Jennifer Connelly (Smrtihlav, Čistá duša) nie je v žánri hororu žiadnym nováčikom. Už v roku 1985 ju geniálny taliansky černokňažník Dario Argento vo svojej kultovke Phenomena nechal spadnúť do nádrže plnej rozkladajúcich sa, červivých mŕtvol. A to mala, prosím pekne, iba 15 rokov. Dnes má o nejaký ten rôčik i centimetrík v obvode svojho skvostného hrudníka viac a do hororu sa vracia. A zase sa topí. Akurát, že namiesto hnilobného slizu je to už len špinavá voda.
Možno je to preto, že oscarové herečky sa nepatrí hádzať medzi roztečené zdochliny. Ony sú tu na to, aby predvádzali svoje herecké umenie. A Jennifer to veru ide. Napokon, prvá polovica Temnej vody je čistokrvný psychologický film. Dahlia sa rozvádza a chce bývať čo najďalej od svojho čoskoro-už-ex-manžela, aby sa náhodou nemusela stretnúť „s ňou“. S päťročnou dcérkou Ceci sa presťahuje na Rooseveltov ostrov, čo je otrasné „urban“ peklo, na ktorý sa nechytajú ani ostravské sídliská. Hory šedivého betónu, rady zúfalo rovnakých obytných blokov so slepými oknami bez záclon, bez tvárí a bez svetiel, zle osvetlené chodby, haprujúce výťahy, špinavé suterénne práčovne a hlavne tesné, studené, pochmúrne byty, z ktorých behajú po chrbte nielen zimomriavky, ale aj šváby. K tomu všetkému si prirátajte večne sivú oblohu, lepkavú hmlu a ustavičný dážď (vody je v tejto snímke naozaj neúrekom). Áno, tvorcovia do vás natlačia tú najhustejšiu ponurosť a bezútešnosť, akú dokázali vyextrahovať z Kruhu a Sedem. Ale nevadí, funguje to, divák naozaj súcití s Dahliou a Ceci, ktoré sa musia uspokojiť s týmto zúfalstvom, pretože na nič lepšie mladá mamička jednoducho nemá. Pokusy zútulniť byt hatí najmä odporná čierna voda, ktorá sem presakuje z vyššieho poschodia. Navyše sa s tým nedá nič robiť, lebo byt nad nimi je už nejaký čas opustený. Ale hopla, prečo z neho Dahlia po nociach počuje dupot detských nožičiek? A kto je tá imaginárna kamarátka, s ktorou sa Ceci čoraz častejšie rozpráva?
Z posledných dvoch viet je každému hororovému fanúšikovi jasné, že toto sme tu už mali, a nie raz. Duchovia videní iba dieťaťom, postupne sa vynárajúce zvesti o záhadnej rodine bývajúcej v zatopenom byte, Dahliine čoraz horšie problémy s vlastnou príčetnosťou, paranoidné predstavy o manželovej snahe urobiť z bývalky blázna a získať tak opatrovníctvo Ceci… Nemýlite sa. To, čo sa rozbieha ako drvivé psycho plné očakávania a skvelej temnej atmosféry sa odrazu zvrhne na stokrát prežuté duchárske béčko. Rozuzlenie je presne také, aké si ho siedmaci, ktorí s aktovkami na chrbtoch nabehnú na poobedné predstavenie v očakávaní ďalšieho Kruhu či Nenávisti, vydedukujú už po tridsiatich minútach. A keď je niečo predvídateľné, tak nefungujú ani ľakačky, nevraviac o napätí, ktoré Dahlia definitívne spláchne, keď prvýkrát použije svoj čiernou vodou bublajúci záchod. Bohvieako tomu nepomôže ani Tim Roth v chutnej úlohe právnika s nábehom na súkromného detektíva, ani skutočne sa snažiaca, uveriteľná a mimoriadne sympatická ústredná žensko-detská dvojica (každý pedo by malú Ceci zaraz pozval na dve deci). A nič ma neprinúti pozrieť si japonský originál od tvorcu Kruhu Hidea Nakatu, pretože taký otrepaný príbeh jednoducho musel byť fádny už v pôvodnej verzii.