 |
Nie vždy sa dá prečítať si knihu dávno pred tým ako vlastne vznikne. Väčšinou sú k tomu len dve možnosti. Poznáte nejakého autora, ktorý vás použije ako svojho betatestera, alebo ste členom poroty v literárnej súťaži, z ktorej na konci vyjde kniha. Cena Karla Čapka každoročne prináša víťazné práce v zbierke poviedok MLOK, a tu je môj pohľad na tohto obojživelníka z roku 2016.
Mikropoviedky sú kategóriou samou o sebe. Ono vystavať zaujímavý dej s dobrou pointou na pár stránkach dá predsa len zabrať. Tohoročným víťazom sa to však jednoznačne podarilo.
Mňa osobne najviac oslovila Milá paní Schwarzová od Toma Hadravu. Začína nevinným listom od susedy, kde sa ospravedlňuje za nevhodné správanie svojho syna. Je výborne napísaná a pointa, i keď možno tušená, je presne tou čerešňou na vrchu torty.
Když cvakne spoušť od Kláry Kubíčkovej je tiež napísaná bravúrne. Nápad a hlavná zápletka sú neošúchané, no samotný koniec je pomerne nelogický. Pôsobí to tak trochu nedokončene, napriek tomu, že dej je definitívne uzavretý.
Radmila Tomšů nás vo svojom diele Škvarky zoberie na malý kulinársky výlet do budúcnosti. Napísané je to dobre, ale téma je už toľkokrát uvarená, že výsledok až tak nechutí.
Medzi krátkymi poviedkami originalitou vystupuje Petr Bělohrad. Predstavuje formu mágie, s ktorou som sa doteraz nestretol. Jeho hypnomant sa rozhodne vyskúšať svoje sily v boji s inou bytosťou na poli, v ktorom je doma. Dokonca je aj originálne oblečený, pretože A jeho plášť byl z ptačích per.
Žiaľ Můj táta vodník ma naozaj neoslovil. Nemám rád diela, ktoré stavajú na nezmyselnom a zbytočnom násilí. Keď už násilie, má byť použité tak, aby niekam posunulo dej. Tu ho mohol Martin Drtina skôr naznačiť a nechať na fantázii čitateľa, nech si ho nastaví svoju úroveň.
Jezero spících andělů od Jonáša Jenšovského pripadá ako dielko zo sveta Zaklínača. Ničím síce neprekvapí, ale zase ani neurazí.
Vladimír Němec vo svojom Jsem Korin, mág už svojím názvom naznačuje, že nepôjde o nič prevratné a bude sa jednať o mága. A doslovne sa toho drží, človek si až kladie otázku, na základe čoho sa poviedka dostala medzi ocenené diela.
Našťastie, Hanuš Seiner, ak Google neklamal a našiel správnu osobu, využil svoje poznatky z praxe. Napísal až takmer lyrické hard core sci-fi o metalurgii. Dal mu rovnako poetický názov – Pod spinodálou. Čítalo sa to veľmi dobre a nápad bol naozaj osviežujúci.
Poviedky boli tohto roku v CKČ asi najsilnejšou kategóriou. Bolo z čoho vyberať aj pri hodnotení a v Mlokovi je to vidno.
Veronika Barborková vo svojej Zahrade prináša budúcnosť, v ktorej vek nič neznamená. Napriek tomu, že romantiku naozaj nepreferujem a tento text sa k nej môže radiť, ide o veľmi príjemné čítanie. Plynie hladko, nikde sa nezadrháva a nenájdete ani nezmyselné dejové zvraty.
Podobne výborný je aj Zákon smečky od Jitky Ládrovej. Až filmovo strihové striedanie postáv a opisu deja z ich pohľadu pôsobilo trošku chaoticky, ale príbeh bol fakt zaujímavý.
To taká Nekromantka z pera (alebo klávesnice) Kamily Minaříkovej bola mojím osobným víťazom v kategórii. Výborný dej, skvelo prepracované postavy a úžasný rozprávačský štýl. Pevne verím, že s autorkinými prácami sa ešte niekedy stretnem.
Doteky hrůzy, doteky štěstí napísané Kateřinou Vágnerovou mi tak nejak pripomenuli Magneta. Nie tým, že by poviedka kopírovala jeho životný príbeh, ale skôr obdobím a prostredím, v ktorom vyrastal a v ktorom sa to celé odohráva. Dej je tiež bravúrne vybalansovaný až neuveriteľne uveriteľný.
Najslabšou poviedkou v knihe je pre mňa jednoznačne Hlavní chod. Barbora Vrobelová nám v ňom predstavuje akési čudné, skoro až démonické bytosti, so skutočne originálnym apetítom. No napriek tomu, že ide o poviedku, chýba akési vysvetlenie, kde sa vzali, či dokonca nejaké ukončenie.
Pravdepodobne najchabejšou kategóriou tohto ročníka boli pre mňa novely. Víťazom tejto kategórie je Michal Sirotek a jeho Nachové pustiny. Pre mňa tak trochu nesúrodé dielo pripomínajúce mashup Mad Maxa s Edge of Tomorrow. Žiaľ, niektoré konkrétne pasáže pôsobili takmer detinsky, čo úroveň novely ako takej podstatne znížilo.
Mlok 2016 je zborníkom víťazných poviedok česko-slovenskej súťaže. Ak ho porovnám s minuloročným, víťazné práce sú o niečo slabšie. Stále však obsahuje viac výborných literárnych počinov ako tých nezaujímavých. Trošku zamrzí neprítomnosť slovenských autorov v top 3, ale nemyslím, že by to bolo dané „jazykovou bariérou“.
Mlok 2016
Zborník ocenených prác Ceny Karla Čapka za rok 2016
Editor: Jiřina Vorlová
Vydavateľstvo: Cena Karla Čapka v spolupráci s Nová Vlna
Rok vydania: 2016
Počet strán: 434
Jazyk: český
ISBN: 978–80–85845–56–3