 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Miloš Jesenský sa už niekoľko desaťročí venuje pátraniu po rôznych záhadných javoch a ich možnému vysvetleniu na Slovensku i v zahraničí. O svojich poznatkoch napísal mnoho kníh, napríklad Tajomné miesta Slovenska, Po stopách templárov na Slovensku, Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku, Bohové a astronauti a veľa ďalších. So záhadológom sa o jeho najnovších objavoch a publikáciách inšpirovaných seriálom Akty X zhovára Peter Šufliarsky.
Skôr ako načrtnem našu obľúbenú tému, môžete nám prezradiť, čo vás pritiahlo k záhadám? Ktoré z tém majú pre vás najväčšiu prioritu a chceli by ste ich rozlúštiť?
K záhadám som sa dostal cez literatúru a dodnes ich chápem predovšetkým ako literárnu tému. Teda v mojom ponímaní sa nenachádzajú za hranicami každodennosti, ale sú to fenomény, ktoré reálne jestvujú medzi nami – okrem iného aj v literatúre. Tie knihy, ktoré ma formovali v čase stredoškolského štúdia, teda v druhej polovici osemdesiatych rokov, opatrujem v knižnici dodnes. Veľa ich vtedy nebolo. Možno aj preto som ich viackrát prečítal a ešte aj dnes sa k nim rád vraciam – Spomienky na budúcnosť Ericha von Dänikena, Úsvit kúzelníkov Jacquesa Bergiera a Louisa Pauwelsa, Tušenie tieňa a Tušenie súvislostí Ludvíka Součka či My z kozmu od Arnolda Mostowicza. To je skrátka klasika, ktorú záhadológovia s dátumom narodenia od roku 1971 nadol dodnes opatrujú vo svojich knižniciach ako svätý grál. Najviac ma asi priťahujú historické záhady, ale tie súčasné majú oproti nim veľkú výhodu, že ich môžeme aktuálne preskúmať. Skoro vždy to ale znamená, že treba cestovať – hoci aj nie časom –, v priestore sa treba posúvať desiatky či stovky kilometrov, minimálne po strednej Európe. Zároveň je potrebné zmieriť sa s myšlienkou, že mnohé záhady ostanú neodhalené. Mňa to však nejako osobitne netrápi. Dôležitá je cesta za tajomstvom. Práve tá pripravuje každému zvedavému človeku mnohé nástrahy a dobrodružstvá, nech sú to hoci aj príjemné zimomriavky pri nočnej lampe, v pohodlnom kresle a s knihou o nerozlúštených záhadách v ruke.
Tak a konečne môžeme prejsť k Aktom X. Pamätáte si ešte na vaše prvé stretnutia s agentom Mulderom a Scullyovou?
No, neoficiálne niekedy v roku 1996, tuším v nočnom vysielaní RTL alebo Pro7 na satelitnej televízii, kde som sa za pomoci trosiek svojej stredoškolskej nemčiny snažil zorientovať, o čo vlastne ide. Príliš mi to ale nešlo; napriek tomu, že som bol už predtým vycvičený na Twin Peaks, som z tých náhodne odpozeraných epizód mal skôr zmätené pocity. Akurát si pamätám, že Scullyovej dabérka mala taký hlboký, vášnivý hlas, ktorý by sa skôr hodil nejakej barovej speváčke. V kontraste s decentnou agentkou v kostýme to však napodiv (akosi eroticky) fungovalo a keď som potom v tej úlohe počul „našu“ Ľudmilu Mandžárovú, bol ten slovenský dabing zase skvelý. Oficiálne som sa s príbehmi Muldera a Scullyovej zoznámil v čase slovenskej premiéry vo vysielaní vtedy čerstvo fungujúcej televízie Markíza začiatkom roku 1997 a len vtedy sa moja dobrodružná televízna jazda do sveta konšpirácií skutočne začala.
Mali ste radšej tie mytologické časti seriálu alebo samostatné epizódy?
Pri prvom pozeraní som považoval za atraktívnejšie tie diely, ktoré rozvíjali mytologickú linku seriálu, pri opakovanom sledovaní – naopak –, samostatné časti. S odstupom času sa mi navyše zdá, že práve rozvíjaním mytológie sa tvorcovia paradoxne pripravili o časť svojej tvorivej slobody, ale to už je úskalie seriálovej tvorby všeobecne.
