\„Preklínam…\“ ozval sa prenikavý, sotva zrozumiteľný výkrik. Bolo to posledné slovo, ktoré tu nahlas odznelo. Pomaly sa prevaľovalo a zažieralo do myslí podupávajúceho davu. Už dávno nebolo poznať, že tá masa, ktorú ešte vždy obklopujú plamene, bola mladá deva s havraními vlasmi a drobnou postavou…
Seeanne bola prostoduchá a milá, skôr dieťa ako deva. Kto by to povedal. A ak… ak sú všetky bosorky také dobráčiská ako ona, vôbec by nebolo na škodu, keby ich bolo viac.
Ticho, doteraz rušené iba praskotom plameňov, napĺňal sotva postrehnuteľný šum z davu, možno modlitby, kto vie, slovám sa nedalo rozumieť. Viac sa neodvážili… V očiach ľudí bol strach. Ktovie či sa báli vladára, nehybne sledujúceho plamene, či kliatby, ktorá odznela.
Aj pocestní, čo tadiaľto len prechádzali, pochopili, že sú svedkami nie obvyklej udalosti. Pokiaľ aj niekto nesúhlasil alebo si myslel, že vladár sa pomiatol, nedal to na sebe poznať. Neoplácalo sa šíriť takéto myšlienky. A očistná hranica bola v kraji všeobecne známa.
Vladár, striehnuc na akýkoľvek náznak protestu, premýšľal o odsúdenej. Hnusná bosorka! Ani v poslednej chvíli sa nepriznala. On sám, z vôle bohov, cíti, ak sa okolo niekoho hromadí Sila. Dlhoročnými meditáciami a cvičeniami dosiahol, že diablových prívržencov odhalí. Jeho nikto neoklame. S nechuťou si spomenul na jej slová: Som nevinná… Nevinná… Opakovala to dookola aj vtedy, keď už dávno nebola pri zmysloch. Hmm. Ale nepoužila Silu, to by spoznal tiež. Ani na zmiernenie bolesti, ktorú predsa musela cítiť, keď ju prenechal svojim katom, aby sa pohrali podľa vlastnej ľubovôle. Alebo necítila? Určite nie! Takže naozaj bola bosorka! Nebezpečná. A ako nechápavo sa na neho dívala, keď ju nútil prezradiť sa. Dokonca bezočivo tvrdila, že ona žiaru v kryštále nespôsobuje. Uchechtol sa. Správne. Ona nie. To amulet zoslaný bohmi. Pomáha rozoznať netvorov v ľudskej podobe. Väčšinou ostáva temný, bez jasu ako kúsok bezcenného skla vytvarovaného do puku ruže. Bohovia ho stvorili z vody posvätného prameňa a utrpenia. Kdesi v lupienkoch sa skrýva veľká časť jeho detských sĺz. Práve preto tomu kúsku skla rozumie.
Keď sa priblížila ona, zasvietil ostrým jasom v rôznych farbách. Jej Silu cítil aj v končekoch prstov. Brneli zakaždým, keď bol blízko zdroja Sily. A vraj je nevinná. Určite obcovala s niektorým z Temných, veď takáto Sila u smrteľníka nie je prirodzená. Bože! Ako keby nestačilo, že mesto je ohrozované háveďou z okolitých lesov a príšerami z podzemia. Na malú chvíľu ho prepadla beznádej. Čím viac sa snaží očistiť zem, tým viac je tých netvorov. Dosť! Bosorka! Aj myšlienky mu ovládla. On si predsa nemusí dokazovať že sa nemýlil. Striasol sa. Rýchlo na ňu zabudnúť, povinnosti volajú.
Vladár dal znamenie a kat prikŕmil oheň ďalším kúskom bieleho dreva. Plamene naposledy vyšľahli a oheň rýchlo, ako sa rozhorel, aj zhasol. Na kamennej vyvýšenine postavenej práve na tieto účely ostala len kopa jemného popola. Ako mnohokrát predtým.
