Muži vytiahli obušky a začali nimi počítať, či mám na mieste všetkých dvadsaťštyri rebier.
„Prestaňte,“ ziapal som, „to šteklí!“
Obe chodiace reklamy na anabolické steroidy sa zháčili. Potom, aby si overili výsledok svojich výpočtov, spravili skúšku správnosti. Rebrá boli všetky, len už nie celkom na svojich miestach.
Keď boli hotoví, s úškľabkom som si odpľul krvavého hlienu: „Ste aj sapiens, alebo len homo?“ Pozorovali ma so zachmúrenými obočiami – zdalo sa, že tuho uvažujú.
Potom mi spravili biometriu tváre. Nie spektroskopom, päsťami. „Staré dobré metódy,“ pochvaľoval si masívnejší z dvojice, nasúvajúc si na prsty pravej ruky zlaté pečatné prstene.
„Nič vám nepoviem,“ precedil som cez zuby zaťaté od bolesti.
Rozrehotali sa ako besné psy. „Hádam si nemyslíš, že toto je výsluch?“ opáčila pobavene nižšia gorila, utierajúc si spotené čelo do dlhočizného bieleho šálu.
Do miestnosti vstúpila ďalšia osoba. Sklonila sa ku mne a nežne mi zdvihla bradu do roviny svojich očí. Labutia šija, bacuľatá tvár, zlaté vlásky padajúce na poodhalené pliecka sťa svieži jarný lejak. Anjelská bytosť. Dolores, moja láska. Dievča, s ktorým som mal stráviť zvyšok života. Taký bol predsa náš plán.
„Len sa nevzrušuj, miláčik,“ povedala, „skončil si.“ Tie slová sa rozleteli na milión trieštivých úlomkov, ktoré sa zabodli do môjho srdca. Bol som podvedený bohyňou lásky a krásy. Teda, očividne predovšetkým tej krásy.
„O chvíľu budeš mať potom, Vladino,“ vypálila druhú salvu črepín. „Len som sa ti predtým chcela poďakovať za ochotu nechať sa polapiť.“ Najprv mi nechala zlomiť kosti a teraz mi lámala srdce.
„Vyjebala si so mnou. To slušné dievčatká nerobia.“
Skrivila pery do úsmevu úprimného ako meštiacka morálka. „Neklamala som ti, miláčik. Spoločné noci boli ozaj… zaujímavé.“
„Takže ty… si… to celé na mňa narafičila?“ Dralo sa to zo mňa ako týždenná stolica.
„Bystrý chlapec! Obetovala som však len svoje telo – nikdy som ti nepatrila celá! Nikdy!“ Posledné slová kričala. Hlava mi ovisla v nemom úžase.
Po krátkej odmlke sa Dolores náhle roztopašne zachichúňala a spravila piruetu. Detinská, ako vždy. Nemôžem si pomôcť, ja to dievča prosto milujem.
„Dolores, zlatko…“ zavrčal som a pomaličky, aby som prísľubu dodal dramatickosť, som dvíhal hlavu: „Dostanem ťa. Si prvá na mojom zozname, SUKA.“
Tú facku som čakal, bolela však o to viac.
„Za pravdu sa každý bije.“
Nestál som jej ani za repliku. Len kývla rukou na svojho pästiarskeho kamaráta. Muž sa prudko zahnal a pravačkou vypol moju obľúbenú reality show zvanú Sladký Vladimírov život.
- * *
Resuscitačný implantát v mojom srdci sa úspešne aktivoval, čo ma utvrdilo v presvedčení, že aj v techno-sekáčoch niekedy objavíte kvalitný tovar. Zažmurkal som a chvíľu čakal, kým si oči privyknú na tmu. Ukázalo sa, že ležím v čiernom igelitovom vreci. Padlo mi ako uliate, ale chcete vedieť pravdu? Pohodlnejšie sa cítim v niečom voľnejšom. Hlavne keď to má otvory na hlavu a končatiny.