Ktorá téma vám ako záhadológovi bola najviac pochuti?
Myslím, že nikoho neprekvapí, že to v minulosti bolo všetko, čo sa týkalo UFO a mimozemských civilizácií. Dnes sú to skôr konšpiračné témy, čo je pochopiteľné, keďže žijeme takú dobu, a ako divák – či skôr fanúšik -, oceňujem hlavne vzťahové záležitosti. Scullyová prichádzajúca k Mulderovi, ktorý sedí v hojdacom kresle na verande, mi dnes prináša ešte hlbšie emócie než hoci aj dramatické momenty z vyšetrovania paranormálnych prípadov. A niekedy si myslím, že ak by tvorcovia v rámci spin-offu urobili seriálovú odbočku ako telenovelu založenú na vykreslení vzťahu Muldera a Scullyovej, mnohí by to ocenili. Ja teda určite, aj keď, na druhej strane, si dokážem (ale nechcem) predstaviť, ako by zase iní fanúšikovia škrípali zubami.
Našli ste si aj vy v seriáli svoje obľúbené postavy a monštrá?
Okrem hlavných predstaviteľov je veľmi zaujímavou postava Waltera Skinnera, a niet sa čomu čudovať. Môžem len zopakovať názor niekoho múdrejšieho ako som ja, že keby herecké umenie záviselo od životných skúseností, potom by sa Mitch Pileggi, ktorý stelesňuje v seriáli asistenta riaditeľa FBI, stal jedným z najväčších hercov svojich čias. Medzi mojimi najobľúbenejšími postavami nemôže chýbať ani taký Jose Chung. Aj keď sa autor Osamelého Budhu a Kaligarianskeho kandidáta objavil len jednorazovo, na tohto autora „nefiktívnej science fiction“ sa nedá len tak zabudnúť. Ani na tú pamätihodnú hlášku za ešte pamätihodnejších okolností: „Preferujete termín únos alebo zážitok?“ A samozrejme Osamelí strelci, hlavne uhladený John Byers.
Čo sa týka monštier, na tie príliš nie som, ale epizóda Mulder a Scullyová stretnú príšeru je rozhodne moja srdcovka. Snáď sa mi čosi z tej záhadno-bizarno-grotesknej atmosféry podarilo dostať aj do knižky Temný horizont, lebo pri písaní toho príbehu z Bishopsville som to mal stále pred očami. A rovnako v ušiach pesničku o Lizard Manovi od miestneho country speváka či debatu profesorov sediacich pri nočnom táboráku – o strašidelnom folklóre potomkov niekdajších južanských otrokov. Mnoho vecí okolo pátrania po netvorovi z močiarov Južnej Karolíny som si síce len predstavoval v bezpečí domova za klávesnicou počítača, ale vďaka dojmom z tretej epizódy desiatej série som mal pocit, ako keby som to zažil na vlastnej koži, v dusnom zapadákove, kde sa toho odrazu až príliš mnoho udialo.
Môžete nám Temný horizont v skratke predstaviť? Čo kniha ponúka a komu je určená?
Kniha „Temný horizont“ je paranormálna sama osebe, a to nielen preto, že je o paranormálnych javoch. Inšpirovaná návratom Aktov X na obrazovku sa pohráva s dilemou, do akej miery sú stále provokatívne otázky, ktoré tvorcovia seriálu kládli ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Kniha vznikla čiastočne z hlbokého nesúhlasu s názormi, podľa ktorých fabula Carterovho kultového diela dnes už „zaspala dobu“, prípadne, že sa mu „nedá uveriť“. Myslím si, že sú to ale unáhlené tvrdenia. Navyše, ak niekomu nepripadá odporúčanie „nikomu never“ pre dnešné časy zaujímavé, je to asi aj preto, že v tých konšpiračných príbehoch už sami žijeme. Namiesto toho, aby sme ich pohodlne a hlavne bezpečne sledovali na televíznych obrazovkách. Je iba prirodzené, ak si kladieme rovnako paranoidnú ako oprávnenú otázku, do akej miery sme sledovaní. Ďalším dôvodom, prečo som sa k tejto téme po dvadsiatich rokoch vrátil, je skutočnosť, že Akty X sú stále zodpovedné za to, koľko ľudí nasmerovali, a stále nabádajú k pátraniu po neobyčajných udalostiach a záhadách. Do tretice som ju napísal nielen preto, že sa Chris Carter stal originálnym spôsobom „Robertom Ludlumom televízneho seriálu“, vďaka ktorému tento fantastický príbeh pátrania a utajovania ostáva naďalej živý, ale že aj po mnohých rokoch ma neprestáva fascinovať, čo nás „tam vonku“ môže čakať.
