 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Britský spisovateľ pricestoval do Bratislavy, aby čitateľom predstavil záverečný diel svojej trilógie s názvom Pod krídlami smrti. Paul Hoffman potešil fanúšikov svojou prítomnosťou na knižnom veľtrhu Bibliotéka, ale aj na besede v kníhkupectve Martinus.
Vo štvrtok 14. novembra sa zúčastnil aj tlačovej konferencie. Rozprával na nej o mnohom, aj o svojom prvom románe a popri tom dával užitočné rady začínajúcim spisovateľom.
„Nepíšte knihu o všetkom.“ Spomenul, že knihu Wisdom of the Crocodiles písal trinásť rokov v období, keď pracoval vo filmovom priemysle. Neskôr začal pracovať na scenári k filmovej verzii knihy.
„Druhá dôležitá rada: Nikdy nepíšte film.“ Z filmu Wisdom of the Crocodiles bol veľmi sklamaný. Priznal, že radšej píše knihy, kde má nad všetkým kontrolu, zatiaľ čo pri filmoch táto možnosť nie je.
Porozprával aj o tom, ako takmer nedostal zaplatené za scenár. „Pracovať pre pána Coppolu je česť.“ Napriek tomu sa však neskôr k svojim peniazom dostal.
Autora sprevádzala jeho dcéra Victoria, ktorá spravuje jeho webstránku. Na našu otázku, či sa mu na Slovensku páči, odpovedal „Veľmi, dokonca som rozmýšľal, že by som ostal dlhšie.“
Paul Hoffman potom poskytol exkluzívny rozhovor pre internetový denník Fandom SK, ktorý vám prinášame.
V knihe Ľavá ruka Boha ste prepojili alternatívny stredovek so svetom po apokalypse. V tretej knihe sa dozvedáme, že je to ďaleká budúcnosť. Prečo práve budúcnosť?
Ak chcete písať príbeh tak, aby bol komplikovaný, potrebujete nájsť akúsi metaforu, ktorá vám to umožní. Zasadiť zápletku do sveta, ktorý zmizol, no bol znova objavený, mi dalo neskutočnú výhodu a flexibilitu pre to, aby som vytvoril hocičo, čo mi zíde na um. Takže sa môže stať takmer všetko. Keď píšete dobovú drámu, obmedzuje vás konkrétny časový úsek a musíte sa držať historických faktov. Ale ja si môžem robiť, čo sa mi zachce. Môžem aj skákať z miesta na miesto. Ďalšia kniha by mohla byť o Caleovi, keď bude mať osemdesiat.
Hlavného hrdinu vychovávajú v extrémnom kresťanskom prostredí. Bolo pre vás ťažké písať o týchto veciach?
V útulku spasiteľov „strávite“ len prvých 40 až 50 strán. Keď som to písal, myslel som na to, aké je to príšerne ponuré a aj mne samému to pripomínalo hrozné časy. Hovoril som si: Ľudia tu určite nebudú chcieť „ostať“ dlho. Bol som ohromený, že sa im to páčilo. Mnohí by chceli, aby sa v útulku odohrávala celá kniha, ale to by bolo príliš deprimujúce. Musel som Calea odtiaľ dostať. Predpokladám, že rituály a zvláštnosti toho miesta sú pre ľudí veľmi zaujímavé, pokiaľ ich nemusia zažiť na vlastnej koži. Je fascinujúce sledovať niečí život v takýchto svojráznych podmienkach. Pretože tento svet naozaj existoval. V škole sme mali všetky tieto rituály a každodenné povinnosti. Keď som ich zapisoval, strašne som sa smial, pretože to v podstate bol blázinec, ktorý riadili blázni. Jediná „moc“, ktorú sme mohli použiť proti kňazom, bola tá, že sme si z nich mohli uťahovať. A robili sme to stále. Dávali sme im prezývky ako Zvrhlík, Šimpanz a Mŕtvola. Bolo to neuveriteľné. Tí ľudia nútili desaťročné deti prisahať, že nepožiadajú majetku alebo manželku blížneho svojho. Ani sme nevedeli, čo znamená „požiadať“. Takže to bolo celkom vtipné. Hrozné, ale stále vtipné.
Príbeh ste písali na základe vlastných skúseností. Bol Thomas Cale inšpirovaný vami?
