 |
Mloka som naposledy čítal v roku 2009. Fajn čítanie, ale prekvapilo ma, že najprestížnejšia česko-slovenská súťaž vtedy vyprodukovala len o trochu lepší zborník než slovenská Cena Fantázie.
A Mlok 2014?
Kniha začína mikropoviedkou Karla Doležala Sedminožnice. Nie je to dobrý začiatok. Poviedka napísaná istou rukou, ale bez zaujímavejšieho nápadu a s trochu obohraným humorom. Ešte raz som sa vrátil k obálke, ale áno, sú to najlepšie poviedky roka.
Jan Lipšanský by mohol písať turistických sprievodcov. Jeho Průchody priam nabádajú, aby človek so zborníkom v ruke vybehol do ulíc Prahy, ale neponúkajú nič viac. Snáď len úsmevnú pointu, pre ktorú sa však dĺžka poviedky zdá predimenzovaná.
Rutinní vyšetření Veroniky Saláškovej je rutinné, až niet o ňom čo napísať. Snáď len toľko, že feministická literatúra prenikla aj do fandomu. A že poviedka by sa zaobišla bez zbytočného úvodu v krčme a mohol to byť svižný rozhovor medzi doktorom a pacientom.
No, páni, vravím si, mikropoviedky teda nič extra. Ak začnú zborník čítať moji kamoši z mainstreamových intelektuálskych kruhov, to zas bude kydov na fantastiku…
Našťastie Karel Doležal vracia úder a jeho poviedka Šperk je slušne odvedená robota. Pekne čitateľa ponára do svojho sveta a i keď pointa dnes už nepatrí k najoriginálnejším, vôbec to nevadí. Po dlhšej dobe prišiel text so zaujímavým hudobným motívom.
Trend fantasy autoriek s romanticko-mýtickými príbehmi je zrejmý aj v CKČ. Tereza Matoušková rozpráva príbeh Kulička hroznového vína. Ide o logicky nie úplne dotiahnutú tuctovku o úteku milencov ozvláštnená finálnym „odhalením“.
Václava Molcarová je na tom podobne. Pěšák bouře kráča v podobných šľapajách tradičného príbehu. Sledujeme outsidera, ktorý je hanbou rodiny a ktorý musí dokázať, že je hrdina. Téma boja s morom má však svoje čaro.
Hanuš Seiner nám predstavuje triviálnučký príbeh obťažkaný vedeckými debatami o astrofyzike a kauzálnych vlnách. Alebo tak nejako. Ve válce so stochastikou prináša pár zamyslení nad tým, či je dôležitejšie niečo nové vidieť alebo pochopiť. Ale poviedka dosť rýchlo vyfučí z hlavy.
Simplephone Jana Švancaru prináša do zborníka trochu viac literárnosti. Jeho postavy sú živé a zábavné. Základná zápletka je jednoduchá a občas možno aj slabšie objasňovaná (smartfón vlastne len komolí slová, nič viac), ale vôbec to neprekáža. Poviedka dokáže vyvolať úsmev i ten správny pocit absurdity. Radosť čítať.
Krátke poviedky teda nič nekazia, ale až na jednu výnimku nič svetoborné neprinášajú. No už sme aspoň na tej úrovni, že sú napísané suverénne a snažia sa hľadať nové pohľady na staré témy.
Kategória Poviedky štartuje textom Miroslavy Dvořákovej Mám lidi docela rád. A je to dobrý moderný triler. Napínavý i zábavný. Fantastický motív na pozadí je možno až divoko obrovský. Autorka svojím štýlom šikovne skrýva, že ide o klasické hľadanie stratených častí magického artefaktu.
Poutník Adama Fialu je solídny mix žánrov. Vyžíva premisu béčkových hororov, kde skupinka hrdinov hľadá cestu von (Kocka), ale vďaka pár správne umiestneným odkazom na „vyššiu“ literatúru dodáva poviedke serióznosť. Aj (ne)finále tak pôsobí omnoho zmysluplnejšie, než by čitateľ spočiatku čakal.