Temný horizont obohacujú zaujímavé ilustrácie. Kto knihu ilustroval?
Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Podarilo sa mi presvedčiť manželku, že najlepšou tvorivou pauzou, ktorú si môže dopriať pri práci na komikse venovanom bitke pri Budatíne, je ilustrovať Temný horizont. Som jej za to veľmi vďačný.
Keby ste mali možnosť priamo zasiahnuť do „X“ univerza, akú zásadnú zmenu by ste uskutočnili?
A nebola by to azda svätokrádež? Pravdu povediac, nad tým som ani neuvažoval, zrejme z úcty k tvorcom. Priliehavejšia by bola otázka, či by som do toho sveta chcel prispieť. To rozhodne áno, svojím spôsobom som do neho už prispel. Aj vy osobne ste recenzovali Maberryho antológiu Nikomu never. Toto je skvelý príklad, ako sa dá tvorivo prispieť do sveta Aktov X a pritom rešpektovať aktuálny stav vecí, neporušiť žiadne z „kanonických pravidiel“.
Dokázali by ste si predstaviť vzťah s takou skeptičkou, akou je Dana Scullyová? Ak áno, myslíte, že by fungoval?
Predstavte si, že ono to takto naozaj môže fungovať aj v reálnom živote. Tak ako vo všetkom, úcta k názoru či životnému presvedčeniu toho druhého je kľúčová. Vidíte, ak by sa niekto pustil do telenovelovej variácie na tému vzťahu Muldera a Scullyovej, toto by bol skvelý námet na celú sériu!
V „Reálnych príbehoch X“ si beriete na paškál záhady z prvých dvoch sérií. Na vašej webovej stránke však rozoberáte aj tretiu a štvrtú sériu, aj keď len po 22. epizódu. V knihe „Temný horizont“ sa už zaoberáte súčasnou desiatou sériou. Záhadou zostáva: Kam sa podeli tie zvyšné, vrátane dvoch celovečerných filmov?
Vysvetlím, ale vopred upozorňujem, že to bude trochu rozvláčne. Najprv bol seriál článkov či skôr komentárov, ktoré od marca 1997 pravidelne vychádzali v Košickom večerníku a pokryli obdobie prvých dvoch sérií. Neviem, či si to dokážete predstaviť, ale aj mne pripadá takmer nepredstaviteľné, ako som to vtedy robil. Bez videa, bez počítača, len tak s linajkovým zošitom pred televíznou obrazovkou. Hneď, ako sa epizóda skončila, s poznámkami v ruke som sa prehŕňal svojou knižnicou, aby som mal faktografické podklady. Potom som na písacom stroji (mal som ho na stole podložený molitanom, aby som v noci nikoho nebudil príliš hlasnými údermi do klávesnice) napísal komentár, ten som ráno cestou do práce zaniesol do redakcie, kde išiel do sadzby. Na ďalší deň to už bolo v novinách. V roku 1998 ma kontaktovalo vydavateľstvo Cinemax, ktoré vtedy okrem iného vydávalo aj známy filmový magazín Cinema, a požiadalo ma o doslov ku knihe Stephena Molstada Godzilla, čím v spolupráci s Pavlom Benešom vznikla spoločná publikácia Godzilla. Fakta, fikce, film. Po jej vydaní som bol požiadaný o podobnú spoluprácu na knihe k prvému filmu Aktov X, vrátane komentárov k seriálu. Napokon však z toho zišlo. Prácu na komentároch som skrátka „uťal“ v momente, keď ma zaskočila Jóbova zvesť o ukončení tohto nepochybne veľmi zaujímavého projektu. Chvíľu som ešte vyčkával, či sa predsa len nenájde nový vydavateľ, a keď to trvalo pridlho, dal som už hotové texty na internet, aby neostali ležať ladom. Potom som pracoval na iných projektoch a keď v roku 2002 deviatou sériou seriál skončil, považoval som to za uzavretú záležitosť. Premiéra desiatej série ma ale začiatkom minulého roku tvorivo naštartovala. Povedal som si, že musím byť pri tom, že sa chcem po svojom podeliť o to, čo znamenali a znamenajú Akty X pre naše časy. Snažil som sa to v rámci svojich možností urobiť čo najlepšie. Ako samizdat Temný horizont do súmračnej či konšpiračnej atmosféry sveta Muldera a Scullyovej, v ktorom dnes mimochodom žijeme oveľa viac ako dvadsať rokov predtým, skvele zapadá. A tá neskutočná nostalgia, ktorá s tým prišla – tá sa ani nedá opísať.
