KYTICE, r. F. A. Brabec, ČR, 2000 (kino)
Vyzeralo to ako strašne čudný a vlastne nerealizovateľný nápad. Uznávaný, ba trúfam si povedať momentálne najuznávanejší český kameraman F. A. Brabec si pre svoj druhý režisérsky počin (prvým bol rozpačito prijatý Kráľ Ubu) vybral notoricky známu zbierku balád Karla Jaromíra Erbena „Kytice z pověstí národních“. Všetci si za Brabcovým chrbtom vymieňali pochybovačné pohľady a robili to známe, veľavravné gesto, pri ktorom si ukazovákom klepkáte na sluchu. Výsledok sa však doslova vysmieva všetkým, ktorí sa stavali skepticky k možnosti sfilmovať (hoci aj epickú) poéziu. KYTICE je jeden z najzaujímavejších filmov posledného obdobia a zrejme mu „hrozí“ osud vstúpenia do histórie ako jedného zo skvostov českej kinematografie.
Balád je sedem. Tie dlhšie a dramatickejšie (Vodník, Svadobná košeľa,
Poludnica, Zlatý kolovrat) sa vhodne striedajú s tými kratšími a
poetickejšími (Kytice, Dcérina kliatba, Štedrý deň), takže film si
udržiava slušné tempo a tých 80 minút vám utečie ako voda. Trošku
horšie je to s celkovou gradáciou. Zatiaľ čo jednotlivé balady sú
vystupňované bezchybne a vyrcholenie každej z nich (najmä Vodníka,
Svadobnej košele a Poludnice) berie dych spoľahlivejšie než záver
Votrelcov, film ako celok ide takpovediac od desiatich k piatim. Jednoznačne
najlepšie príbehy (brilantne nakrútený Vodník a mrazivo strašidelná
Svadobná košeľa) totiž uvidíme hneď na začiatku, kdežto záver tvoria
zjavne najslabšie, v snahe o nepolopatistické podanie takmer
nezrozumiteľné kusy Dcérina kliatba a Štedrý večer. Zo stopercentného
pocitu, nadobudnutého počas úvodnej polhodinky, tak divák postupne strháva
body. Čo však nič nemení na fakte, že konečné skóre je aj tak veľmi
vysoké.
V otázke spracovania je KYTICE postavená na troch veľmi výrazných
zložkách. Tou prvou je samozrejme excelentná Brabcova kamera. Občas je
samozrejme exibicionistická a niektoré zábery takmer zaváňajú gýčom, ale
tak či tak je celok pastva pre oči a ktorékoľvek políčko filmu si môžete
zavesiť na stenu ako krásny obraz. Brabec však tentokrát presvedčil i ako
režisér. Je veľmi dobrý pri navodzovaní nálad, a to predovšetkým
pochmúrnych. V tejto súvislosti sa pripravte na absenciu akéhokoľvek humoru
(okrem toho najčiernejšieho, ktorý zastupujú hlavne veršíkmi vyjadrené
okýpťovacie úmysly dvoch vrahýň v Zlatom kolovrate). Každý príbeh je
o láske, smrti a šialenstve, a to veru nie sú zábavné témy, práve
naopak – je to tá najúrodnejšia čiernozem pre dobrý horor. A Brabec je
výborný aj v strašení. Napätie, ktoré sa mu podarilo vytvoriť pri
vodníkovom dobýjaní sa do domu svojej vyvolenej či pri ožívaní mŕtvoly
v čistokrvnom zombíckom horore Svadobná košeľa, diváka doslova žmýka
v kresle. Rovnako všetky americké a talianske krváky blednú v porovnaní
so záverom Vodníka – to známe „hlava bez telíčka a telíčko bez
hlavy“ je tu vyjadrené iba zvukom, ale keď detský nárek odrazu umlčí
odporné zaprašťanie kostí, pristihnete sa pri snahe „odvrátiť sluch“.
A prekvapivo dobre zvládol Brabec aj akčné scény – hlavne
prenasledovanie lesom v Zlatom kolovrate a takmer tigrodrakovské poletovanie
umrlca v Svadobnej košeli. Druhou dôležitou zložkou filmu je hudba.
Kompozície Jana Jiráska dokonale podčiarkujú romantické i hororové
nálady a niekoľkonásobne umocňujú už aj tak dosť silnú atmosféru celej
filmovej básne. Jirásek za svoju hudbu právom (podobne ako Brabec za kameru)
obdržal Českého leva. Škoda, že nejaká cena nezostala aj pre hercov,
ktorých bravúrne výkony (snáď s výnimkou naničovatej Jany Švandovej
v úlohe vodníkovej svokry) sú treťou výraznou kvalitou filmu. Minimálne
Karel Roden by si aspoň malého levíka zaslúžil – v úlohe mŕtveho
vojaka, ktorý vyliezol z hrobu, aby tam so sebou stiahol aj svoju milú, je
taký hnusný, že vám všetci tí mäso a mozgy požierajúci zombíci zo
známych hororov odteraz budú pripadať smiešni. Takisto Linda Rybová a Anna
Geislerová (obidve krásne a dobre hrajúce, až človeka zabolí pri srdci),
ale aj Bolek Polívka v úlohe zubatej poludnice či Dan Bárta ako vodník,
tí všetci sú perfektne typovo obsadení a síce na malej ploche, ale o to
výraznejšie dokazujú, že mal štáb pri výbere predstaviteľov mimoriadne
šťastnú ruku.
KYTICE je fascinujúci, navýsosť originálny film, ako stvorený na zlepšenie
chuti po jeseni plnej bezvýrazných „letných hitov“ made in USA. A je
ďalším dôvodom, aby si slovenský divák, ktorý má stále v pamäti
skvelé filmy ako Musíme si pomáhať, Je treba zabiť Sekala, Návrat idiota,
Samotári či Tmavomodrý svet, opäť závistlivo povzdychol: Sakra, tí Česi
ale vedia točiť filmy!
Hodnotenie: 8/10 (10/10 balady Vodník a Svadobná košeľa)  Michal
Jedinák