Reklamácia

Poviedka z Ceny Karla Čapka 2010

Literárna súťaž

„Bezpečnostný revízor!“ zakričal Igor do mikrofónu. „Otváram. 6. poschodie.” odpovedal suchým hlasom domovník. Zabzučali dvere a Igor vošiel do paneláku. Bol to 13. poschodový panelák na Klokočine, takej malej nitrianskej Petržalke. Navonok sa neodlišoval od ďalších tristo panelákov na sídlisku. Bolo však na ňom vidieť, že sa oň dobre starajú. Žiadne grafity, rozbité sklo, či poškodené schránky. Oba výťahy, osobný aj nákladný boli vynovené. Dokonca ukazovali, na ktorom poschodí výťahy stoja. Boli tak dobre namastené, že chodili takmer absolútne nehlučne.

„Poďme na to,” povedal si revízor Igor a vybral žiadosť, na základe ktorej prišiel na kontrolu. „Výťah zastavuje ako chce. Niekedy dokonca samovoľne nejazdí a o chvíľu znovu funguje ako hodinky,” prečítal si v správe. „Zaujímavé…“ odmlčal sa. V ruke objavil druhý papier. Bolo tam napísané to isté. „Prečo mám tú správu dvojmo?“ Nadvihol hnevlivo obočie. Pozrel sa pozornejšie a zistil, že jedna reklamácia je pre nákladný výťah a druhá pre osobný. Igor sa zhlboka nadýchol. Nebude sa rozčuľovať pre banálne veci. Ak nejde o život, nejde o nič. Jeho firma nedávno odovzdala obidva výťahy do užívania a už sú reklamácie! Napriek hlbokému výdychu a nádychu mu tlak jemne stúpol. Na reklamačné ho presunuli potom, ako znižovali stavy vo firme. Mohol byť síce rád, že má aspoň miesto, ale robiť sudcu a hľadať pravdu nepatrilo k jeho obľúbeným formám zárobku. A hlavne, vysvetli stránke, že to bola ona kto … preťažil výťah, vylial vodu, vďaka ktorej následne zhrdzaveli súčiastky; zanedbal povinné prehliadky výťahov… a nemá tak nárok na bezplatnú opravu… Viac ho ale štvalo, ak bola práca zanedbaná zo strany firmy. A tentokrát to asi bude ten prípad. „To kolegovia nevedia ani poriadne spraviť generálku výťahu!“ nahneval sa v duchu na kolegov. „Som zvedavý, či to bude chyba montáže alebo programu!“ povedal si a začal skúšať námatkovo obidva výťahy postupne smerom hore aj dole. Fungovali bez problémov. „Musím sa porozprávať s domovníkom, veď tu nemôžem týždeň jazdiť na výťahoch a hľadať, ktorá kombinácia je zlá“, zahundral si Igor popod nos a skôr než stisol tlačidlo Stop, výťah zastavil na 6. poschodí.

Domovník mu nevedel poradiť. „Pani Šlábinská z 1. poschodia sa sťažovala, že keď nastúpi do výťahu, tak v priemere trikrát zo 4 pokusov sa výťah nechce pohnúť na 1. poschodie. Ale keď ide niekto iný, tak sa výťah pohne na vyššie poschodie. Pani Lábusová, tiež z 1. poschodia a je na vozíčku, sa však na výťah vôbec nesťažuje!“ vyratúva domovník. „Dôchodca z 5. poschodia sa mi sťažoval, že mu výťah zastavuje na 4. poschodí. Viete, je po infarkte, takže takéto veci ho vedia dosť frustrovať.“ Domovník sa odmlčal. Igor sa pozrel do papierov a sťažka sa nadýchol. „Viete pán Kovaľ, námatkovo som preskúšal takmer všetky stanice a výťahy chodia ako hodinky,“ oponoval domovníkovi. „Za daných okolností musím vašu žiadosť zamietnuť ako neopodstatnenú.“ Domovník smutne zvesil hlavu. „Čo mám podľa vás spraviť? Ľudia sa mi tu neustále sťažujú odkedy výťahy prešli generálkou.“ Igor bol na túto odpoveď prichystaný. „Viete, pokiaľ nastane chyba iba občas a ja prídem a neopakuje sa, nič s tým neviem spraviť. Musíte mi dať do ruky príklad, ktorý si môžem vyskúšať. Okolnosti za akých výťah zakaždým nepôjde. Dovtedy dovidenia.“ A zvrtol sa k výťahovým dverám na odchod. „Ten prekliaty výťah!“ počuť zahrešiť nejakého pána, ktorý vystúpil z výťahu na 5. poschodí a presúval sa ku schodom na 6. poschodie. Igor sa naklonil ponad zábradlie. „Čo sa vám stalo pane, ak smiem vedieť?“ spýtal sa ho. „Jáj, ten prekliaty výťah! Zase mi zastavil na 5. poschodí! Šľak aby ho zobral!“ uľavil si ledva lapajúc dych. „A to sa vám stáva zakaždým, keď chcete ísť domov?“ zisťoval Igor nenápadne. „Nie úplne zakaždým, ale minimálne jedenkrát za deň,“ dostal pán zo seba sťažka. „Pane, išli by ste so mnou dole a znovu hore, aby sme to odskúšali?“ spýtal sa ho Igor. „Prečo by som to mal robiť?“ nahnevane odpovedal zadýchaný pán. „Tentokrát určite pôjde na 6. poschodie, bodaj by ho!“ a kráčal po schodoch ďalej. Igor sa obrátil k domovníkovi, ktorý rozhovor sledoval vo dverách s nádejou v očiach. „Ako som povedal, ozvite sa, keď budete mať aspoň jeden príklad, keď výťah nikdy nepôjde, alebo vždy zastane na nesprávnom poschodí,“ schladil ho a nastúpil do privolaného výťahu. Igor odišiel z paneláku s tým, že celú záležitosť predsa len dá na kontrolu technikovi a programátorovi, ale to sa rozhodol nevešať domovníkovi na nos.