S akým ohlasom sa stretla vaša „štúdia“ Aktov X?
Zatiaľ len s pozitívnymi, dokonca aj od ľudí, ktorí seriál nesledovali. Nemyslím teda len aktuálnu, desiatu sériu, ale všeobecne. Čo iba dokazuje, ako sú témy, ktoré k nám prináša Chris Carter, neobyčajne dôležité.
Dátum novej série sa blíži. Myslíte, že je na obzore aj nová kniha?
To závisí od toho, ako a s akým záujmom prijmú „papierovú knihu“ čitatelia. Ďalšiu sériu však budem rozhodne komentovať, hoci aj formou elektronickej publikácie. To si predsa nemôžem nechať ujsť!
Čo hovoríte na prvý pokus (a druhý film) o vzkriesenie Aktov X uvedených takmer po ôsmich rokoch od skončenia navonok poslednej „mytologicky uzavretej“ deviatej série? V skratke: I Want to Believe?
Druhý film je zaujímavý predovšetkým vykreslením vzťahu či bližším pohľadom do súkromia oboch hlavných protagonistov. To rozhodne funguje dobre – ako priam intímne a psychologicky dobre vykreslené nahliadnutie do toho, čo prebieha medzi Mulderom a Scullyovou. Ale kriminálna zápletka mi nepríde príliš originálna. V čase premiéry som mal z toho rozpačité pocity, dnes si ale hovorím – vďakabohu za všetko s Mulderom a Scullyovou. Dodnes však nechápem, prečo sa z toho vtedy vytratili všetky paranormálne motívy, keď to bola vždy tá najsilnejšia stránka Aktov X. Veď bolo toľko možností – pripomeňme napríklad Stratené mesto Kevina J. Andersona z knižnej série v legendárnej Zelenej knižnici vydavateľstva Slovenský spisovateľ, ktorú mali Akty X asi takisto resuscitovať, alebo už spomínanú Maberryho antológiu Nikomu never. To by boli filmy!
Figurujú vo vašej zbierke i fanúšikovské artefakty s vizitkou „X“?
Okrem kníh a seriálových sprievodcov už len niekoľko ošúchaných komiksov zozbieraných z antikvariátov, dve originálne kazety s hudbou Marka Snowa a nástenný kalendár Gillian Andersonovej z roku 1998. A samozrejme kompletný DVD box série 1–10, čestne umiestnený na polici. Priznám sa, že už dlhší čas pokukujem po nejakých vinylových figúrkach na písací stôl, čosi som si dávnejšie aj vyhliadol na Amazone, ale zatiaľ ešte nedotiahol až do konca.
Určite máte aj iné obľúbené (možno ešte obľúbenejšie) seriály, filmy, žánre a koníčky, než o akých sme sa doteraz bavili.
Je toho viac, zrejme to bude trochu chaotické, keď sa to pokúsim narýchlo vymenovať. V prvom rade je to literatúra, okrem faktografie hlavne science-fiction. Tam som však veľmi prieberčivý a v podstate nastavený skôr na klasiku (Arthur C. Clarke, Stanislaw Lem, Frank Herbert či Isaac Asimov) ako na súčasné experimenty s jedinou výnimkou, a tou je steampunk. Z fantasy jednoznačne Andrzej Sapkowski, Alexandra Pavelková a Juraj Červenák. S filmami je to podobne, historický a fantastický žáner dominuje. Z novších seriálov napríklad Peklo na kolesách, Dom z kariet, ale – asi prekvapujúco –, aj Nashville. K Hre o tróny mám zvláštny vzťah, napriek tomu, že mám v polici všetky DVD boxy s doteraz vydanými sezónami, takmer všetky ostali ešte nerozbalené. Videl som len prvú, lebo tie explicitné násilné scény mi fakt nesedia. Tým v žiadnom prípade nemoralizujem, ale naozaj sa mi na to ťažko pozerá. A inak najčastejšie relaxujem pri PC hrách, ako „osamelý vlk“ však uprednostňujem singleplayer. Moja srdcovka je Zaklínač 3, ale mám prejdené tiež všetky diely Assassinʼs Creed (okrem najnovšieho Origins, ktorý som nainštaloval minulý týždeň), mnoho vecí od Bethesdy (série Elder Scrolls, Fallout a Wolfenstein) a fandím aj stratégiám – momentálne Civilizácii VI a Blitzkriegu 3. Výnimočne holdujem aj adventúram, ale keď už, tak poriadne, celým srdcom, ako naposledy pri treťom pokračovaní Syberie, na ktoré som napísal aj masívnu recenziu a chválil som aj tam, kde iní kritizovali. A keď sa doma či na chate zíde dobrá partia, hráme aj stolné hry. To mám najradšej.