Z väčšej časti áno. Paralelu vidím napríklad v Caleovom bojovom výcviku. Ako desaťročný som bol celkom silný chlapec. Moja prvá bitka sa odohrala v sakristii. Pošmykol som sa a jedenásťročný chlapec, s ktorým som sa bil, mi dupol na hlavu. Uvedomil som si, že toto nebol nejaký zapárajúci školáčik, ale extrémne násilnícky typ. Bolo to nebezpečné miesto. Bitka mohla prísť od spolužiakov alebo od mníchov. Pamätám si, ako môjho kamaráta zbili a dokopali za to, že v jedálni praskol papierové vrecko. Nestávalo sa to často, ale mohlo sa to stať kedykoľvek. Len tak. Takže ste sa museli naučiť bojovať. A to poriadne. To vás zocelí. Nepovedal by som ale, že som bol odvážny, akurát som sa absolútne ničoho nebál. A nič ma nezaujímalo. Aj Cale má neskutočnú odvahu, no odzrkadlí sa to na jeho psychike. Nie je to dobré rozpoloženie, no plynú z neho aspoň nejaké výhody.
Keď školu zavreli, oslovila ma Faith Tolkienová (manželka syna J. R. R. Tolkiena). Povedala, že by som sa mohol dostať na Oxford, napriek tomu, že nemám kvalifikáciu. Ja na to: „No… dobre no…“. Pre všetkých som bol bitkár, čo také niečo nedokáže. Mňa to však netrápilo – čo bola výhoda.
To som chcel zapracovať aj do postavy. Thomas Cale nie je len obeť. Protivníkom sa vysmieva a zlé skúsenosti využíva vo svoj prospech.
Čo ostatné postavy? Stoja za nimi skutoční ľudia?
Henri Zahmlievač je napísaný podľa môjho kamaráta zo školy. Bol veľmi optimistický a húževnatý. Čo bolo trochu zvláštne, lebo málokto bol taký. Tiež je veľmi dobrým protipólom ku Caleovmu temnému humoru. Inšpirácia k IdrisPukkemu zasa vychádza hlavne z nemeckého filozofa Arthura Shoppenhauera. Je síce pesimistický, no veľmi vtipný. Pochmúrne výroky hovorí s takou chuťou a vtipom, že všetkých rozosmeje. No je v ňom aj troška z môjho prvého agenta. Bol to Maďar žijúci v Anglicku a bol obor. Mal názor absolútne na všetko. Nuž a sestra Ray z tretej knihy, v podstate stredoveká psychologička, vznikla podľa mojej učiteľky Faith Tolkienovej. Ale, samozrejme, neznamená to vždy len okopírovanie charakteru. Vezmete si ich základné črty. Do istej miery sú vašou súčasťou a keď si ich vybavíte, začnete pridávať vlastnosti. Takže je to ako zaštipovanie v záhrade. Máte základ, pridáte niečo sem, niečo tam a dúfate, že sa prirodzene spojí do jedného celku.
Vo vašej prvej knihe a neskôr filme, vystupuje upír. Nie je to však klasický upírsky príbeh. Je originálny.
V tom čase bol, teraz už veľmi nie (smiech).
No stále je unikátny tým, že to nie je upírsky príbeh. Je to príbeh, ktorého hlavná postava je upír. Prečo ste sa rozhodli takto ozvláštniť inak reálnu zápletku?
Chcel som písať o upírovi, ktorý nespal v rakve a neplatili naňho strieborné kríže. V knihe je to však tak, že neviete, či naozaj upírom je, alebo si to len myslí. Vo filme je to jednoznačnejšie. Napríklad Stokerov Dracula je zaujímavý preto, že to nie je len fantasy. Bram Stoker robil agenta známemu hercovi. Tento herec mal nad Stokerom veľkú moc, stále ho kontroloval. Z tohto vzťahu vznikol nápad o upírovi, ktorý vás môže ovládnuť jediným pohľadom. Mohol si vás vychutnať, mohol vás obdivovať, no nakoniec ste tam boli preto, aby ste poslúžili jeho účelu. Všetky vzťahy si vyskúšajú takého obdobie, no niektoré tak fungujú stále. Pre mňa bolo zaujímavé skúmať to týmto spôsobom.
Filmové spracovanie bolo melodramatické. Chcel som to vyvážiť suchým anglickým humorom, ale režisér bol idiot. Humorné scény vyznievali hrozne, takže ich museli vystrihnúť. Zvláštne je, že v Británii a Amerike film viac menej prepadol. Angličanom asi chýbal ten suchý humor, ktorý by stlmil extrémne emócie. No inde bol veľmi úspešný. Doteraz mi z nejakého dôvodu chodia šeky. To človeka poteší.
Vo filme sa objavuje téma obličkových a žlčových kameňov, ktoré sú produktmi krajných emócií. Môžete nám o tom povedať niečo bližšie?
Zakladá sa to na problémoch, ktoré mal môj otec a ktorými trpím aj ja. Akurát minulý týždeň som bol kvôli nim v nemocnici. Je to zvláštny pocit, že ste schopní niečo také vyprodukovať. A je to aj veľmi bolestivé. Emócie sú aj fyzickou záležitosťou. Keď vás niekto poníži, rozhnevá, cítite tú trpkosť. Opisovať emócie nie je ľahké, no tento spôsob mi prišiel ako dobrá metafora.