Technik nič nezistil, čidlá na záťaž výťahu boli v poriadku, kamera tiež. Napojenie kamery na políciu tak isto. Revízor posunul prípad programátorovi. Ten skontroloval všetok základný kód a aj sofistikovaný kamerový systém. Bola to síce vysoko oceňovaná, ale predsa len, novinka a ako je všeobecne známe, všetky novinky môžu mať ešte nejaké nevychytané muchy, ktoré môžu robiť záhadné šarapaty. Výťah bol napojený na program zvaný „Bezpečnosť“, ktorý využíval zložité programy na detekciu tváre a nálad, na odhalenie prípadného útoku vo výťahu a dokázal identifikovať aj dym alebo paniku ľudí vo výťahu. V určených prípadoch vyslal signál na políciu. Od programátora dostal Igor odpoveď, ktorej sa obával. Že všetko na prvý pohľad vyzerá byť v poriadku, ale nie je možné skontrolovať niekoľko miliónov riadkov kódu. Takže pripúšťa možnosť, že by mohla byť chyba niekde v obslužných programoch, aj keď boli testované a sú už niekoľko rokov v praxi. Môžu mať niekde v sebe kus kódu, kvôli ktorému nemusí nový program, napr. program „Bezpečnosť“, fungovať korektne. Aby to bol však schopný prešetriť, bolo by potrebné predložiť aspoň jeden konkrétny prípad, kedy prichádza k abnormálnemu správaniu sa výťahu.


Prešli tri týždne a keď Igor na celú záležitosť zabudol, prišla mu od domovníka širokosiahla odpoveď. Našťastie domovníkova dcéra študovala psychológiu a správu rozšírila o podrobnosti, ktoré celej udalosti dali jasnejšie kontúry a Igor v nej vybadal isté súvislosti.

Trvalo mu týždeň, kým ju celú rozanalyzoval. Konečne bolo jasné, čo je vo veci.


Teenagerom výťah nešiel. Išiel im iba keď sa naozaj ponáhľali alebo boli veľmi unavení, príp. bolo príliš skoro alebo neskoro, alebo mali veľký náklad. Dospelým s deťmi alebo s nákladom nad 1 kg jazdil vždy bez problémov. Dospelým s nadváhou zastavoval o poschodie vyššie než potrebovali, dôchodcom s nadváhou o poschodie nižšie. Chorým ľuďom jazdil bez problémov.

Vyzeralo to akoby mal výťah naimplementovaný omylom program „Buď fit,“ ktorý sa využíval vo fitnescentrách. Revízor sa zamyslel. „Aj keby to tak bolo..... je to super nápad spraviť z výťahu tréningové centrum. Je však jasné, že to obyvatelia odmietajú. Veď kto by v dnešnej dobe áut a počítačov chcel hýbať kostrou. Nemôžem si dovoliť žiadnu aféru pre svoju firmu. Hoci… možno by to bola zaujímavá reklama. V každom prípade to musím celé došetriť. Ako sa to mohlo stať?“ So svojou analýzou zašiel za programátorom. Na otázku, kedy programátor zistí, čo je vo veci, dostal klasickú programátorskú odpoveď: „neviem ti to zaručiť, dúfam, že nebudem potrebovať viac než 2 dni.“ Poznal svojho kolegu – bol to ten pravý programátor, šikovný, s dlhými vlasmi, ktorý vedel čo robí a patril medzi tých, ktorí sa vážia zlatom, lebo ich naozaj nie je veľa, aj keď programátorov sú celé milióny.


