Príliš teplá jeseň

Toho roku – 1997 – sa zdalo, že leto neskončí. Napriek tomu, že bol koniec októbra, ulicami mesta povieval teplý vietor a na oblohe sa už najmenej dva týždne neobjavil ani biely závoj.

V ten deň som mal dovolenku. Sedel som na terase na námestí, obracal medzi prstami telefón a striedavo pozeral na mladú čašníčku v obtiahnutom tričku a miznúci ohnivý kotúč medzi kopcami.

Dvere reštaurácie sa otvorili a jemný závan vône vyprážaného syra mi túžobne stiahol žalúdok. Odrazu mi bol romantický západ, ba aj mladá čašníčka celkom ukradnutí. Videl som len plný tanier môjho obľúbeného jedla a paralelne s ním tancujúci hrnček s tatarskou omáčkou. Uvedomil som si, ako veľmi som hladný. Tak veľmi, že som ihneď oželel iniciatívu mladej obsluhy o zistenie mojich plánov na víkend. Inokedy, prípadne pri inom jedle, by som nesmierne rád konverzoval s čašníčkou o čomkoľvek, ale pri vyprážanom syre som mal pocit, že by ma nemal nikto rušiť, kým si nevložím do úst posledné sústo. Preto som len zamumlal čosi o dlhej ceste, chate a neobvyklom teple a pre istotu som jej nevenoval jediný očný kontakt, aby ju to nezvádzalo k ďalším otázkam.

Konečne odišla a ja som pevnejšie uchopil príbor. Tatarská omáčka sa s vysokou vlnou rozliala po druhom kúsku do zlatista opečeného syra a môj jazyk sa ocitol v záplave slín.

Do uší mi odrazu vnikla známa melódia. Horko-ťažko som zdvihol zraky z taniera. Bolo mi jasné, že ten telefón musím zdvihnúť. Čakal som tu, predsa, okrem jedla práve na tento telefonát. S nevôľou, ale náhlivo som pustil vidličku, stlačil zelené tlačidlo a dohodol sa s volajúcim, že o dve minúty budem na parkovisku.

Ten krátky čas bol pre mňa výzvou a ja som ani na sekundu nepripustil, že by som to nemal stihnúť. Príbor zaraz škrabkal po tanieri takou rýchlosťou, aká vyhovovala môjmu spôsobu prežúvania, respektíve hltania. Peniaze som, myslím, nechal niekde pri tanieri, lebo na čašníčku nezostala už ani sekunda. Schmatol som ruksak a zastavil sa až na sedadle v kamarátovom aute. Ako som spomínal, mal som dovolenku a chystal som sa s partiou na chatu. Nakoniec nás išlo osem. Osem chalanov – bývalí kolegovia, doktor z mestskej nemocnice, ostatok dlhoroční priatelia, s ktorými som každý piatok chodieval na pivo.

Naozaj som to stihol, uvedomil som si, keď sa mi po prvých kilometroch premenil syr v žalúdku na kameň a smotanová omáčka na žieravinu. V aute panovala veselá nálada a ja som sa snažil nevnímať čoraz intenzívnejšiu bolesť v útrobách. Ako naschvál, nikto z nás si so sebou nevzal minerálku, a dokonca aj na otázku o destilovanej vode som dostal negatívnu odpoveď.

Už nikdy, už nikdy si nedám vyprážaný syr pred cestou, v duchu som sa zaprisahával, keď ťažoba nepoľavovala.

Po desiatkach ďalších kilometrov som si v duchu stále opakoval to isté, iba som vedome vypustil slová „pred cestou“. Oprel som si poblednuté čelo o sklo, zadíval sa na veľkú hrejivú žiaru – jediné, čo zostalo po ohnivom kotúči medzi kopcami – a ľutoval, že som si radšej nezačal s tou vyletnenou čašníčkou.

