Minulosť. Bola taká krásna. Spomínam na tie časy často, pretože je to to jediné, čo ma presviedča o tom, že ešte stále som to ja. Z predošlého života mi neostalo okrem spomienok nič.
Pamätám si dobre na ten deň, keď som stratil všetko. Moje meno nie je pre tento príbeh dôležité. Slúžil som už piaty rok v kráľovskej armáde. Bojoval som vo viacerých vojnách a konfliktoch, no napriek mnohým príležitostiam som ostal len radovým vojakom. Vlastne som ani nikdy nechcel byť niečo iné. Neviazali ma žiadne povinnosti a neležala na mne žiadna zodpovednosť. Nepatril som síce k práve čestným ľuďom, no vždy som plnil rozkazy nadriadených najlepšie, ako sa dalo. Velitelia si ma preto obľúbili, a keďže som odmietal povýšenia, tak ma aspoň posielali na menej nebezpečné misie.
Rovnako to bolo aj v ten deň. Už vyše mesiaca zúril boj medzi nami a jedným z pohanských kráľovstiev. Naši nepriatelia vedeli, že sme oveľa silnejší, no práve to im dodávalo zúrivosť a odvahu na bojisku. Podarilo sa im zdržiavať nás dlhý čas. Ráno dorazili posily, a tak sme boli pripravení dať posledný úder. Môj kapitán ma poslal ako stráž do jednej bezvýznamnej dediny. Tešil som sa, že strávim celý deň v miestnej krčme.
Vyrazil som spolu s poltuctom ďalších vojakov a na určené miesto sme došli krátko po poludní. Tak, ako som predpokladal, nebol nijaký dôvod niečo tu strážiť. Dedina bola zapadákov bez akéhokoľvek strategického významu. Hneď po príchode sme sa všetci utiahli do miestneho hostinca a tam sme v opojení alkoholu ostali až do večera. Vtedy sa už začali aj miestnym pijákom rozväzovať jazyky a začali tárať o tunajších udalostiach. Samozrejme, že nás neskutočne nudili, no aby sme ich neurazili, tak sme ich počúvali. Nemali sme nič iné na práci. V dedine nebolo žiadnej peknej ženy, a tak jediné rozveselenie nám priniesli tieto kecy a pivo. Jeden sa rozhovoril o búrke, ktorá mu zničila úrodu, druhý o tom, že chce postaviť dom, no, klasické táraniny. Upútal ma však starší muž, ktorý o sebe tvrdil, že je brat starostu. Jeden zo sedliakov ma už predtým na neho upozornil, tak som vedel, že vraví pravdu. Sedel pri mojom stole a bol riadne naliaty. Moji druhovia už väčšinou od alkoholu zaspali, a tak som ho počúval len ja.
Zo spleti zmätených slov sa mi podarilo zistiť zaujímavú informáciu. Hovoril o tom, že starosta pred dvoma dňami našiel niekde v lese akúsi ženu. Spozornel som. Ďalej vravel, že mala na sebe dlhý závoj, ktorý jej zahaľoval aj tvár. Okamžite som vedel, že to určite bude jedna z pohaniek. Len arabské kráľovstvo nútilo zahaľovať tváre ženám. Ten muž tvrdil, že je vraj neskutočne krásna a o tomto \„úlovku\“, ako ju nazval, vedia iba oni dvaja. Jeho brat ju uväznil do pivnice svojho domu a plánuje ju vraj za drahé peniaze predať do otroctva.
Alkohol mi už dávno stúpol do hlavy, a tak som neuvažoval nad tým, čo som plánoval urobiť. Nechal som si od toho muža ešte vysvetliť, kde je starostov dom a pobral som sa tam. Nemal som pojem o čase, len som vedel, že už bude po polnoci. Chcel som sa predtým, ako zajtra vyrazím späť, trochu pozabávať. Chvíľu mi trvalo, kým som v tme našiel starostov dom. Vchod do pivnice bol zamknutý. Alkohol vo mne vzbudil hnev, a tak som vytasil meč a vypáčil ním zhrdzavený zámok. Prikrčil som sa a chvíľu načúval, či nikto nepríde. Nestalo sa nič, a tak som vstúpil dnu.