Nemýlil sa v ňom. O štyri hodiny prišiel za ním nadšený programátor. „Fantastické!“ kričal už od dverí „Automat vo výťahu si sám nahral k programom na rozpoznávanie tváre a váhy aj program o kardiovasku­lárnych cvičeniach a zdravotnícky program, ktorý ešte len vyvíjame pre jednu nemocnicu (vie určiť srdečný tep osoby) a spojil to do jedného úžasného výťahového fit programu. Nie je mi jasné ako to dokázal, ale vyzerá to ako by niekto pridal do hardwaru aj čip a procesor umelej inteligencie.“

Na veľké prekvapenie revízora aj programátora im technik potvrdil, že čip ani procesor nepatrí firme a nemá potuchy, kto ho tam mohol nainštalovať. Revízor o všetkom informoval domovníka a ten usporiadal domovú poradu.


Na domovú poradu prišli všetci obyvatelia domu, čo sa za jeho histórie ešte nestalo. Domovník predniesol obyvateľom správu od revízora, ktorá popisovala domovníkove a revízorove zistenia. Najprv ho počúvali s otvorenými ústami a potom to medzi nimi začalo šumieť. „Prosím ticho,“ zažiadal domovník, „ešte som neskončil.“ Obyvatelia s nevôľou stíchli. Domovník pokračoval: „Sú len dve možnosti – buď výťah ponecháme taký aký je,“ odmlčal sa, „alebo dáme z neho vymontovať čip a procesor a bude z neho len obyčajný výťah. Rozhodnite.“ Sadol si. Na porade začalo byť rušno a horúco. Obyvatelia sa rozdelili do 3 táborov. Časti, ktorej výťah fungoval ako hodinky, to bolo jedno. A zvyšok sa premenil na dva protichodné tábory. Jedna chcela, aby výťah ostal na fit programe, lebo za tých 6 týždňov „výťahového tréningu“ sa im zlepšil celkový zdravotný stav. Tým v druhej časti, aj keď sa cítili lepšie, naháňala hrôzu myšlienka, ktorej sa chceli zbaviť – že ich cvičí výťah, že musia vysvetľovať svojim udýchaným návštevám, že výťah je o.k., a hlavne myšlienka na samotné schody … Emócie začali vyvierať na povrch a v niekoľkých chvíľach to vyzeralo, že by sa pár ľudí za svoju pravdu aj pobilo.

Vtedy požiadal o slovo jeden nenápadný tlstejší chlapec. Domovníkovi sa podarilo na chvíľu všetkých znovu utíšiť. Chlapcovi sa triasol hlas: „Zistil som, že ak chcete ísť výťahom a on vás nechce odviezť, stačí aby ste sa pozreli do kamery a povedali: „Výťah, prosím, odvez ma na to a to poschodie!“ Čo keby sme to skúsili s týmto „heslom“? Potom by ste všetci mohli byť spokojní a výťah by si mohol ponechať svoju novú funkčnosť. Tí, čo by ju chceli, by ju využívali a ostatným by výťah fungoval ako obyčajný výťah – dokonca by nemuseli stláčať gombík – len by povedali, na ktoré poschodie chcú ísť. A to by povedali aj návštevám.“

Napriek tomu, že nepresvedčil všetkých obyvateľov domu, hlasovaním bolo rozhodnuté, že čip a procesor výťahu ponechajú.


„Ahoj kamoš!“ oslovil ten nenápadný tlstejší chalan výťah len čo sa zatvorili dvere a nikto ich nemohol počuť. „Podarilo sa mi to, zostávaš oficiálne s nami. Ale žiadne ďalšie výmysly! Nikto netuší, že ten čip a procesor sú len na ozdobu.“ Kamera na neho šibalsky zažmurkala.


S poviedkou Reklamácia autorka Slavomíra Križanová skončila siedma v kategórii Krátka poviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2010 a čitatelia dosiaľ nemali možnosť sa s ňou stretnúť. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.


Boli ste aj vy úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác alebo ani tam nie? Ak máte záujem o uverejnenie vašej poviedky na našom webe, kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.


9. januára 2012
Slavomíra Križanová