Pristavte sa na chvíľu, predstavujeme knihu Zastavený čas

Zastaveny cas - obalka

„Predstav si, že zastavíš čas. Čo by si urobil ako prvé… a čo ako posledné? Teda aspoň za predpokladu, že vieš, ako čas znovu spustiť.“


Anotácia

Úvah o tom, ako by vyzeral svet, ak by zastal čas, počul Richard už niekoľko. Nikdy im nevenoval pozornosť, lebo ich nepokladal za dôležité. Keď sa však nečakane ocitne ako jediný v pohybe, kým všetko ostatné okolo neho zastane, pochopí, že mal dávať viac pozor. Nakoniec, ako veľmi by sa predpoklady podobali na to, čo má hlavný hrdina tohto príbehu možnosť zažiť na vlastnej koži, keď je zrejme prvý a jediný s takýmto zážitkom? Zastavený čas je príbehom o človeku, ktorý spočiatku nerozumie dôvodom zastavenia času a pokladá ho za dielo niekoho tam hore. Nazdáva sa, že všetko má svoju príčinu, a tak sa vydáva na šialenú cestu za príležitosťami a pomstami, ku ktorým by inak nenabral odvahu. Prechádza naprieč západným Slovenskom a navštevuje miesta, ktoré nie vždy patria medzi známe. S ohľadom na fyziku a vlastnosti predmetov, ak by sa ich netýkalo plynutie času, má však kniha ešte jednu podstatnú zaujímavosť. Jej autor ju celú napísal na mobile.

Richard žije život obyčajného človeka, ktorý deň čo deň trávi čas v práci. Každý večer trávi s večne nespokojnou priateľkou v spoločne prenajatom byte, v ktorom nesmie pribudnúť ani dierka na poličku. Nebyť výletu na jedno tajomné miesto na Kysuciach, neudialo by sa toľko zvláštnych udalostí.

Nie, toto nie je príbeh o Richardovom obyčajnom živote, ale o poondiatom zastavenom čase, ktorý stojí v jedinej konkrétnej sekunde v jedinom konkrétnom dni, 2. júna 2017 niečo pred desiatou ráno. Nevedno ako dlho už a nevedno ako dlho ešte. Richard zostal uväznený ako jediný vo svete, kde zastalo absolútne všetko. Všetko okrem neho. Od jediného momentu neexistuje nič, čo by navôkol neho mohlo vydať akýkoľvek zvuk. Nie je toho, kto by počul jeho výkrik a vypočul si jeho prosby.

Netuší, ako sa to stalo. Obracia sa na čokoľvek duchovné, na čarovného strojcu nočnej mory, aj na Veľkého brata tam hore s mnohými otázkami. Nestráca však nádej ani v to, že sa celá situácia mohla stať jednoducho len preto, že sa stať mala. A teraz je na ňom, aby ju naplno využil.


Ukážka z knihy

20. výhoda: Ani prašivý hajzel ti nezdrhne

„Načo tam vôbec pozerám?“ pýta sa pred zrkadlom a ani netuší v koho kúpeľni, a nečaká pritom žiadnu odpoveď. Akoby si vychutnával to ticho vôkol neho, alebo sa len zmieril, že to ticho aj tichom zostane. Ohlušujúce ticho.

„Do riti!“ zahromžil a šmaril žiletku smerom k výlevke umývadla. Pôvodný plán oholiť bradu sa zdal byť jednoduchý. To by ju však musel vidieť. Sám nebol na holenie pevne rozhodnutý, veď driapať žiletku po tvári na sucho nie je vôbec príjemné. A ešte aj to prekliate zrkadlo nie a nie ukázať jeho ksicht. Prekliate sú všetky zrkadlá, cédečka, vitríny, aj vodná hladina. Toto konkrétne odráža len tú mizernú stenu za ním a tá je mu teraz na nič. Čo by videl v odraze? Chlapíka s otlakmi na spánkoch od kamenárskych okuliarov, zarasteného, unaveného. Hlavne však najaktívnejšieho na celej planéte Zem. Týmito myšlienkami sa vždy vedel utešiť. Žiletka zaseknutá bez pohybu, kde ju pred pár sekundami ruka pustila, zostane na rovnakom mieste, až kým možno raz jedného dňa sama nespadne. A toho jedného dňa na zem padne poriadne kvantum vecí. Pri tej predstave sa vždy uškrnul do priam až škodoradostného úsmevu chlípneho pôžitkára.