Starostova pivnica bola plná veľkých sudov a osvetľoval ju malý lampáš. Ten muž v krčme hovoril teda pravdu, pretože nikto by nenechal na noc zapálený oheň na takomto mieste. Netrvalo mi dlho a našiel som ďalšie dvere. Kľúč visel vedľa nich tak lákavo, že som nemohol odolať a odomkol som. V malej miestnosti bez okna sedela žena a vedľa nej bol veľký košík. Skutočne bola krásna. Keď ma uvidela, povedala niekoľko slov v cudzom jazyku. Tón jej hlasu mi našepkával, že ma pravdepodobne prosí o pomoc. Bol som však príliš opitý. Zaslepila ma túžba po nej a alkohol ju len zosiľoval. Vrhol som sa na ňu a začal som jej vyhŕňať dlhú sukňu, no vtom sa ozval divný zvuk. Pochádzal z toho košíka. Odsotil som ju od seba a nazrel som dnu. Na moje prekvapenie v ňom ležalo dieťa. Nemohol som vykonať to, čo som chcel, pokiaľ sa na mňa tak pozeralo. Bože odpusť mi, čo som tej noci urobil. Chytil som to dieťa za nohy a celou silou som ho šmaril o stenu. Žena sa mi v tom pokúsila zabrániť, no vrazil som jej do tváre. Spadla na zem a začala plakať. Dieťa ležalo pri stene a očividne ešte dýchalo. Pozrel som sa na ženu a zbadal som v jej očiach nenávisť a strašné utrpenie. Nemohol som to vydržať a preto som sa rozhodol, že to radšej ukončím. Tento čin som oľutoval nespočetnekrát. Zaboril som čepeľ môjho meča do dieťaťa a prinútil som plačúcu ženu, aby vstala. Potom som jej jednou ranou odťal hlavu. Preklínam tento deň a seba samého. Nenávidím toho vraha, ktorým som sa vtedy stal. Môj trest nedal na seba dlho čakať.
Po tomto odpornom čine sa znenazdajky objavila nad telom ženy akási hmla. Nechcel som veriť vlastným očiam, keď sa z nej začalo formovť telo. Bol to odporný pohľad. Stál som znehybnený hrôzou vedľa tela dieťaťa a jeho matky a predo mnou sa objavila ohyzdná príšera. Vyzerala ako bizarný pavúk s telom, ktoré vyzeralo, akoby na ňom chýbala koža. Počul som mnoho príbehov o démonoch a strašných beštiách, no nikdy som na nich neveril. Myslím, že vtedy som bol tým netvorom skôr ja, ako ono. Démon sa sklonil nad mŕtve telo ženy a jej dieťaťa. Vydal zo seba kvílivý vreskot a obrátil sa ku mne. V tom momente som odvrátil zrak a niečo ma prinútilo pozrieť sa na dieťa. Jeho malé telíčko sa zmenilo. Teraz vyzeralo ako tá príšera. Pochopil som, že to je jeho dieťa. V očakávaní smrti som sa vrhol na kolená a začal prosiť o zľutovanie, ktoré som si však nezaslúžil. Démon ma chytil svojimi odpornými rukami a hodil ma k dieťaťu. Pokúsil som sa vstať a ujsť, no nejaká neznáma sila mi v tom bránila a ja som sa nemohol pohnúť. Démon pristúpil ku mne a hlavou sa priblížil k môjmu uchu.
\„Ty si nezaslúžiš zomrieť! To, čo si spáchal nie je ľudský čin, a preto ty už viac nebudeš človekom!\“ zavrčal na mňa chrapľavým hlasom.