Ako spisovateľ máte i vy svoje literárne vzory? Ak áno, do akej miery sa nimi nechávate ovplyvniť?
Mojím veľkým vzorom je Ludvík Souček, ktorý písal jednak literatúru o záhadách, ale aj dobrodružnú science-fiction. Keď si aj po rokoch prečítate napríklad jeho Cestu slepých vtákov, tak to boli vlastne také Akty X spred polstoročia, akurát, že Mulder sa tu volá Kameník a Scullyová je Králová. Súčasne je to príklad knihy, ktorá stále dokáže nadchnúť a čas jej dodal ešte zvláštnu osobitnosť. Dlhoročne obdivujem aj dielo Ericha von Dänikena, ktorý si aj vo vysokom veku zachováva tvorivosť a energiu, s akou sa už od roku 1968 venuje rozvíjaniu hypotézy o mimozemských návštevách v dávnej minulosti ľudstva.
Keďže ste aj riaditeľom Kysuckého múzea, isto nám viete povedať, aké najzaujímavejšie exponáty sa ukrývajú za jeho bránami.
Srdečne pozývam na práve otvorenú expozíciu Kysucká odysea: Od pravekých ľudí po astronautov, ktorá sa nielen inšpirovala známym filmom Stanleyho Kubricka či románom Arthura C. Clarka, ale predovšetkým skutočnosťou, že Kysuce sú regiónom s bohatou históriou. Od čias lovcov mamutov, ktorých fosílie sa našli na sútoku riek Kysuca a Bystrica, museli ubehnúť mnohé tisícročia, kým sa tu v podhorskej dedine Vysoká nad Kysucou narodil Štefan Čerňan, starý otec Eugene A. Cernana, posledného človeka kráčajúceho po Mesiaci. V slovenských múzeách, vrátane toho nášho, je mnoho zaujímavých a cenných artefaktov kultúrnej histórie. Len si to hneď nepredstavujte ako poslednú scénu z Dobyvateľov stratenej archy či zo seriálu Skladisko 13, hoci, ak mám byť úprimný, nejaká podobnosť tam predsa len bude.
Mohli by ste nám v tomto konšpiračnom závere odhaliť svoje splnené a nenaplnené sny alebo ciele?
Budúci rok nám s Robertom Leśniakiewiczom, s ktorým som napísal už niekoľko titulov, vychádza knižka Lode mŕtvych s nevšedným pohľadom na obete Bermudského trojuholníka. Pod spoločným titulom Posadnutí by mal tiež v jednom zväzku okrem reedície Vyslanca z temnôt vyjsť aj „paranormálny životopis“ J. Stalina Čarodej z Kremľa, v ktorom dokazujem, že za Stalinovým účinkovaním v dejinách stáli sily omnoho temnejšie ako komunizmus. A začal som písať postapokalyptický román, ktorý beriem ako veľkú výzvu, lebo hoci vo svojich doterajších knižkách využívam aj beletristické postupy, toto bude chcieť mimoriadny výkon – a na dlho. Tak sa mi ho snáď niekedy podarí aj dokončiť, zatiaľ to beriem ako čistý relax.
Súvisiace linky
O vlkoch a ženskej spiritualite. Interview s Milošom Jesenským
Výročie pristátia na Mesiaci je aj jubileom Eugene Cernana
Fotoreportáž: Krst knihy Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku
Foto: Archív Miloša Jesenského
Viac podrobností na blogu autora