Vykročil z kúpeľne k obývačke domu, v ktorom nikdy dovtedy nebol a svojím spôsobom tam nie je ani teraz. Nebyť teplého dňa a otvorených dverí na dome, hľadal by iný dom. Ale dvere práve na tomto dome boli znamením. Do toho ešte tá prekliata zranená noha.

„Fajn, žiaden ozubený pes, naštvaný manžel, rodinka uprostred hádky… hmm…“, nahlas zhodnocoval situáciu v dome pre prípad, že by sa celý ten malér s časom rozhodol sám od seba napraviť. Žena, možno vo veku odhadom 45 rokov, sedela v kresle pred televízorom s jednou nohou zloženou pod zadkom. Obraz žiaril zaseknutý v scénke, v ktorej sa každý dielik obrazovky podivne leskol a nedával ani tušiť, čo je to za program. Výraz v tvári diváčky nehovoril nič o tom, že by ju program zaujímal. Nečítala ani otvorený časopis pre ženy v rukách pred sebou, jeden z tých, ktoré sám pokladal za zbytočné. Skôr kútikmi unavených očí sledovala dieťa v postieľke na kolieskach, ktoré strkalo nožičku cez drevenú mrežu. Celý krásny rozľahlý gauč voľný, skoro ako keby volal po tom, aby ho niekto obsadil. Len tak hocikde sa ale zaspáva ťažko. Na nohách bol už dĺžku celého jedného pôvodného dňa a organizmus mal totálne v prdeli. Veľmi rýchlo by zaspal kdekoľvek. Skôr, než zaľahol, vytiahol z tesného batoha obálku s veľkým tlačeným oznamom „PREČÍTAJ SKÔR, AKO MA ZOBUDÍŠ!“ sklonil sa k žene v kresle a nastavil ju zhruba 40 centimetrov pred jej očami do vzduchu. Keď od nej odstúpil, o pár metrov ďalej, dal ruky dozadu a dvoma krokmi vpred zo seba vyzliekol batoh. Ten fascinujúco zostal vo vzduchu na mieste, kde ho už ruky nedržali pri tele. Takto odľahčený si ľahol spať s podivnou trubicou na gumke pred nosom.

Po zobudení chvíľku sledoval digitálky, ktoré si predtým vytiahol z vrecka kraťasov. Bolo ráno 09:53 a 6 sekúnd, 2. júna 2017. Toľko isto, koľko bolo aj pred tým, než vošiel do tohto domu a koľko bolo aj vtedy, keď si ponaťahoval všetky svoje kosti.

„Dobré ráno! Dnes bol, je a bude nádherný deň.“ poprial si hneď ako pootvoreným okom skontroloval, že sa nikde nič nezmenilo. Vstal z pohovky, ktorá zostala s presne tak vyležaným tvrdým odtlačkom, akoby na nej Richard ešte stále ležal. Cítil sa, akoby bolo ráno. Lenže čas stojí a tak neexistuje ráno, obed, či večer. Nedokázal by povedať, či je v tomto svete uväznený dĺžku pôvodného mesiaca, alebo dvoch. Možno ubehlo 50 dní a možno je to len 20 a nečudoval by sa, keby ich bolo 100. Stále dostatok času na pochopenie toho, čo sa stalo, no jedine ak pre kvantového astrofyzika, ktorým samozrejme nie je. Nevyspal sa dobre, noha ho pálila aj počas spánku. Okrem toho spánok samotný nebol tak ľahkou záležitosťou, ako kedysi. Zdalo by sa to nemožné, ale vyčerpanie a chuť žiť dokáže divy. Príležitosť na zadusenie bola pre neho postávanie na jedinom mieste. Dôvod je jednoduchý. Vydýchaný vzduch mu totiž stál pred nosom. A keď niet kyslíka, exitus! Finito! Kaput! Preto si vyrobil jednoduché zariadenie, ktoré volá “ypsilon”. Ešte takých 100 kilometrov odtiaľto to boli obyčajné hajzlové rolky, teraz to bol sofistikovaný nástroj, ktorý bol hodný vlastného patentu. Presne tak. Hajzlové rolky, ktoré po oslintaní zmäkli, nahradil plastovými. Celá veda.