Zachvátila ma panika. Démon ma chytil za krk a vrazil mi tvár do tela toho dieťaťa. Krv tohto démonieho potomka odporne páchla a ja som zadržiaval dych tak dlho, ako sa len dalo. Nevydržal som. Nakoniec som otvoril ústa a nasal som do seba prvé kvapky krvi. To, čo sa stalo ďalej nemôžem opísať presne. Niečo ma nútilo piť ďalej a ja som nemal tú silu odolať. Pil som tú odpornú tekutinu, až pokiaľ ma démon neodtiahol. Svet predo mnou sa začal točiť. Démon sa len ukrutne zarehotal a zmizol rovnako, ako sa objavil.
Cítil som, ako moje srdce bije čoraz rýchlejšie. Tiene okolo mňa sa dali do pohybu a začali vytvárať desivé tvary. Okolo mňa sa ozvalo kvílenie stoviek hlasov. Zakryl som si uši, no počul som to rovnako. Celé telo sa mi začalo triasť a zo zakrvavených úst vyšla pena. Upadol som do bezvedomia. Nevedel som, ako dlho som ležal v pivnici, no keď som sa zobudil, svet sa pre mňa zmenil. Otvoril som oči a po prvýkrát som zbadal temnotu, ktorá obaľovala všetko okolo mňa. Veci vyzerali desivo a zdalo sa, že pozorujú každý môj pohyb. Pozrel som sa za seba. Dôkazy o mojom bezbožnom čine tu ešte stále ležali. Telo dieťaťa vyzeralo znovu ako človek. Nevedel som, či to, čo sa stalo pred chvíľou, bola skutočnosť alebo iba sen. Postavil som sa na nohy a spoznal som, že to je realita. Zakrútila sa mi hlava a musel som sa pozrieť znovu na tie mŕtvoly. Z toho, čo som zbadal ma zachvátila hrôza. Odseknutej hlave sa začali hýbať pery a začala nimi vravieť. Tentokrát som rozumel, aj keď som vedel, že rozpráva inou rečou.
\„Preklínam ťa! Nech nikdy nenájdeš cestu späť a nech budeš večne trpieť za to, čo si vykonal!\“ povedala chrapľavo. Podlomili sa mi nohy a začal som bežať preč. Za sebou som počul len strašný smiech.
Vybehol som vonku do noci. Od prekvapenia som na chvíľu zadržal dych. Vedel som, že je ešte stále tma, no ja som videl všetko okolo mňa tak, akoby bol deň! Vnímal som tmu, no rozpoznával som v nej všetky obrysy. Pôsobilo to tak neprirodzene, že som sa rozbehol ku krčme dúfajúc, že to všetko je len sen.
Vrazil som do dverí a na chvíľu som ostal od prekvapenia stáť. Dvere vyleteli z pántov a ich let zadržala až stena na druhej strane hostinca. Vošiel som dnu a zbadal som niekoľkých hostí, ako na mňa prekvapene pozerajú. Na niekoľko okamihov nastalo desivé ticho, a potom som v ich očiach zbadal strach. Stará krčmárka sa rozkričala a pridalo sa k nej aj niekolko hostí. \„Diabol!\“ vykríkla a zmizla za vedľajšími dverami. Zbadal som svojich druhov, ako sa prebúdzajú z alkoholického opojenia a vystrašene na mňa pozerajú. Jeden z nich, ktorý bol najtriezvejší, vytasil meč a vrhol sa na mňa. Zrazu sa stalo niečo desivé. Čas sa akoby spomalil a iba ja som existoval v jeho normálnom toku. Jednal som rýchlo a bezmyšlienkovite. Niečo vo mne ma prinútilo chytiť útočníka a zlomiť mu väzy. Znovu sa vo mne prejavila tá strašná sila a ja som mu odtrhol hlavu.