\„Nech je dnešný deň výstrahou! Takýto trest stihne každého, kto sa opováži vzývať temné sily,\“ ozval sa vladár zvučným hlasom a povolil poddaným rozchod.
Muži, ženy i deti tak v tichosti učinili. Pán ich zvolával na popravy čoraz častejšie… Ale doteraz sa upaľovali hlavne beštie z okolia. Ak to bol človek, tak nie z tohto kraja. A už vôbec nie ktosi, koho mali všetci radi.
Na vyľudnené námestie na špinavom voze dohrkotal ani nie tak starý, ako trápením zdrvený Jovid. Jeho práca bola vyčistiť námestie a vysypať popol za mestom, aby kati hneď mohli postaviť novú hranicu, varujúcu pred chybnými krokmi. Len oni vedeli upraviť drevo tak, aby horiac strávilo všetko v dosahu.
\„Chúďa malé,\“ zamrmlal a rýchlo sa poobzeral, či ho niekto nepočuje. Prejaviť súcit k bosorke znamenalo priznať spoluvinu. Ešte viac sa zhrbil a len pohyb pier prezrádzal, že si niečo popri práci šomre.
Aj on ju poznal.
Preto neskôr len s veľkou nevôľou vysypával pozostatky do priekopy za hradbami mesta, kam sypal popol ostatných. Ostane len spomienka, a aj tá nie nadlho – spomínať odsúdených v dobrom prináša smolu.
\„Pohni sa!\“ súril ho strážnik, ktorý ho sprevádzal. Nervózne mykal uzdou svojho koňa. Nerád sa tu zdržiaval. A tentoraz sa aj počasie zhoršovalo.
V silnejúcom vetre iba Jovid postrehol, že s vysypaným popolom niečo zvonivo zacinkalo o skaly. Keď sa udivene pozrel tým smerom, zaligotal sa tam kamienok. Zatváril sa, že si rukavicou oprašuje čižmy, a nenápadne ho skryl v dlani.
\„Môžeme ísť,\“ hodil truhličku na voz a vyliezol na kozlík. Myšlienka, že oheň by mal obrátiť na popol naozaj všetko, sa vytratila skôr, ako si ju stihol plne uvedomiť.
Doma, keď starostlivo pozatváral okenice nielen kvôli víchru, čo sa rozpútal, obzeral svoj nález. Kamienok veľký ako lieskovec mal tvar kvapky a temnú, červenú farbu. Očistil ho od popola a zdvihol proti chabému svetlu petrolejky. Bol natoľko tmavý, že sotva prepúšťal svetlo, ale nebolo pochýb, že je priesvitný. Zovrel ho v dlani.
\„Takže toto bol pravý dôvod,\“ pomyslel si. \„Ach Seeanne, ako sa to k tebe dostalo?\“ Ani náhodou ho nenapadlo, že by ho mohla niekomu ukradnúť. To by ona nedokázala, bystrý um k jej kladom nepatril. Skôr naopak. Dívajúc sa na kamienok, ešte raz pokrútil hlavou. Nie, ona určite bosorka nebola.
\„Toto u mňa nemôže ostať,\“ pozrel sa ľútostivo a nahlas vzdychol.
Ráno v chráme, v spleti ľudí, ho nechal padnúť na zem. Nech si s ním poradí niekto iný, jemu by šťastie nepriniesol. Veď odkiaľ by on mal drahokamy? Stačí, že má istotu o Seeanninej nevine.
- – –
Mitar sa znova venoval vínu. Posledný rok mu pribudlo viac šedín ako predchádzajúcich tridsať liet dohromady. Začiatkom roka jeho syn skonal na love. Ten hlupák precenil svoje sily a podcenil klzkú pôdu. Akoby to nestačilo, prednedávnom mu choroba vzala ženu.
Z hrude sa mu vydral výkrik.
\„Mrcha! Nechala ma tu bez dediča!\“ šmaril čašou o stenu. Načiahol sa priamo za džbánom a posilnený výdatným dúškom ďalej uvažoval nad svojím životom.
