 |
Želal by som si, aby mi predtým, ako som začal čítať túto knihu, niekto o nej povedal týchto pár zásadných vecí:
- Forma: Každá kapitola má iného hrdinu. Ten v nej vyloží svoj príbeh. Hoci sa niektoré z týchto postáv objavia aj v iných častiach, vždy len okrajovo, ako epitafy dokresľujúce obraz sveta.
- Svet: Kniha opisuje alternatívnu realitu, ktorá sa značne ponáša na našu. Líši sa niektorými technológiami, no najmä názvoslovím. Všetky krajiny i verejne známi ľudia majú odlišné (väčšinou symbolické) mená. Opisy a podrobnosti sa však usilujú nenechať nikoho na pochybách o ich identite.
Keďže som tieto fakty dopredu nepoznal, v prvých kapitolách som cítil značný zmätok. Zápasil som s textom a nešlo mi do gebule, prečo je napísaný tak, ako je napísaný, a čo tým autor sledoval.
Dôsledkom zvolenej formy je, že čitateľ nemá veľkú šancu zžiť sa so žiadnym z hrdinov. Každý dostane k dispozícii jednu kapitolu a v nej ponúkne primálo dôvodov, aby ste si k nemu vytvorili vzťah. Väčšinou sú to ľudia páchajúci násilie priamo či sprostredkovane, buď zo svojvôle a opojenia mocou, alebo z presvedčenia, že je to tak správne a spravodlivé. Pravdu povediac, z tých druhých mám ešte väčšie obavy ako z tých prvých.
Kniha je kronikou civilizačného prevratu, kolážou zlepenou z útržkov ľudských životov. Na svojich hrdinoch názorne predvádza, že ľudia sú šialení, panovační alebo bezzásadoví, niektorí všetko dokopy. Tým nás utvrdzuje v presvedčení, že na jednotlivcoch nezáleží, pretože sú len nahraditeľné súčiastky samoorganizujúceho sa spoločenského stroja.
Dôsledkom výstavby alternatívnej reality ako kópie nášho sveta sú prívaly textu, ktorý má vytvárať prepojenia medzi kópiou a originálom. Často tieto úseky neslúžia rozvoju príbehu, len stotožňujú postavy a kulisy s ich reálnymi predobrazmi. Politici v knihe nie sú parodovaní ani nemajú vlastné, živo vykreslené charaktery. Skôr vyzerajú ako figuríny psychohygienickej súpravy, na ktorých si máme vybiť nahromadený hnev a frustráciu zo stavu krajiny. Dokonca aj oni sami seba vnútorne vidia rovnako, ako ich vnímame my, plytko a schematicky ako jednoduchých klamárov a zlodejov. Nielenže tým porušujú základnú marketingovú poučku „predavač musí veriť v svoj tovar“, ale ťažko sa dá predstaviť, že by s takýmito postojmi dokázali existovať.
Odkazovanie na reálne osoby je zároveň anachronizmom, lebo realita sa už pohla ďalej. Politické časy v knihe zamrzli v druhej polovici desiatych rokov a držia sa v nej do konca, hoci dej nejaké to desaťročie zaberá. Navyše je do alternatívnej kópie primiešaných pár nesúrodých motívov. Strana vládnuca v krajine, kde text začína, sa hrdí rituálmi a symbolmi, znakom Zlatej runy a pozdravom „Sila runy!“. Hádam to má evokovať nacistické ideológie, lenže o ideológii samotnej nepadne ani slovo. Výstavba univerza tak uviazla na zlome medzi vlastným konzistentným svetom a napodobeninou toho nášho.
Toto všetko boli východiská. Hlavné slovo dostáva „deus ex machina“ – boh zo stroja. Teda vlastne žiadny boh, ale stroj samotný. Klaunvér, softvér disponujúci „magickými“ schopnosťami, aspoň pokiaľ naň hľadíme s bežnými konvenciami a očakávaniami. Sprvu prostriedok pre šifrovanú komunikáciu, no jeho funkcionalita sa premieňa a rozširuje. Je neviditeľný, dozvieme sa o ňom len to, čo si rozprávajú postavy. Nikde nie je povedané, aké metódy používa. Možno v ľuďoch odomyká ich potenciál pre vnímanie a vyžadovanie spravodlivosti, posilňuje ich schopnosť komunikovať a dosahovať svoje ciele, možno ich pozdvihuje na vyššiu civilizačnú úroveň, možno nimi bezohľadne manipuluje, možno im ovládne myseľ a riadi ich na diaľku. Možno nič z predošlého. Zvoľme si ľubovoľný variant, kniha nám voľbu nebude vyvracať.
Princíp „deus ex machina“ vládne v celej knihe. Udalosti sa dejú bez ucelenej logiky a hlbších príčin, veci nadobúdajú vlastnosti práve v momente, keď sú potrebné (a po uplynutí toho momentu už väčšinou potrebné nebudú). Napríklad klaunvér robí z ľudí klaunov, nosia farebné parochne i šaty, červené nosy a pomaľované tváre. Akoby sa v e-shopoch vypredali masky Guya Fawkesa z „V ako Vendetta“ a odporcovia režimu si vybrali ako náhradu reklamného panáka McDonald’s. No niektorí používatelia klaunvéru necítia potrebu prezliekať sa a kniha zase necíti potrebu vysvetliť prečo.
Nový režim, ktorý klauni nastoľujú, čerpá inšpiráciu z čínskeho systému sociálneho kreditu a spoločnosti z Hviezdnej pechoty Roberta A. Heinleina. Ak by som chcel byť zlomyseľný, považoval by som to v spojení s dúhovými maškarádami za metaforické varovanie pred progresivistickými politickými trendmi. No pochybujem, že by to bol autorský zámer. Skôr sa kniha snaží spochybniť čokoľvek, na čo siahne; neverí ani ideám, ktoré sama prezentuje. Vo výsledku pôsobí depresívne a demotivujúco, teda ak sa podarí ignorovať zlyhávajúcu logiku. Vlastne aj keď sa nepodarí.
Napokon titul knihy. Ukážkový MacGuffin – vec, ktorá pre nás nemá žiadny význam, slúži iba na rozhýbanie postáv. Tvorcovia príbehov ho používajú často a občas sa ním podarí odovzdať osobité posolstvo (trebárs „Rosebud“ vo filme Občan Kane). Ak by sa to pošťastilo v tejto knihe, bol by to závan zmyslu v močiari bezradnosti. No názov je poznačený rovnakým daromným osudom ako postavy, ktoré sú pod ním ukryté.
Hodnotenie: 60 %
Knihu Satamaranga si môžete objednať v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link
E-knihu Satamaranga si môžete okamžite stiahnuť v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link
Satamaranga
Žáner: politfiction, scifi, triler
Autor: Richard Brenkuš
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2020
Väzba: pevná s prebalom
Rozmer: 130×200
Počet strán: 192
ISBN: 978–80–8201–072–8
Súvisiace linky
Predstavujeme – Richard Brenkuš: Satamaranga
Recenzia – Richard Brenkuš: Satamaranga (Ena)
Recenzent Zdeno Ash Mikláš je celoživotný fanúšik fantastiky, ktorý sa na staré kolená dal aj na jej písanie. Tvrdohlavo odmieta označovať svoje úvahy nad prečítanými knihami za recenzie. Názory a hnutia mysle si ventiluje na vlastnej stránke. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Zdena Mikláša na Fandom.sk.