Naše autá konečne zastavili na parkovisku pred motorestom, na pomedzí Handlovej a Žiaru Nad Hronom. Obloha v tom čase už iskrila hviezdami ako milióny reflektorov. Môj žalúdok si počas cesty privykol na skrčenú polohu, preto som ho poslednú pol hodinu takmer necítil. Avšak ako som vystúpil z auta, bolesť sa razom vrátila a ja som mal znovu po nálade.

Moji kumpáni sa rozhodli, že si zájdu na pár pív oproti a ak tam budú variť, možno sa aj najedia. Noc bola mladá, nezazlieval som im to, ale vo svojej situácii som na výpary z jedál nemohol ani pomyslieť. Skromne som si vypýtal kľúče od chaty, rýchlo sa s nimi rozlúčil a vydal som sa smerom k lesu. Veril som, že dnes mi pomôže už len voda z horskej bystriny a tvrdý spánok.

Obloha bola jasná a noc neubrala na teplote ani o Fahrenheit. Farebné listnáče predo mnou pripomínali ostrovné útesy, po ľavej strane cesty sa po pár krokoch rozozvučal potok. Bol som tu už mnohokrát, ale aj tak som sa vždy nechal uniesť čarom tohto miesta.

Uvidel som pred sebou poslednú odbočku. Cesta, po ktorej som kráčal, smerovala do Handlovej, stúpajúci chodník naľavo – do chatovej oblasti. Snažiac sa nerobiť prudké pohyby, otočil som sa celým telom, aby som sa uistil, či za mnou nejde nejaké auto.

Nešlo nič, a aj tak som ostal stáť ako vyrezaný z dreva. Podvedome som zadržal dych, zreničky sa mi rozšírili ako nočnému dravcovi, žalúdok sa upokojil a kolená roztriasli.

Svetlo z posledného stĺpa verejného osvetlenia dopadalo rovno na päť drobných, asi polmetrových chlapíkov v hrubých kabátikoch a veľkých čiapkach. Vykračovali si krížom cez cestu nevšímavo, akoby som bol zo vzduchu. V rukách mali zasvietené lampášiky a akési malé čakany. Hrude im halili biele brady a na cestu predo mnou vrhali päť smiešnych tieňov. Keď prešli z jednej strany cesty na druhú, pustili sa preskakovať ten zurčiaci potok, z ktorého som sa povyše chystal piť. V tichosti som na nich vypliešťal očiská a veľmi, veľmi dlho som sa pozeral na miesto v kroví, kde sa stratil chrbát posledného z nich. Myslel som, že už sa odtiaľ viac nepohnem. Miesilo sa vo mne vzrušenie so strachom. Nakoniec som sa predsa len odvážil urobiť krok vpred. Alebo vlastne vzad – späť k motorestu. Nič ďalšie sa nestalo. To stačilo, aby sa mi prestali triasť kolená a nohy nabrali potrebnú rýchlosť. Dvere na motoreste som rozrazil, akoby mi za chrbtom stálo stádo hladných medveďov. Prekvapené tváre kamarátov som zachytil len kútikom oka. Kráčal som hrdo i zničene priamo k barovému pultu. Keď ma zbadal starý barman, hrubizné obočie ohol do oblúkov, skúmavo si ma obzrel a postavil predo mňa dvojitú borovičku.

„Čo sa vám stalo, človeče?“

„Možno mi nebudete veriť, ale videl som trpaslíkov,“ odpovedal som bez zaváhania.

„Hmmm,“ barmanovou tvárou preletel letmý úsmev, obrvy vystrel do pôvodného tvaru, obrátil sa mi chrbtom a pustil sa leštiť poháre. „Išli kopať studničky,“ zahundral, akoby som mu nepovedal nič, čo by už sám niekedy nezažil. „Je príliš, príliš teplá jeseň.“

Chápavo som prikývol a viac som sa nepýtal.

Tento príbeh som odvtedy rozprával iba piatim ľuďom. A vám. Lebo viem, že mi budete veriť.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
brloh-ico.pngbrokilon-ico.pngfantomprint-ico.png

17. novembra 2008
Lucia Droppová