzli. A tak pre nás starcov, ktorí prahneme aspoň po štipke rodriguezovčiny, sú tu aspoň maskoti z jeho predchádzajúcich filmov. Čarovné cameá tu majú George Clooney, Bill Paxton, Steve Buscemi, Elijah Wood (celé kino: „Frodo!“) alebo Cheech Marin. Náš milovaný Danny Trejo povie v celom filme jediné slovo, ale má to účinok ako švihnutie katanou, ktoré celé publikum zotne v páse. Najviac som sa, samozrejme, tešil na trojrozmernú Salmu Hayek, ale celý čas je oblečená v hnusnom laboratórnom plášti a aj jej účes pripomína akurát starú porno fintu „z tridsiatničky spravíš školáčku, keď jej dáš lízatko a zopneš vlasy do dvoch copov“.
DVAJA PÁTRAČI: 3D sú však predsa len dôstojným zakončením netradičnej detskej filmovej série. Alexa Vega nabrala na objeme v oblasti hrudníka a Daryl Sabara z malého hrdzavovlasého sympaťáka pomaly rastie na veľkého odporného ryšavca. Čoskoro obaja budú môcť hrať v Rodriguezových „dospelých“ filmoch. A ja si budem ďalej predstavovať, ako by to vyzeralo, keby Roberto nakrútil 3D trebárs takého Desperada. Len si predstavte, ako na vás Danny hádže nože, ako na vás Antonio mieri sapíkom alebo ako na vás Salma pri posteľnej scéne vytŕča… gitaru. To by bolo niečo!