 |
Kto do pekla je Jana Vagnerová? Tá otázka mi nevdojak vykĺzla pri prvom pohľade na obálku románu s nezvučným názvom Vongozero, pod ktorým je podpísaná táto autorka. A prečo by som mal čítať práve jej knihu, keď ma ešte čaká slovenský preklad Kingovej Nočnej zmeny, nejaký ten Palahniuk a hrubí komiksoví Astonishing X-Men? A prečo by ste ju mali čítať vy?
Vongozero je názov ruského jazera bezpečne izolovaného od civilizácie a celého moderného sveta. Ideálne miesto, kde stráviť koniec sveta a obdobie, ktoré nastane potom. Hrdinovia tohto (post)apokalyptického románu si to uvedomia na ich šťastie včas, a vydajú sa na putovanie nehostinnou, epidémiou sužovanou krajinou za svojím vysneným miestečkom pokoja a mieru.
Bude to však značne tŕnistá cesta.
Zhruba takto by sa dala zhrnúť zápletka knihy. Nič nové na svete, poviete si. V tomto smere vedie Kingova „biblia“ The Stand (Svědectví), tisícstranová podložka pod televízny stolík, v ktorej je vyčerpávajúco zachytená celá genéza Konca. Aj preto som sa do prvých strán Vongozera pustil len opatrne, s odstupom a bez zvláštnych očakávaní.
Skepticizmus ma spočiatku neopúšťal: Dej je rozprávaný z pohľadu hlavnej postavy (ženy), a hneď na úvod sa dozvedáme o smrti jej matky. To je ťažký kaliber, snažiť sa upútať pozornosť čitateľa citovým vydieraním, nuž ale odpustíme to autorke, veď debutuje, musí nás dačím zaujať, aby sme nepreskočili trebárs k novej Rowlingovej, tak poďme ďalej.
Zisťujeme, že v Rusku sa šíri akási smrtiaca epidémia (žiadne podrobné detaily, aspoň zatiaľ). Hlavná hrdinka zisťuje, že krízové stavy robia z ľudí zvieratá. Manžel hlavnej hrdinky zisťuje, že na putovanie k Vongozeru sa nedokáže vydať bez svojej bývalej a ich spoločného syna. Skupinka cestovateľov sa postupne rozšíri a jej členovia zisťujú, že ohromný svet, ktorý dovtedy obývali, sa zmenil na desivé peklo.
Čitateľ zisťuje, že sa celkom dobre baví.
A vskutku, strana za stranou plynie ako do vody vyliate chemikálie. Autorka zvláda praktické aspekty prežitia hravo a s gráciou, čo fakticky znamená, že všetko necháva na mužské postavy a z perspektívy hlavnej hrdinky sa venuje hlavne citovým problémom. Ale vôbec to nie je rušivé (a nie je to ani žiadna „evitovka“). Jednoducho tým vnáša celkom nový pohľad do obohranej schémy „koniec sveta – skupinka zúfalých ľudí – dobrodružné putovanie zamorenou krajinou.“ Ukazuje sa totiž, že tráviť priveľa času s manželovou bývalou môže byť ešte horším zážitkom ako vystaviť sa riziku nakazenia alebo rabujúcim hrdlorezom.
Ďalšia vec: ruská autorka, ruské postavy. Aňka, Antoška, Serioža… Mal som obavy, ako v takom prostredí s takými menami bude fungovať román o apokalypse. Mená však nakoniec vôbec nepôsobia rušivo, a zvyknete si na ne určite ľahšie než napríklad na nedeľný herpes. Veď keby sa volali Franny, Stu či Hap, nebol by v tom až taký rozdiel, azda len tie americké už berieme akosi prirodzene, keďže sme zahltení produkciou z tamtej strany glóbusu.
Vongozero je veľmi zaujímavo spracovaný román, predstavuje neobvyklý alebo prinajmenšom mierne alternatívny pohľad na starú známu tému. Prúd reči hlavnej hrdinky pôsobí svojou košatosťou spontánne, avšak súčasne literárne. Žiadne prázdne blabla, ale poctivá štylizácia.
A aby som zodpovedal úvodnú otázku: Prečo sa túto knihu oplatí prečítať? Treba vyzdvihnúť, fakt, že v knihe čitateľ nájde veľmi pútavo napísané postavy a zvlášť dobre zachytené vzťahy a pnutia medzi nimi. To je moment, ktorý je tu najpodstatnejší a ktorý vás bude pri knihe držať, až kým ju nedočítate.
A možno nakoniec zistíte, že si ju chcete vychutnať znova.
Originálny názov: Vongozero
Autorka: Jana Vagnerová
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2013
Preklad: Ján Štrasser
Počet strán: 344
Väzba: pevná
ISBN: 9788055133744