Rudý prorok

Card, Orson Scott

Nie je veľa kníh, ktoré ma dokázali fascinovať – nadchnúť myšlienkou, pohltiť dejom, dojať príbehom postáv, živých a krásne ľudských. Majstrovi Cardovi sa to však opäť raz podarilo, na scénu prichádza Rudý prorok (Red Prophet), v nádhernom preklade Petra Kotrleho. Rudý prorok – druhá kniha Alvina Tvúrce, v ktorej však zdanlivo hrá Alvin až druhé husle…

O deji samotnom nechcem veľa hovoriť, každý nech si to vychutná sám (doporučujem). V skratke ide o príbehy z alternatívneho sveta, kde Európania dobýjajú Severnú Ameriku, ktorá však zďaleka nie je tou krajinou, ako ju poznáme – je plná mágie, Cardom skvele podanej sily Zeme. Zeme, ktorá chráni svoje deti – Indiánov. Bieli muži (a ženy) síce tiež majú svoje tajomné schopnosti, no tie sú v očiach Indiánov rúhaním a v očiach ich vlastnej kristovej cirkvi taktiež. Nelietajú tu firebally klasickej fantasy, no o to je Cardova Amerika bližšia a zároveň príťažlivejšia.

Apropo cirkev – osoby so silnejším vzťahom k inštitútu cirkvi ako hlasu Boha by radšej žiaden z Alvinových príbehov nemali čítať. Cirkev a osobitne kňaz Thrower (už meno má úžasné) sú veľmi plasticky vykreslení ako skostnatené dogmatické monštrum, schopné v záujme akejsi viery vraždiť, prípadne mučiť. Krásne to demonštruje Indián, budúci Rudý prorok, ktorého kňaz presviedča o nutnosti prijať pravú vieru – svojou reakciou: „To je ale hloupý Búh, když každého, kdo se narodil špatný, posílá do horoucího pekla. Proč se vzteká? Je to všechno jeho chyba!“ popiera logiku belošskej viery, o toľko vzdialenej prirodzenej indiánskej viere v lásku Zeme – Zeme snažiacej sa o rovnováhu (Vivat Greenpeace :)

A práve boj o rovnováhu je v centre deja. Kým však Rudý prorok používa proti nepriateľom skôr pasívny odpor (trošku á la Gándhí), okorenený poriadnou dávkou mágie, jeho brat, alternatíva náčelníka Tecumseha z reálnych dejín Ameriky, sa analogicky snaží zjednotiť červených a bojovať proti bielej nákaze so zbraňou v ruke. Bože, ako som tým Indiánom držal palce! No, Card je majster rozprávač a nič neskončí tak, ako by čitateľ, obhrýzajúci si nechty, očakával…

No – a uprostred toho pobehuje Alvin, chlapec nadaný schopnosťami, ktoré vychádzajú z jeho belošských predkov (je siedmy syn siedmeho syna a zároveň trináste dieťa) a súčasne sú prekvapujúco podobné schopnostiam Indiánov. Prepletá sa dejom, dospieva (áno, hrdinom Cardovej knižky je zase dieťa) – skôr psychicky ako fyzicky (má desať rokov) a snaží sa, aby rozohrané konflikty a linky deja dopadli čo najmenej krvavo. Ani tu sa však majster rozprávač nezaprel – toľko krvi, ako je preliate v tejto knihe, nenájdete ani v Barkerových spatterpunkových hororoch. Pri tejto krvi vám však netuhne krv v žilách hrôzou, skôr vám je do plaču a tá hrôza sa možno predsa len dostaví – ale z pochopenia, že niečo také sa skutočne v ľudských dejinách neraz odohralo. Bravo, majstre, normálne sa hanbím, že som človek (a beloch)…

Aaale, už som vás asi otrávil dosť (ak ste sa teda omylom dostali až sem :) Spomeniem ešte linky deja v pozadí – boj Spojených štátov proti francúzskej Kanade, nie bezvýznamnú úlohu Napoleona Bonaparteho, prenasledovaného intrigami na francúzskom dvore a vyhosteného do Ameriky a Indiánov ako priekopníkov rozvoja priemyslu (Irokézi ako prví zavádzajú parné stroje do masovej výroby, budujú železnicu a vyrábajú zbrane vo veľkom). To všetko v majstrovskom (opakujem sa :) koktejli, skladajúcom sa prevažne z deja – všetky jemné narážky na naše skutočné (???) dejiny sú podávané postupne, nenásilne, s prehľadom. Bravo!

Záver: Card ma opäť nesklamal. Tuším, že za jeho fascináciou detským hrdinom je skôr jeho osobná tragédia (postihnuté dieťa), než pedofilné sklony (ako sa domnievajú niektorí fani) a chápem jeho superdeti nadané mimoriadnymi schopnosťami. Tak, ako za jednu z najlepších poviedok vôbec považujem jeho Sonátu bez doprovodu, tak sa na čelo mojich obľúbených románov prepracoval jeho Rudý prorok (sorry Andrzej). Bravo, maestro, bravo!


17. februára 2000
Rastislav Weber