Podobný motív nachádzame aj v Ľavej ruke Boha v súvislosti s Pánom disciplíny, ktorý experimentuje na dievčatách.
Áno. Bol to pokus zdramatizovať katolícku tradíciu strachu a zhnusenia zo žien. Pán disciplíny sa snaží vytvoriť nadradenú ženskú bytosť a extrahovať jej esenciu. Je to bláznovstvo, dokonca aj Bosco priznáva, že Picarbo bol šialenec.
Na otázku, či nás čaká filmová adaptácia trilógie, ste sa vyjadrili, že by vás to potešilo, no na výrobe filmu by ste nepracovali. Čo videoherná adaptácia?
Bol by som nadšený. Aj keď sa v tejto problematike veľmi nevyznám, takže neviem, či by som vedel prispieť. Ale táto myšlienka sa mi páči. Mohla by byť z toho dobrá hra, pretože je tam veľa stratégie. Rád by som ale videl videohru, kde veľkú úlohu zohráva náhoda a smola. Napriek vašej zručnosti sa vždy niečo pokazí. Taký je život. Také sú bitky. Veľa zmätku, niektoré plány nevychádzajú. Je to aj metafora všetkého ostatného. Začne to plánom a potom sa to rozpadne.
Môžete nám povedať o vašich obľúbených autoroch?
Nechcem, aby to znelo predvídateľne, no musím spomenúť Shakespeara. Avšak konkrétne sa mi na ňom páči, že bol komerčný autor a hoci ho v jeho časoch neuznávali, písal veľdiela. Avšak spisovateľ, ktorým som takmer posadnutý, je John Webster. Presnejšie jeho hra Vojvodkyňa z Amalfi je najlepšia hra, akú kedy kto napísal. Vystupujú v nej dve najlepšie postavy vôbec. Je tu antagonista, ktorý je podobný Caleovi, je veľmi zmätený, no má obdivuhodný prístup, a je schopný naozaj všetkého. Je to záporná postava, realista, no je komplikovaný a má aj ušľachtilé pohnútky. A potom je tu vojvodkyňa, kladná postava, duchaplná, no silná, húževnatá a zábavná. A pri tom všetkom veľmi sympatická, nie ako klasické ženské postavy, dobré a poslušné.
Ale inšpirovať ma vie čokoľvek. Napríklad aj v hroznom filme sa dá nájsť aspoň jedna vec, na ktorej postavíte niečo naozaj zaujímavé. Všetci už videli toľko príbehov, že je takmer nemožné vytvoriť niečo nové.
Nechávate sa inšpirovať aj kinematografiou?
Áno. Dokonca ma kritizovali, že Ľavá ruka boha je v podstate Star Wars. Dá sa to celkom dobre prirovnať. IdrisPukke je celý Obi-wan, Cale je mix Lukea a Darth Vadera. Ale ovplyvňuje ma veľa iných vecí. Napríklad aj reklamy. Pomaly píšem nový príbeh o tom, ako sa diabol ide pozrieť na zem, podobne ako v Miltonovom Stratenom raji. Scéna jeho návratu na svet je založená na reklame na mentolky. Chlapík sedí na gauči, začne hrozne kašľať a odrazu mu z úst vyskočí pes, ktorý sa následne otrepe. Ľudia boli pobúrení, ale ja som si pomyslel: „Toto musím použiť!“. V príbehu je anjel – žena, ktorá má na neho dávať pozor, no udrie sa do hlavy a stratí pamäť. V jednej scéne si len tak sedí a kýchne si. Zrazu jej z chrbta vystrelia krídla. Myslel som si, že je to môj nápad, no potom som si spomenul na Dumba. Takže rád čerpám po kúskoch zo všetkého.
Ďakujeme pekne za rozhovor.
Paul Hoffman pochádza z rodiny írskych prisťahovalcov. Väčšinu svojho detstva strávil na letiskách, kde sledoval svojho otca – priekopníka v parašutizme. Po tom, čo opustil katolícku internátnu školu bez akýchkoľvek schopností, dostal možnosť študovať na Oxforde. Neskôr vystriedal niekoľko zamestnaní. Pracoval ako pomocník v stávkovej kancelárii, poslíček alebo učiteľ. Dlho tiež pôsobil ako filmový cenzor (pre British Board of Film Classifications). Napísal scenár pre tri filmy, podieľal sa aj na výrobe Krstného otca. V roku 2004 však scenáristiku opustil, aby sa mohol naplno venovať písaniu kníh. Na Slovensku mu dosiaľ vyšli knihy: Ľavá ruka Boha (Ikar, 2010), Posledné štyri istoty (Ikar, 2011) a Pod krídlami smrti (Ikar, 2013).
Zdroj foto: Ikar