Lovci dveří sú výborní. Brnkajú na new weirdovú strunu a dokážu zo svojich fantazmagorických prvkov spraviť uveriteľné ingrediencie príbehu. Otváranie dverí a odklínanie pokladov v modernom svete je samo o sebe dostatočne magické a Eva Sedláčková dobre pracuje aj s vykreslením postáv. Vzhľadom na prepracovaný svet by nezaškodilo zaujímavejšie finále.
Jana Vaňková nám pripomína, že „ženská“ literatúra je stále na koni. Ilja predstavuje príbeh o čarodejníkoch, zranenom drakovi a blížiacich sa Turkoch… Samozrejme pôjde aj o romantický vzťah (Ilja je dievča). Na môj v kus sa v poviedke nič zaujímavé neudeje.
Jezerní národ od Jaroslava Zelenku je dedinská povedačka o vodníkoch. Po príbehovej stránke je možno až príliš prostoduchá, je však napísaná svižne, miestami osviežujúco krvavo. Vodníci sú ešte viac cool ako upíri a vlkodlaci v Twilighte. Chcem povedať, že sú drsní a sexi.
Kategória Poviedky ukazuje skutočnú silu Ceny Karla Čapka. Hneď som si poznačil niekoľko textov, ktoré dám prečítať tým vyššie spomínaným iňťošom odsudzujúcich fantastiku.
Novela Lék od Kristýny Sněgoňovej bola trochu ťažším orieškom. V podstate ide o klasický akčný príbeh, akých máme v dnešnom knižnom svete plnom upírov, vlkodlakov či zombií na každom kroku. Autorka však zvolila o niečo svojskejší prístup. Niečo v štýle new weird. Nieže by šlo o opisy vytvárajúce atmosféru, skôr je (dosť jednoduchá) zápletka riadne obťažkaná textom. Dej sa tak posúva dosť pomaly. Súboje sú napísané nekompromisne stručne, čo je z počiatku fajn, ale napokon máte pocit, že hlavný hrdina je neporaziteľný, čo sťažuje citovú väzbu. Navyše je novela hrozne utáraná. Odkrývanie pozadia postapo sveta i minulosti hrdinov je založené na rozprávaní. Vždy niekto niekam príde a nasleduje siahodlhý rozhovor. O finálnom monológu hlavného záporáka ani nehovoriac. Je to o to horšie, že väčšina postáv sú muži, a muži skrátka nevyťahujú staré krivdy, potlačené emócie či nevyslovené city v bežnom rozhovore (už tobôž nie počas prestrelky). Tak ako v prípade tohto odseku, aj novele by prospelo lepšie členenie. Ale aby som len nekritizoval, Lék má výborné prostredie Brna, ktoré sa vlastne snaží o vytvorenie samostatného mestského štátu, a celkovo je politická situácia na Morave príjemne zasadená do širšieho kontextu.
A ste na konci. Aktuálny Mlok má približne 180 strán dobrého čítania, 180 priemerného a nejaký ten zvyšok, ktorý ma nezaujal. Ako vždy pri súťažiach, môže zborník ponúknuť „len“ to najlepšie, čo do CKČ prišlo. Rok 2014 nehýri originálnymi nápadmi ani neodhaľuje nových literárnych géniov (aj keď Jana Švancaru som si založil do zásuvky „Pozor!“). Vo všetkých poviedkach však cítiť snahu zabaviť čitateľa. A ja vlastne fantastiku čítam hlavne preto, že sa (väčšinou) na nič nehrá a v prvom rade chce baviť. Mlok teda určite stojí za kúpu.
P.S.: Zborník z Ceny Fantázie za rok 2013 bol podľa mňa o niečo lepší, a tento dojem nemá nič spoločné s tým, že v Mlokovi sa neocitla žiadna slovenská poviedka.
P.P.S.: Slečna na obálke snáď po prvýkrát nepôsobí démonicky a fakt dobre sa na ňu pozerá.
Knihu si môžete kúpiť napríklad aj v slovenskom Martinuse so zľavou 5 %.
Mlok – Nejlepší sci-fi a fantasy povídky roku 2014
Vydavateľstvo: Cena Karla Čapka
Redakcia: Julie Nováková, Miroslav Dvořák
Rok vydania: 2014
Počet strán: 470
Väzba: brožovaná