„Nekukaj na mňa tými očami. Vystískal by som ťa, ver mi!“ prihovoril sa krpcovi v postieľke, ktorý svoj pohľad aj tak upieral na jednu z drevených mreží a nie na cudzinca. Také malé bábo by pokojne vystískal. Videl však dielo skazy, keď sa niekoho dotkol. Vedel preto, že sa bude dotýkať už len grázlov a dílerov. Ak vôbec nejakého vonku nájde. Rád by ho pohladil, no niekde celkom inde by pri takom pohladení možno prišiel o vlasy. Alebo kožu… alebo by to vôbec neprežil. Ťažko povedať.

„Dobré bábo!“ pochváli krpca. Veď prespal nejaký, nevedno aký, čas a ten malý nezavrieskal ani raz. Pani domu ho stále sledovala tak nebadane, ako pred Richardovým zdriemnutím. Možno spal 10 hodín, možno 3. Pojem hodina ale už nejaký čas neexistoval, čiže to bolo jedno. Ťažko povedať. Na hodinkách stále svietilo 09:53:06, ba aj na stolíku pod televízorom a v kuchyni na stene sa ručičky nachádzali niekde na podobných číslach.

„Je čas ísť…“, odlepil sa od dieťaťa a navliekol sa do napnutých ušiek batoha, akoby mu ich niekto držal a čakal, kým si ho navlečie. Na krátky moment si uvedomil, aký vtip pred chvíľkou vymyslel, najmä, ak čas už nie je časom. Otočil sa k pani v kresle, zobral obálku zaseknutú zhruba 40 centimetrov pred jej očami a schoval ju do ruksaku. Chcel sa rozlúčiť, no chvíľu stál a rozmýšľal nad tým, prečo ho prepadol zvláštny pocit. Až teraz, keď stál pri hľadiacej žene, všimol si malú halu so schodmi na poschodie, v ktorej sa krčila tmavá postava so svetlou, možno plešatou hlavou.

„Hajzel!“ vykríkol Richard od preľaknutia a začal sa smiať. Až po chvíli vykročil k tejto postave, aby jej osobne vynadal zoči-voči za to, že o sebe doteraz nedala vedieť.

„Čo sa tu krčíš ako nejaký zlodej?“ premeriaval si ho pohľadom, no pobavenie sa pomaly menilo na neistotu. Nepasoval mu tento chlap do tohto domu. Tričko s ťažko identifikovateľnou svetlou farbou a fľakmi rôzneho veku len dopĺňali lacné rifle a ošarpané tenisky.

„A že nesúď človeka podľa odevu!“ ironicky poznamenal, keď si uvedomil, že výraz extrémne chudého chlapa s jedným pootvoreným okom prikrčeným možno aj pre iný problém ako zdravotný, patrí ľudskej troske.

„Hajzel!“ vypustil zo seba tentoraz už naštvane. „Toto má čo znamenať? To ste sa už ľudia dočista zbláznili? Nestačil jeden grázel tam vonku a tu vnútri číha druhý? To ste nejaká rodina, alebo ste sa dohodli? Veď tu sa nikdy nekradlo!“ nadával. Táto časť Bratislavy sa nikdy neskloňovala so zlodejinou. Teda pokiaľ vedel.