Z vreca som sa vydriapal ako larva z kukly – celý zafúľaný od krvi som musel pôsobiť ako veľmi, veľmi nezvyčajný motýľ. Však zamestnanci márnice aj boli trochu v pomykove, keď som sa stadiaľ nahý a zničený vypotácal. Pri čerstvo oživenom srdci ma ale hriala myšlienka na pomstu: zasadili vietor, zožnú skurvený uragán. Sú dávno mŕtvi, len o tom ešte nevedia. Nič to, oznámenie im doručím osobne.
- * *
Zuby na reťazi motorovej píly sa lačne zahryzli do brušnej dutiny prvej obete. Ten sviniar mi vybehol priamo do rany, tak som ho zobral zápichom. Ani som nemusel veľmi pritlačiť, aby lišta s reťazou prenikla cez klbko čriev a vykukla na druhej strane tela niekde medzi panvou a chrbticou, ťahajúc za sebou spleť pokrútených šliach a ciev.
Strhla sa krvavá búrka. Kvapky červeného dažďa ma ako horúce špendlíky bodali na tvári, krku i rukách. V úzkych uličkách spiaceho mesta ponúka motorová píla pomstiteľom množstvo spôsobov sebarealizácie.
Zreval som, no nebolo to od bolesti – náhly príval adrenalínu a celkom mi zatemnil myseľ. Mozog vypínal motory, velenia sa o chvíľu ujmú inštinkty. Berserk v mojom vnútri sa práve odtrhol z reťaze. Pochytilo ma krvavé šialenstvo.
Dolores čaká kdesi nablízku a vychutnáva si to divadlo. Tá myšlienka ma začínala dráždiť. Sexuálne, prirodzene.
Muž, ktorého som na listine čakateľov na transplantáciu orgánov pred chvíľou vystrelil na prvé miesto, sa s chrochtaním zvalil na zem. Na chladnom asfalte okamžite rozkvitla kytica tmavočervených ruží. Tak čo, Dolores, užívaš si predstavenie?
Jeho štyria kumpáni sa vynorili spoza rohu budovy za mojim chrbtom. Postupovali opatrnejšie, snažili sa ma obkľúčiť. Na teplákových bundách mali natiahnuté dlhé koženkové kabáty a hlavy im zakrývali kapucne. Po tme sa len matne dali rozlíšiť tvrdé rysy ich tvárí.
Traja z nich v rukách zvierali železné trubky a reťaze. Štvrtý, krpáň, mrštnými pohybmi pripomínajúci potkana, si pohadzoval nôž s vyskakovacou čepeľou. Boli arogantný ako pľuvanec medzi oči.
Vystrel som prostredník pravej ruky a medzi zaťaté zuby precedil odhodlané „keď niečo chcete, poďte si preto!“ Motorová píla mi nedočkavo priadla v náruči.
Krúžili okolo mňa ako mrchožrúti nad skapínajúcim psom. Obozretne som sa otáčal okolo vlastnej osi, zabrániac im spraviť čo i len krok vpred. Všetkým nám ale bolo jasné, že v hre na derviša nemôžem pokračovať donekonečna. Usúdil som, že nastal čas overenia starej známej teorémy „útok je najlepšia obrana“.
Prudko som vyrazil k menšiemu z nich, číhajúcemu po mojej pravici. Ten na môj výpad zareagoval najlepšie ako mohol – absolútne nepripravene.
Rez som viedol zhora nadol, ponad lakťový kĺb ruky, v ktorej držal oceľovú trubicu. Amputácia prebehla úspešne. Z pahýľa vytryskla krvavá sprcha a zhrozený chlapík sa vrhol na zem s jačaním podrezaného brava. Sleduješ ma, Dolores?
Jeho kumpánov to však viac rozzúrilo, ako vydesilo. Periférnym videním som zaregistroval blížiace sa nebezpečenstvo po oboch stranách. To, čo nasledovalo, sa odohralo v zlomku sekundy.
Vyhol som sa švihnutej reťazi a telom píly som zablokoval úder trubkou.
