 |
Svet sa zmenil. Ľudstvo prežíva vo väčších či menších kolóniách, opevnených, strážených a osvetlených. Noc a temnota je doménou krvilačných výrov – bytostí, ktorí kedysi boli ľuďmi, no nakazení zmutovali a pretrvávajú, podobne ako upíri v dávnych legendách. A my, ľudia, sme na ich jedálnom lístočku.
Prológ z ďalekej budúcnosti je zaujímavý experiment. Je označený rokom 1003 po vírusovej pohrome, aj keď kniha sa odohráva v rokoch 0 až 98. Tvoria ho zápisky Prvého archivára a parafrázuje katastrofické udalosti v biblickom duchu. Vyznieva zaujímavo, no príliš jasnú predstavu o predchádzajúcom deji čitateľovi nedá. Zahmlieva ho podobne, ako povesti zahmlievajú históriu. Otázka náboženstva a viery ešte niekoľkokrát vypláva na povrch, ale stále v rozumnej miere. Biblizujúci pokus prológom aj skončí a román pokračuje nám blízkym štýlom typickým pre súčasné texty.
Kým prvá kniha s názvom Priechod opisuje činy vedúce ku katastrofe, drastické a krvavé rozšírenie nákazy a následné živorenie pozostalých v kolónii, odkiaľ pochádzajú hlavné postavy, Dvanástka je čisto postkatastrofická. Môžeme ju prečítať aj bez znalosti prvej knihy, ale pre lepšie pochopenie postáv a okolností odporúčam začať jednotkou. Rozhodne pomôže čitateľovi rýchlejšie sa zorientovať.
Dochádza k útlmu útokov, ľudia naberajú druhý dych a ako to už býva, vyrábajú si ďalšie problémy. Každý, kto očakáva pokračovanie osudov postáv zo skupinky, s ktorou sme sa na konci prvej knihy lúčili, sa v úvode určite poteší. Pokračuje sa o päť rokov neskôr, v sirotinci v Kerrville. Krátka chuťovka s Amy a s Aliciou naznačí, koho kam zavialo. Potom sa čitateľ musí obrniť trpezlivosťou, pretože príde dlhý skok do roku nula. Potom ďalšie, na iné miesta či do iného času. Objavia sa staronové postavy aj nové tváre a príbehu narastú nové vetvy. Našťastie dej plynie svižne a trpezliví budú odmenení. Tí, čo prežili, sa postupne sa pozbierajú, aby sa stretli v ďalšom grand finále.
Ako sa dá tušiť, aj druhá kniha zachytáva široké spektrum udalostí, nie iba dianie okolo hlavných postáv. Teda ak za hlavné považujeme tie z prvej kolónie, pretože ďalších postáv je nemálo. Príbeh pôsobí ako mozaika, ktorá okrem dielcov formujúcich základný obraz obsahuje kopu pridaných kusov. Niekto si povie, že ho spestria, no v skutočnosti ich je toľko, že vyčnievajú zo zorného poľa. Niektoré ani nie sú v rámci tejto knihy potrebné, pravdepodobne predstavujú základ pre tretí diel. Možno – pretože u Cronina nikdy neviete. A to je jeden z nedostatkov.
Niektoré fragmenty (epizódky aj postavy) sú podrobne predstavené, a tak čakáte, kedy sa znova pripoja k deju. Čakáte a čakáte. Nakoniec si spravíte mentálnu poznámku, že postava, či fragment bol naozaj len epizodický, prípadne naň aj zabudnete, a v tej chvíli ho autor znova vytiahne. Alebo aj nie.
Za ďalšie negatívum považujem autorovu záľubu v recyklovaní. Chvályhodný úkon, ak ide o životné prostredie, ale v literatúre, či už ide o jedno dielo, alebo sériu, si vyžaduje uvážený prístup. Je pochopiteľné, ak sa autor nerád lúči s hŕstkou hlavných postáv, a preto takmer zázračne prežívajú jedno nešťastie za druhým. No aj to by malo mať svoje limity. Horšie je, keď v jednom z nosných scenárov recykluje nápady z prvej časti. Poviete si – koľkokrát prežijete smrteľný útok rovnakým, krajne nepravdepodobným spôsobom? Bohužiaľ, autor si túto otázku nepoložil. História v knihe sa opakuje, len v novom šate, na inom mieste a veľmi okato.
V zákrutách príbehu by sme našli viacej momentov, ktorých logika je sporná. Mohli by sme o nich siahodlho diskutovať, ale nedá sa ukázať prstom a povedať – to je somarina, normálny človek by to nespravil! Stačí sa poobzerať okolo seba, koľko idiotských nápadov zrealizujú inak rozumní ľudia.
Nejedno dielo teoretizuje na postkatastrofickú tému, preto mnohé problémy spojené s kolapsom modernej civilizácie čitateľa veľmi neprekvapia. Navyše v prvej knihe sme mali ukážku osamelej kolónie, ktorej obyvatelia prežili vďaka vzájomnej podpore. Aranžmán Croninovej verzie sveta nám je teda už známy. Našťastie sa však rozvíja ďalej. Napríklad pribudne štipka byrokracie (tá je nesmrteľná). Autor nejde do takých krajností, aby nechal svojich ľudí začínať od nuly a tak sa oprášia niektoré technológie. Spoznáme mestečko s jednosmernou premávkou – dnu sa dostanete (zvyčajne nedobrovoľne), von nie, a riadi ho egoistický despota (okrem iného). Celok stavia viac na deji, než na ďalšom vykresľovaní neutešenej situácie, a Cronin je dosť šikovný, aby čitateľov medzi stránkami nestratil úplne. Každá z dvanástich častí je niečím zaujímavá.
Zamrzí ale to, čo v knihe nenájdeme. Vieme, že zdrojom nákazy bolo dvanásť infikovaných testovacích subjektov, vybraných z radov hrdelných zločincov, ktorí unikli z laboratórií a stali sa jadrom a dušou svojich rojov. Tiež vieme, že likvidáciou niektorého z Dvanástky infikovaní z jeho línie zomierajú, akoby stratili vôľu existovať. Tak sa pretriasa možnosť vyhľadať a zabiť priamo kráľov rojov. Zopár strán sa venuje tejto myšlienke, ale inak zostáva nevyužitá visieť v úzadí, rovnako ako aj podrobnosti existencie prvotných infikovaných. Ako a kde prežívajú, či spolu komunikujú, ako prebieha ich mutácia sa čitateľ, napriek názvu knihy, nedozvie. Dej sa uberá iným smerom a so samotnou Dvanástkou sa stretneme až v závere.
Šírka a členitosť deja nahráva nejednej ďalšej úvahe, ktorá by stála za zmienku. Nahráva aj autorovi – má hromadu dejových vlákien, ktorými môže pokračovať. Napriek tomu je záverečný dojem z knihy pozitívny, hlavne preto, že nás nestraší otvorený koniec – určitá etapa sa uzatvára. Druhé dejstvo skončilo, uvidíme o rok, čo prinesie to tretie.
Dvanástka
(orig. The Twelve)
Autor: Justin Cronin
Preklad: Milan Kopecký
Séria: Priechod 2
Vydavateľ: Ikar, 2013
Počet strán: 532
Väzba: brožovaná
Jazyk: slovenský
ISBN: 978–80–551–3423–9