Neznáma troska, ktorej bolo ťažko uhádnuť správny vek, v ruke zvierala dámsku peňaženku. Do zadného vrecka nohavíc napchal koženkovú kazetu, ktorá ak by mala o centimeter viac, už by ju musel niesť v ruke. Akoby nosil nohavice s presne vymeranou šírkou vreciek. „Ja ti dám!“ poznamenal a pustil silený, ale pre neho hlavne uvoľňujúci, hurónsky smiech. Silený na toľko, že si sám pripadal trápne. Ale pred kým vlastne? Mohol si to dovoliť. Pri troche filozofie by sa totiž nedalo poprieť, že bol v danom momente Richard najmocnejším človekom sveta.

Postavil sa v kuchyni s rukami v bok a premýšľal, ako stojaceho chlapíka vytrestať. V hlave sa mu preháňalo niekoľko rôznych scenárov toho, čo sa stane, ak sa naozaj malér s časom sám od seba napraví. Alebo keď zistí, ako s časom pohnúť. Nikdy nevedel, ako pomenovať to, čo sa stalo. Bolo to dávno, čo mu vysvetľoval Adam, kamarát zo školy niečo o fotónoch a svetle, ktoré by v zastavenom čase nefungovali, či dokonca nemožnosti akéhokoľvek pohybu. Nepamätal si okrem toho cudzieho slova absolútne nič, ale asi to celkom neplatilo, keď sa on sám dokázal pohybovať. Predsa doteraz nikto nezastavil čas. Alebo áno? Richard nebol vedec, odborník na čas, ale čoraz ďalej sa z neho stával najvzdelanejší človek na svete v oblasti fungovania sveta, keď sa čas zastaví. Zopár prešľapov a doterajších omylov ho však naučilo veľa. O tom nepochyboval.

Napríklad to, že ak niekoho zastaveného v čase pobúcha po ruke, môže ho tým zabiť. Alebo minimálne odtrhnúť ruku. Teda možno. Záleží od uhľa pohľadu. Vlastne ani nie pohľadu, ako od uhla, v akom sa mu ruky niekto dotkne. Ešte skôr, ako sa krčiaci vyvrheľ pri schodoch možno raz ocitne v pasci, musel nájsť niečo na jeho znehybnenie. Ak by bol vrah, stačilo by pritlačiť ruku k jeho hrudi a odísť. Nechcel byť vrahom. Dúfal, že tých pár nehôd doteraz z neho vraha nespravilo, alebo skôr nespraví. Viac nie. Tentoraz ho znehybní…

E-book Zastavený čas si môžete stiahnuť v Martinuse momentálne za 3,90, pre podrobnosti kliknite na tento link


Informácie o knihe

Názov: Zastavený čas
Žáner: Dobrodružný, sci-fi
Autor: Tomáš Najt
Vydavateľstvo: J&D media
Rok vydania: 2018
Počet strán: 219
Vydanie: elektronická kniha
ISBN: 978–80–970823–3–8


O autorovi

Autor Zastaveného času pochádza z Kysúc. Pred rokmi sa odsťahoval do zahraničia. Rovnako ako mnohí ďalší z jeho kraja, hľadajúci si prácu tam, kde sú príležitosti. Naďalej však zostáva verný Slovensku a Kysuciam. Úvod príbehu preto zasadil na miesto, ktoré stále nepatrí medzi dosť známe, a pritom je jedinečné aj v celosvetovom meradle.

Je neustále, podobne ako príbeh knihy, na cestách a na rôznych miestach na Slovensku. Hlavná postava Richard sa mu v určitých názoroch podobá. Na rozdiel od neho je v skutočnom svete otcom a nepracuje v stavebninách, ale v kancelárii. Ako veľký fanúšik filmu a fantastického žánru nemôže povedať, že by existoval vyslovene konkrétny film či kniha, ktorá evokovala nápad písať. V skutočnosti to bol sen, následne snaha si ho zapísať, a keď už bolo pár strán napísaných, vznikli postupne aj tie ostatné.


28. júna 2018
Fandom SK - PR