Ako pred sfilmovaním Pána prsteňov, aj pred sfilmovaním Hobita som počul výroky skalopevne presvedčených fanúšikov. Podľa pesimistov to malo byť fiasko a mali na to dobré dôvody. Druhá časť verila, že Jackson to zvládne a tiež šermovali trefnými argumentmi. A tretia časť ostávala na pochybách (sem som patril aj ja). Ale všetci sme aspoň v kútiku duše verili, že pri Hobitovi nám klesne sánka. Podarilo sa? Jasné!
Najlepší spôsob ako máte plní čerstvých dojmov zrecenzovať prvú časť hobitej trilógie, je zaliať si kávu, pustiť si soundtrack k filmu a idete. Samozrejme treba predpokladať, že ste so Stredozemou aspoň v základoch oboznámení – pre úplných nováčikov nie je recenzia ani film určený. Predpokladám aj, že nemastné recenzie od radových recenzentov vás neodradili. Našťastie táto je od jedného z mnohých fanúšikov majstra Tolkiena.
V Pánovi prsteňov na každý film pripadalo niekoľko stoviek stránok v texte, kvôli čomu bolo mnoho vecí vynechaných (Staroles a mohyloví duchovia), alebo zjednodušených (stretnutie Elrondovej rady). V Hobitovi to je presne naopak: na 160-minútový film pripadá len 90 strán (dej sa končí tesne po prechode Hmlistých hôr), vďaka čomu sa nič dôležité nevynecháva a nezjednodušuje. Ale nie je to ani natieranie kúska masla na príliš veľký krajec chleba! Znalci Pána prsteňov určite zaspomínajú, že kniha bola plná siahodlhých opisov a nemenej kratších rozprávaní. Ako príklad nech poslúži dialóg na 35 strán v Spoločenstve prsteňa, kapitola Elrondova rada. Tí čo čítali aj Hobita, si ľahko vybavia, že mnohé kľúčové scény boli rozpísané (až hriešne) stručne. A práve vďaka tomu sa na plátne stále má čo diať bez toho, aby niekto musel niečo naťahovať. Teda až na výnimky.
Samozrejme Jacskson vo vhodnej chvíli aj odbočil a do filmu pridal niečo, čo v knihe nebolo. Napríklad kus epickej bitky v Azanublizare, kde trpasličí ľud v bojuje pred bránami Morie so škratmi (ak vám Azanublizar nič nehovorí, pohľadajte v dodatkoch Návratu kráľa). Keď sa to tak vezme, Hobit nefilmuje len knižnú predlohu, ale aj ďalší dej. Režisér upravil dejovú líniu: niekde viac, inde menej, ale vo výsledku to funguje skvele. Vďaka zmenám sa do príbehu výraznejšie zamieša škratí náčelník Azog, čarodejník Radagast, alebo Saruman a Galadriel. Keď som pri Galadriel (mohli si ju odpustiť, podobne ako Froda s jeho trpiteľským výrazom), tak upozorním na stred filmu (ak vám počas filmu bude treba odskočiť si na WC, choďte hneď ako uvidíte pricválať Elronda), kde sa výprava ocitá v elfskej ríši, bol zaujímavý asi ako hodina matematiky… ale vzápätí trpaslíci zošliapli plyn a začal sa nehorázny fantasy nárez.
Kniha Hobit je ľahké čítanie, pretože skutočná temnota sa ešte len plazí v ruinách Dol Guldur. Film tohto uvoľneného ducha preberá. Čo mnohým nemusí byť po chuti. Avšak v niektorých aspektoch film prekvapivo predlohu prevýši. V knihe som si až na jej konci konečne urobil predstavu, ktorý trpaslík je ktorý. Vo filme mi to trvalo omnoho kratšie, vlastne mnohých som si zaradil okamžite. Ďalším veľkým pozitívom je humor, ktorého je podstatne viac než v knihe či filmovom Pánovi prsteňov. Nuž trpaslíci a hobiti boli vždy veselé postavičky, to len elfi sa berú príliš vážne.
Po technickej stránke strčí prvá časť Hobita akýkoľvek iný film do vrecka, a to nám ešte neukázali zlatý klinec programu: Smauga. Tých pár scén, v ktorých figuruje drak, sa len mihnú jeho pazúry, chvost a oko. Jackson si prešibane necháva najvyššiu kartu v rukáve na neskôr.
Na druhej strane citeľne chýbajú nezabudnuteľné scény, ktoré by sa rovnali poslednému entskému pochodu, súboju Eówyn s kráľom Nazgúlov, alebo vrhnutie sa Gandalfa za padajúcim Balrogom. Zimomriavky mi naskočili, len keď sa po prvý raz na scéne objavil Veľprsteň. Zamrzelo ma, že bol úplne vynechaný jeden zo siedmich trpasličích prsteňov (veď to poznáte: „..sedem vládcom trpaslíkov v sieňach z kameňa…“), dedičstvo Thorina Dubina. Zamrzel ma aj soundtrack, a to hneď dvoma spôsobmi. Najskôr tým, že mnoho z hudby už všetci dôverne poznáme z trilógie, potom absenciou výraznejších nových motívov. Škoda, očakával som mnoho „pravej trpasličej“ muziky, aká zaznela pri Khazad-dûme.
Hobit: Neočakávaná cesta ťaží z knižnej predlohy, oscarovej trilógie, bohatých dejín Stredozeme a vylepšení Petra Jacksona. Je iný ako Pán prsteňov: v niečom lepší, v niečom horší. Ale cítim, že sa stane kultom a ovplyvní fantastickú kultúru. Filmová atmosféra je taká nákazlivá, že som po rokoch dostal chuť znova sa ponoriť do sveta vytvoreného majstrom Tolkienom… možno naposledy pred blížiacim sa koncom sveta.
Hobit: Neočakávaná cesta
Žáner: dobrodružný/fantasy
Réžia: Peter Jackson
Predloha: J. R.R. Tolkien
Hudba: Howard Shore
Počet minút: 166
Rok: 2012
Hodnotenie: 95 %