Lakeť som bleskovo zaboril do hrude útočníka s reťazou, takže som mu vyrazil dych a spravil ho dočasne neschopným boja.
Jeho parťáka som výkopom dostal od seba, čím som získal manévrovací priestor.
A vtom zaútočil potkan s nožom.
Čepeľ mi vnikla do tela niekde medzi lopatkami, teda na mieste, odkiaľ sa ostré predmety narúšajúce telesnú integritu ľudského jedinca vyťahujú mimoriadne obtiažne. S výkrikom, v ktorom sa miesilo prekvapenie s hnevom a bolesťou, som spravil rýchlu otočku, píla napriahnutá ďaleko pred sebou. Potkanova hlava sa oddelila od tela skôr, než by som stihol povedať „pozdrav môjho malého priateľa“. V jeho doširoka otvorených očiach som čítal riadky pôsobivej eseje na tému strach z umierania.
„No tak,“ pobádal som ho posmešne, „si aj sapiens, alebo len homo?“ Hlava sa namiesto odpovede komicky skotúľala z pliec. Nič to, aj tak to bola len rečnícka otázka.
Ostávajúci dvaja bijaci tušili, že to majú za pár a vzali nohy na plecia (tomu s amputovanou končatinou medzitým od revu odišiel hlas a z litrov vyliatej krvi som vyčítal, že o chvíľu zaklope na nebeskú bránu). Z bokom odloženej športovej cestovnej tašky, som vytiahol granátomet. Tak už sa ukáž, Dolores!
Pažba k plecu. Teleskop k oku. Zamieriť. Prst na spúšť. Zadržať dych. Vystreliť.
BLAM! Hvííízd…
KA-BOOM!
Z vyššieho z unikajúcej dvojice to narobilo mäsové knedlíky, ktoré s hlasným šplechnutím dopadali na zem. Úlomky trieštivého granátu zasiahli aj jeho druha. Ten sa v smrteľnej agónii zvíjal na zemi, hľadajúc svoju ľavú nohu. Výbuch ju totiž poodsunul z jeho dosahu o dobrých pár metrov. Pomaly, popiskujúc melódiu titulnej piesne z filmu Chlapci neplačú, som k nemu podišiel. Rozhodnúť sa medzi berettou a magnumom mi netrvalo dlho. Beretta je presná, magnum narobí bordel. Bola to jednoznačná voľba.
Chlapík ani necekol, keď mu mozog vyletel z hlavy a rozmazal sa na šedej kamennej dlažbe chodníka ako úvodný ťah štetcom na plátne nejakého impresionistu.
V tom momente zasvišťal projektil a zakotvil v mojom pravom kolene. Ešte počas pádu som vyprázdnil komoru magnumu smerom, odkiaľ prišiel výstrel.
Z tieňa sa vytackala postava.
V mesačnom svite som pozoroval, ako si na bruchu zakrýva diery veľké ako päsť. Z jej krásneho tela sa rinuli vodopády krvi. Dolores vo voľnej ruke držala zbraň.
Stlačila spúšť.
Nebola však v stave čokoľvek trafiť. Keď už jej pištoľ cvakala naprázdno, klesla Dolores na všetky štyri a rozplakala sa.
Doplazil som sa k nej. Chcela čosi povedať, ale nedovolil som jej to. Nalepil som sa na ňu celým telom a medzi zuby som jej vrazil jazyk. Raz darmo, človek si nepomôže, keď je zamilovaný. Pravda, pred ňou som mal hádam aj pol tucta dvanástok a zopár ešte mladších dievčat, ale so žiadnou z nich to nebolo ako s Dolores. A teraz tu opäť ležíme vrúcnom objatí. Radosť z romantického okamihu mi kazí len nepríjemné svrbenie v chrbte a kolene, ako aj skutočnosť, že s mojou malou lolitou nám to nevyšlo celkom tak, ako som si to predstavoval. Ale ako sa hovorí – čo ťa nezabije, ťa posilní…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