Čas začal znovu plynúť normálnou rýchlosťou. Vojakovo telo spadlo na zem a ešte niekoľkokrát sebou trhlo. V rukách som držal jeho hlavu a niečo ma na nej fascinujúco priťahovalo. Ani neviem ako, no naraz som si uvedomil, že mám zaťaté zuby v lebke a vysávam mozog môjho bývalého spolubojovníka. Chutil horko. Nemohol som prestať, až pokiaľ nebola jeho hlava prázdna. Odhodil som ju a obzrel som sa okolo seba. Väčšina ľudí bola preč a začul som poplašný zvon. Pri zadných dverách stáli iba moji druhovia a zdesene na mňa pozerali. Skrčil som sa a skočil som k nim s jediným cieľom: zabiť.
V polovici skoku sa však niečo vo mne prebudilo. Uvedomil som si, čo sa vlastne práve chystám spraviť. Dopadol som medzi nich. Od strachu stáli ako skamenení. Obzrel som sa za seba a zbadal som bezhlavé telo v obrovskej kaluži krvi. Pri výčape bolo na stene zrkadlo. Nevšímajúc si vojakov som k nemu pristúpil a vtedy som si uvedomil, aký trest na mňa zoslal démon.
Už som nebol človek. Stala sa zo mňa beštia. Bol som omnoho vyšší a celé telo mi obalovali drobné šupiny neurčitej, hnedastej farby. Najhorší bol pohľad na moju tvár. Už nepatrila mne, ale zo zrkadla sa na mňa škeril odporný netvor s fialovými očami a vyčnievajúcim radom špicatých zubov. Desil som sa pohľadu na seba, no nemohol som od zrkadla odvrátiť zrak. V diaľke som znovu začul príšerný rehot ženy, ktorú som zabil.
Zo šoku ma prebudil akýsi nepríjemný pocit. Pozrel som sa okolo seba a zbadal som, že dvere obsadilo niekoľko ozbrojených dedinčanov a jeden z nich na mňa práve vystrelil z kuše šíp. Fascinovane som hľadel, ako letí smerom na moju hruď. Akonáhle sa dotkol môjho tela, odrazil sa a tupo dopadol na zem.
Nemal som ani čas ohmatať si zasiahnuté miesto, pretože vtom sa na mňa vrhli aj ostatní. Z jednej strany zaútočili dedinčania a z druhej vojaci. Čas sa znovu spomalil. Pocítil som, ako vo mne vrie krv a začínajú ma ovládať inštinkty zabijaka. Tentokrát sa mi ich podarilo potlačiť a namiesto útoku som začal utekať. Vrhol som sa oproti stene a vyrazil som v nej dieru dosť veľkú na to, aby som cez ňu prekĺzol. Po zbytok noci som už iba bežal.
Ráno ma zastihol divný pocit. Pocítil som svrbenie na celej koži a keď sa na oblohe objavili prvé lúče slnka, od vyčerpania som sa zvalil na zem. Prebudil som sa až na poludní. Bol som to znovu ja. Svet sa zdal byť znovu normálny. Začal som uvažovať, či to všetko nebol iba alkoholický sen, no nebolo to tak. Ležal som nahý na malej čistinke v lese a na rukách som mal krv…
Toto je môj príbeh a začiatok môjho utrpenia. Som beštia. Mením sa každú noc na krvavého vraha. Trvalo mi niekoľko dní, kým som to všetko pochopil. Odvtedy cestujem a vyhýbam sa ľudským obydliam. Prekliatie démona je však mocné. Priťahujem temnotu a so mnou kráča smrť. Pokúšal som sa ukončiť toto utrpenie a častokrát som si k srdcu priložil nôž. Nemôžem však urobiť posledný krok. Možno to je tiež súčasťou kliatby, nezhyniem vlastnou rukou a vždy, keď pri boji chcem byť porazený, preberú nado mnou kontrolu pud sebazáchovy. Toto je trest, ktorý ma postihol za čin, ktorý nie je hodný človeka…