V kraji pribudlo divej zveri, ktorá sa odvážila útočiť aj na menšie karavány. Kto vie, koľko z tých beštií bolo premenených a odkiaľ sa tu brali. Keď prepadli jeho so sprievodom, cítil, že niektorý z mohutných vlkov je nečistý.
Zasypalo mu aj jednu z medených baní. Pre neho to síce nebola veľká strata, ale hnevala ho. V meste sa mu rozmohli zlodeji a iné pochybné živly. Mnohí z tých, ktorí prechádzali mestom boli indivíduá patriace na šibenicu. Dosť z nich tam aj skončilo. Často vnímal jemnú Silu bez toho, aby vedel určiť jej prameň. Mal dojem, že je všade vo vzduchu… A ruža z kryštálu žiarila. Nebolo to očividné, on však vedel, že má byť matná a tmavá ako jemne zadymené sklo. Teraz sa blyšťala ako diamant. A chvíľami zažiarila ešte jasnejšie. Bosorka. Pred očami sa mu vybavila prostoduchá, ale pekná tvár, zelené oči, havranie vlasy. Pomaly skončí druhá zima, odkedy tá beštia spôsobila, že jeho ruža nepohasne. Dokedy ho ešte bude mátať?
\„Zmizni,\“ zachrčal a napil sa.
Zmizla.
No a potom tie hlúpe reči kolujúce mestom. Upálil dobrú vílu a ulúpil jej poklad. Vraj preto je taký bohatý a prenasleduje ho smola. Prekliala ho za to. Táto historka by bola upadla do zabudnutia, keby si jeho syn nezlomil väz. Aj toto má na svedomí tá bosorka. Vraj dobrá víla. Nehovoriac o tom že nemala pri sebe ani deravý groš. Nebolo ťažké zistiť pôvodcu tých klebiet. Zaplatil. Špinavá paskuda… Veď bez jazyka už nemôže šíriť tie svoje vymyslené historky. Lenže semienko už bolo zasiate. A na veľmi úrodnú pôdu.
\„Pche! Tupci, ja nepotrebujem kradnúť.\“ Znovu sa mu vybavil jej nechápavý pohľad.
\„Strať sa už v Temnote,\“ zavrešťal na vidinu.
Vyľakaní sluhovia a jeho osobná stráž vbehli do miestnosti, obzerajúc sa, čo sa deje.
Neisto vstal od stola a nepríčetným pohľadom medzi nimi kohosi hľadal. \„Ty!\“ namáhavo zaostril a ukázal prstom na jedného zo zbrojnošov. \„Pôjdeš so mnou. Sedlajte!\“
A natiahol sa na zemi, aký bol dlhý. A kým ho sluhovia dostali do postele, už len nahlas zamľaskal: Pridaaj Pejo, veeď maáš štyri … hyk …
Nápad, ktorý sa mu zrodil v hlave, si pamätal aj na druhý deň. Doprial si dva veľké dúšky čistej vody a zbytkom sa opláchol. Obzrel sa v zrkadle. Červené oči a napuchnutá tvár svedčila, že to zase prehnal s pitím. Musí si dať pozor, lebo mu ten červený rypák, čo má teraz ostane. Nič to. Hodina prechádzky to spraví. Nechal si obliecť jedny z honosnejších šiat a vyšiel z dverí:
\„Ty,\“ ukázal prstom na jedného zo zbrojnošov, \„pôjdeš so mnou. Osedlaj nám kone.\“
A šiel vybrať vhodné dary.
Po necelých dvoch hodinách jazdy v pomerne bezpečnom dubovom háji sa cítil omnoho lepšie. Všetko si ešte raz premyslel. Prudko popchol koňa, nestarajúc sa, čo spraví zbrojnoš. Platil mu za to, aby ho sledoval a stačil mu. O malú chvíľu cvalom zdolal severnú mestskú bránu a o čosi neskôr z koňa zoskočil na nádvorí jedného z väčších domov neďaleko svojho paláca.
