Aby človek udržal rovnováhu medzi svetmi, musí niečo obetovať. Nie vždy tá obeť stojí za to, ale občas sa vyplatí.
Osemdesiattriročný japonský režisér Hajao Mijazaki je absolútnou legendou v žánri animovaného filmu. Priviedol do sveta kinematografie také skvosty ako Princezná Mononoke (1997), Môj sused Totoro (1988), Cesta do fantázie (2001) a mnohé ďalšie. Dlhé roky sa verilo, že životopisná snímka Zdvíha sa vietor (2013) o konštruktérovi stíhačky Zero ukončila majstrovu tvorbu, ale animátorsky mág sa znovu vrátil. Na scénu prichádza film s prívlastkom (skutočne) posledný – Chlapec a volavka (2023).
Mahito prežíva veľmi ťažké obdobie. Pri požiari nemocnice spôsobenom leteckým bombardovaním prišiel o mamu a s otcom sa presťahovali na vidiek ďaleko od nebezpečného Tokia. Tu na chlapca čaká nová maminka, problémy s vrstovníkmi ale aj tajomstvo ukryté v záhadnej veži blízko domu. Od príchodu na Mahita útočí neobyčajná volavka, ktorá sa nedá odohnať a dokáže hovoriť. Ako zajac z krajiny za zrkadlom láka dieťa do magického sveta, kde ho čaká spleť najrôznejších dobrodružstiev.
V snímke divák sleduje vyrovnávanie sa so smrťou matky, prekonávanie prekážok a náročné rozhodnutia v novom a neznámom svete. Práve tieto motívy sa dajú považovať za hlavné elementy, ktoré dokážu chytiť za srdce a priniesť nezabudnuteľný zážitok. Dôležitým faktorom je aj hľadanie následníka – tu ide o istú paralelu a symboliku so životom samotného režiséra. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, a to, čo postavy ohrozuje, ich robí lepšími a silnejšími. A všetko je také krehké…
Okrem Mahita a svojráznej volavky hrá v príbehu veľkú rolu Kirkó, statočná Himi a v neposlednom rade i Veľký Strýko. Ten sa stará o pridelený svet a ochraňuje ho pred nebezpečenstvom, kým vládze a má dostatok síl. Mijazaki vo filme kombinuje európske i japonské mýty a rozprávky, presne tak, ako je divák u neho zvyknutý – s citom a svojským pôvabom. Objavujú sa tu najčudesnejšie tvory – od papagájov, ktorí sú v normálnom svete milí, ale v tom fantastickom sú hrozbou, cez ryby a desivé pelikány až po krehké warawara. Tie predstavujú akúsi paralelu k obľúbeným „čiernočierniakom“ z legendárneho Totora a v správny okamih odľahčujú ťaživé scény.
Chlapec a volavka nie je film pre malé deti a treba pripustiť, že ani pre každého dospelého. Má v sebe množstvo temných stránok a posolstiev, ktoré môžu rozvíriť traumy z detstva, dospievania a prvých bolestí. Snímka vrství príliš veľa motívov a divák môže mať pocit, že je ako princezná na hrášku – leží na viacerých vankúšoch. Tie nie sú ani pohodlné, ani neviete, čo si máte o nich vlastne myslieť. Môžu do zážitku priniesť zmätok, ale v konečnom dôsledku majú hlbší zmysel a zapadajú do seba ako skladačka.
Aj balans medzi pomalým, na dnešnú dobu by sa dalo povedať, že až nudným začiatkom a akčným skákaním medzi svetmi nemusí byť každému po chuti. Žijeme v uponáhľanej dobe a z každej strany sme bombardovaní neustálymi podnetmi, preto isté spomalenie a melanchólia môžu pôsobiť ako diskomfort. Mijazaki je ale aj v tomto ohľade génius. Ten, kto sa nechá unášať autorovou poetikou, si určite príde na svoje, aj keď na niekoľko otázok divák nedostane odpoveď.
A nie len to. V pozadí visí aj zamyslenie, kto prevezme pomyselné žezlo tvorby potom, ako sa Mijazaki pominie a už ho nebude. Kto prinesie neopakovateľné scény a vizuálne pestré motívy? Kto dokáže kontrasty pojať originálne a svojsky? Treba dúfať, že jeho odkaz si nájde dôstojných pokračovateľov a budeme svedkami ďalších výnimočne a podobne ladených filmov.
Animácie, úroveň detailov a skvostné vizuálne nápady sa držia zaužívaného a očakávaného štandardu. Pôvab, s akým film ladí s predchádzajúcimi režisérovými snímkami a zároveň nepôsobí zastaralo, je očarujúci. Okrem obrazovej formy sa kladie dôraz aj na zvukové efekty, ktoré v mnohých prípadoch obohacujú atmosféru jednotlivých scén. Z mnohých prvkov je dostatočne zapamätateľný dupot volavky kráčajúcej po streche či útok pelikánov, ale samozrejme aj mnohé ďalšie. Soundtrack nesie v sebe niekoľko zaujímavých a pomerne pestrých motívov. V hlavnej úlohe je opäť klavír, ale prítomné sú aj ďalšie hudobné nástroje. Potešiteľný je fakt, že mnohé z piesní sa zaradia medzi obľúbené skladby fanúšikov a dokážu najnovšiu snímku ľahko ozvláštniť.
Je otázne, či ide naozaj o posledný Mijazakiho film alebo nie, veď autor už neraz ohlásil koniec svojej tvorby a potom prekvapil novým filmom. Vzhľadom na jeho vek sa očakáva, že tentokrát to bude naozaj tak. Diváci sú teda v poslednej Mijazakiho snímke svedkami konca jedného umeleckého fenoménu. Určite nejde o vrchol tvorby, ale skôr o dôstojnú a pôvabnú rozlúčku, ktorá dokáže vzbudiť príjemný a jedinečný zážitok. A hoci nejde o jednoduché dielo, určite sa oplatí ho vidieť vo veľkom.
Tak hor sa do kina!
Hodnotenie: 90 %
Chlapec a volavka (orig.: Kimitači wa dó ikiru ka)
Výroba: Japonsko 2023, 125 min.
Réžia: Hajao Mijazaki
Predloha: Genzaburó Jošino
Scenár: Hajao Mijazaki
Kamera: Acuši Okui
Hudba: Džó Hisaiši
Hrajú: Sóma Santoki, Takuja Kimura, Džun Fubuki, Džun Kunimura, Kaoru
Kobajaši, Karen Takizawa, Keiko Takešita, Kó Šibasaki, Masaki Suda, Sawako
Agawa, Šinobu Ótake
Fantasy a sci-fi miluje od útleho detstva. Rád číta rôznorodé diela domácich i zahraničných autorov. Venuje sa aj vlastnej tvorbe. Recenzie a komentáre píše pre Fandom.sk a sci-fi.sk. Pod týmto linkom nájdete články Martina Tomčíka na Fandom.sk.