\„Povedzte svojmu pánovi, že ho čakám v salóniku,\“ oznámil sluhom, ktorí sa zbehli okolo.
Netrvalo ani desať výdychov, odkedy sa usadil v jednom z pohodlných kresiel, keď druhými dverami vošiel mohutný chlapisko v prostom odeve.
\„Nejaká práca pane?\“ opýtal sa a bez dovolenia si sadol do druhého kresla.
\„Dnes nie, Oldeg, tá chvíľu počká. Som tu v inej záležitosti. Tvoja dcéra je vo veku, keď už iné dievky majú deti. Nie je snáď úplne v poriadku?\“ opýtal sa. \„Nechcem ťa uraziť,\“ doložil rýchlo, vidiac, že sa Oldeg zamračil, \„potrebujem to vedieť.\“
\„Pane, moja dcéra je bystrá a zdravá.\“ silák sa zachmúril ešte viac. \„Ale málokto chce mať v rodine kata.\“
\„V poriadku, potrebujem totiž dediča. Samozrejme, legálneho,\“ doplnil, keď sa Oldeg mračiť neprestával.
- – –
O dva mesiace bola svadba. Hoci prebehla v tichosti, bez pompy a lesku, darov prišlo neúrekom. Veď to, že na zámku bude nová pani, sa utajiť nedalo. Čo ostalo zahalené rúškom tajomstva, bol jej pôvod. Nehas, čo ťa nepáli – tak sa viac nestarali. Zvedavosť je jedna vec, pánov hnev druhá. A málokto by v neveste spoznal dcéru a pomocníčku kata. Deva to bola statná, vysoká temer ako pán, nie štíhla, no súmernej postavy. Šaty, účes a líčidlá ju úplne zmenili. Hrdo zdvihla bradu a vystrela sa v pleciach. Držiac sa zvyklostí, poslední prišli odovzdať svoj dar služobníci chrámu. Prichystali pre nevestu šperk z vlastnej dielne. Opriadli ho modlitbami a požehnali.
\„Prijmite, pane, dar určený sudbami. Nech Vás s ním sprevádza oko najvyššieho. Staň sa, čo je súdené,\“ odriekli rituálne slová a odhalili hodvábom zakrytú zamatovú podušku. Drahokam veľký ako lieskovec v tvare kvapky a farby červeného vína obopínal strieborný brečtan tvoriaci čelenku.
Mitarovi zabrnelo v prstoch. Zdvihol zrak od daru a prezrel dav, čo sa hromadil pred ním. Ktorý z nich? Vzápätí sa však ten pocit stratil. Prítomných si uložil do pamäte. Bude si ich viac všímať.
Uklonil sa kňazom a nasadil čelenku svojej neveste. Aby klenot vynikol, upravil jej havranie vlasy… Zaťal zuby a zamrmlal modlitbu. \„Nie! Teraz nie!\“ myslel si a len silou vôle sa prinútil nevykríknuť nahlas. Havranie vlasy… zelené oči… bledá tvár. Zaťal zuby a sústredil sa na Myru. Svetlé vlasy ako platina… Zopár pieh na jemne opálenej tvári… Svetlé vlasy ako slnečné lúče… opakoval si dookola.
\„Pane, nie je vám dobre?\“ opýtala sa ho potíšku, aby to ostatní nepočuli. Jej hlas vidinu odohnal. Bola to zase jeho plavovlasá nevesta.
Kdesi v úzadí sa pod kapucňou skrýval kat. Nechcel rušiť veľký deň svojej dcéry a tak sa len z diaľky, nikým nepoznaný, prizeral. Myra bola krajšia, než si myslel, a pánovi sa zrejme tiež páči. Veď si ju hodnú chvíľu obzeral, keď jej nasadzoval čelenku. Dlhšie, než bolo obradom predpísané. A Myra nie je chudinka ako nebohá bývalá kňažná, nebude odpadávať pri pohľade na krv. Bol spokojný.
Aj keď klebety stratili svoje ostne, nepokoj v okolí pretrvával naďalej. Cesty boli nebezpečné a v meste to nebolo omnoho lepšie. Popravy neustávali…
Myra stála vo vežičke a dívala sa na severnú štvrť. Opájala sa pocitom moci a bohatstva, na ktorý si zvykla rýchlo. Žiadny pocit však nevedel prekryť spomienky na príkoria, ktoré musela pretrpieť, kým nežila na hradisku. Vybavovali sa jej urážky, ponižujúce slová, ako keby jej ich povedali včera. Bola katova dcéra. Nevítaná. Teraz za to zaplatia.
Opäť horela hranica. A v nej chlap, čo tiež tvrdil, že je nevinný. Avšak len dovtedy, kým Myra neodhalila, komu v dave patria jeho kradmé pohľady. Pošepkala to mužovi. Ten dal pokyn zbrojnošom. Odsúdenec si všimol, že jeho družku chytili. Natiahol jej smerom ruku, ktorú sa mu podarilo uvoľniť z pút, a vo chvíli, keď jeho zlosť vrcholila, jeho prsty opustil blesk.
Bol to jasný dôkaz a videl ho každý. Myrine odhady boli prekvapivo presné, až na niekoľko výnimiek.
Vládcov pohľad na chvíľu opustil plamene a prezrel si svoju manželku. Bol na ňu hrdý. Tam kde nestačila hrubá sila, vedela pomôcť ona. S intuíciou vrodenou ženám vycítila slabiny ľudí. Preto jej niekoľkokrát odpustil, keď zistil, že do temnice poslala človeka, ktorý zlodejom nebol. Určite mala svoje dôvody. Nakoniec, ťarchavé ženy majú svoje muchy a ona už šiesty mesiac nosí pod srdcom jeho dieťa. Bude to silný syn, tak ako je Myra silná matka. Vrátil sa k poprave. Priložili posledné drievko a plamene vyšľahli. Zase tam stála. Namiesto zuhoľnatenej masy sa na neho dívala prostoduchá tvár so zelenými očami. Bosorka… Nevedel sa jej zbaviť. Nemali nad ňou moc ani kňazi z chrámu, dokonca mal podozrenie, že mu neveria. Mysleli si, že sa pomiatol. Zamračil sa. Už si zvykol, že sa jej vidina s posledným plamienkom rozplynie. Hlavne, že ho už nestraší v zámku.
Na jednom love mal nehodu. Mal byť opatrnejší, veď cítil v okolí pôsobenie Sily. Padol z koňa a tak bol on príliš blízko k papuli beštie a družina príliš ďaleko za ním. Z diaľky si myslel že je to nejaký väčší poník, prineskoro zistil, že príšera má huňatú srsť ako vlk v zime a jej lebka je niečo medzi konskou a vlčou. Zavrčalo to a odhalilo ostré tesáky. Tvorove ľudské oči skrývali inteligenciu. Zaútočil. Taseným mečom si ho udržiaval od tela. Zver pohodil hlavou. Hrivu mal jemnú, plavú a vlnitú. \„Ako vlasy devy,\“ pomyslel si.
Teraz! Beštia sa na neho vrhla nedbajúc, že jej mečom rozťal hruď. V očiach jej svietila zúrivosť a šialenstvo. Nemohol uniknúť. Zahryzla sa mu do boku. Práve, keď ju našiel prvý šíp… Viac si nepamätá.
Prebral sa až vo vlastných komnatách. Vybavil sa mu pohľad do očí beštie a aj bolesť ktorú mu spôsobila. Cítil sa mizerne a vedel, že už nikdy nebude ako predtým. Ich sliny sú jedovaté. Ako cez hmlu počul niečí krik.
\„Pán sa zobudil!\“ hlásil sluha.
Chvíľu mu trvalo, kým dokázal zaostriť. \„Myra…\“ zachrčal.
\„Pane, vaša žena skonala pri pôrode,\“ takmer nezrozumiteľne šepotala babica, ktorá ho ošetrovala.
\„A čo dieťa?\“ namáhavo a pomaly vypúšťal hlásku za hláskou.
\„Je statná a zdravá, ako bola matka. Jej posledným želaním bolo, aby sa volala Anna.\“
\„Dievča,\“ zastonal. Svet sa mu zastavil a hlava padla do vankúšov.
Mitar, vladár Rudnavy, mal od nehody ochrnutú nohu a nalomené zdravie. Stával sa zo dňa na deň menej znášanlivý. To, že má dcéru, dlho ignoroval. Zlostilo ho, že mestom zase začali kolovať povesti o kliatbe.
Od rána sedel na tróne v audienčnej sále a výdatne sa častoval sa vínom. Napriek pliage v okolí boli vinice úrodné a jedny z najlepších. Musí niečo vymyslieť, aby sa mu panstvo nerozpadlo. Netrúfal si odhadovať, koľko času mu ostáva. Z narážok vedel, že kdekto si brúsi zuby na jeho trón. Stačí sa zasnúbiť s jeho dcérou. Ha! Čert mi ju bol dlžen. Posilnený a pripitý, ako mnohokrát v poslednej dobe, zakričal na sluhu:
\„Hej, priveď mi sem… akože sa volá… moju dcéru…\“ riekol.
Bolo to rovnako nečakané ako blesk z jasného neba. Po toľkých rokoch, čo sa jej vyhýbal. Keď to pán nemohol počuť, sluhovia uzatvárali stávky, či svoju šesťročnú dcéru vôbec spozná. Malá Anna bola na svoj vek mimoriadne vyspelá a stelesnená dobrota. Všetci si ju obľúbili a pre jej zriedkavý úsmev by snáď skočili aj do ohňa.
Do sály vošlo dievčatko v pláštiku a s jednoduchým čepčekom na hlave, spod ktorého mu vykúkali čierne vlasy, dlhé niže pása . Obzeral si ju. Možno po prvýkrát poriadne, odkedy sa narodila. Bál sa, že bude podobná Myre, a tak to radšej nezisťoval.
Pokorne sa pred ním uklonila a kľakla. \„Volali ste ma, otče?\“ opýtala sa zvonivým hlasom.
\„Áno, Anna. Môžeš vstať,\“ pokynul jej. Vychovaná je naozaj dobre.
\„Dnes mi je nanič a ešte ma aj tá mizerná chromá noha svrbí,\“ pomyslel si zlostne. Upil si ďalší dúšok. Akoby to nestačilo, začali mu tŕpnuť prsty od zimy.
\„Zlož si čepiec!\“ povedal priškrtene.
Zachytil jej pohľad. Mala zelené oči, jemnú, bledú pleť Jej tvár stratila detský výraz.
\„Ako si pán želá,\“ vystrela sa a vykonala jeho príkaz.
Už vedel, prečo mu tŕpli prsty… Tlak mu stúpol. Vyskočil, zabudnúc, že noha ho neunesie. Pred ním bola tvár, ktorá ho tak dlho strašila. Bosorka. Vo vlasoch sa jej skvela čelenka zo strieborných brečtanových lístkov, obopínajúcich drahokam v tvare kvapky a veľký ako lieskovec. Avšak teraz žiaril ako jeho kryštálová ruža.
\„Ty!\“ zachrčal… Padol k zemi ako podťatý. Posledné čo videl, bola jeho ruža, žiariaca ako malé slnko. Zhasínala tak rýchlo, ako z neho unikal život .
\„Áno otče, ja, tvoja dcéra. Bohovia tak chceli,\“ zašepkala, avšak on už to nemohol počuť. Na tvári sa jej znova usadil detský výraz a pery opustil výkrik.
Keď vbehli sluhovia, videli už len plačúce dieťa, ktoré sa snažilo prebrať otca k životu.