 |
 |
Keď sa ma ľudia pýtajú na moje začiatky s fantastikou, obyčajne odpovedám tak, že k sci-fi som prešiel skokom rovno od Winnetuoviek. „Čitateľsky“ som vyrastal v socialistických osemdesiatych rokoch a zdrojom môjho knižného povedomia sa stala mamina knižnica. Aby som to vysvetlil, mama dnes bez problémov hráva doma na počítači Diablo (kedysi Alien vs Predator aj Dooma) a v našej domácnosti už za socializmu bola ona šíriteľkou toho, čo by posledný šéfredaktor Fantázie Juro Malíček nazval dnes moderne – popkultúrou. Od otca som zasa zdedil vzťah k písaniu a novinám a skôr k tým praktickejším veciam, on tým „rozprávkam,“ ktoré sme pozerali každé poobedie na rakúskej televízii neprišiel nikdy na chuť… Mama si práve kvôli programu ORF dokonca predplatila rakúske ľavicové noviny VolksStimme (rakúsky Hlas ľudu), odkiaľ sme tie kecy okolo vyhadzovali a ostával nám (teda jej) vždy iba program rakúskej telky… Tak ma vychovával Michael Knight na svojom K.I.T.T.-ovi a kapitán Kirk na „Raumschiff Enterprise“.
Ale späť ku knihám – naozaj si pamätám z detstva akurát Guľka – Bombuľka, Opice z našej police, krásne ilustrované Staré grécke báje a povesti (knihu vlastnila krstná a bol to pre mňa rituál – návšteva u tety, požiadanie o knihu, ona z nej odstránila obal, aby som ho nepotrhal a už som všetkým dal pokoj), romány Karla Maya (ale len tie z divokého západu, so všetkými „Old nejakými chlapmi“ a náčelníkom Apačov – dokonca som kedysi vymenil angličák za troch umelých indiánov, čo v očiach môjho brata, dnes ekonóma, znamenalo absolútnu neznalosť hodnoty vecí, ja som sa ale s indiánmi vedel zahrať oveľa lepšie, ako s maličkým autíčkom… /snáď je teda jasné, prečo to Fantázia nedotiahla komerčne ďaleko/)
No a potom prišli scifíčka – nedám dopustiť na príkladných sovietskych námorníkov z posádky ponorky Pionier, ktorej energiu stačilo dobiť tak, že jeden kábel sa natiahol na dne mora do mrazivo studenej vody a druhý do teplého prúdu a rozdiel teplôt vyrobil energiu pre najrýchlejšiu ponorku sveta, schopnú ponoriť sa do najväčších hĺbok. Ostaňme ešte pri sovietskych budovateľských dielach – kto si z tých dôb nepamätá na knihu Skaza planéty Faena? Odvtedy som vedel, prečo je za Marsom pás asteroidov, začal som sa zaujímať o juhoamerické civilizácie a neskôr som tak trochu zabŕdol aj k Dänikenovi, ale to ma našťastie rýchlo prešlo. Nedávno som stretol pána Jána Feketeho, ktorého som tiež pozval na Parcon a keď som videl v jeho rukách jeho knihu Okolo galaxie za 80 týždňov, ozvali sa zasa skvelé spomienky na koniec 80. rokov, ešte s knižkou Jozefa Repka Kolónia Lambda Pí – obe diela som vtedy „hltal.“ To však už bola puberta, prišli skvelé antológie Stratený robot (!!!) a kultovka – 10 x Sci-fi, kde som poviedku Piloti z rodu ľudí čítaval znova a znova a nemôžem povedať, že by išlo iba o skvelý literárny zážitok…
Potom prišla revolúcia, ja som natrafil na prvé prejavy Fandomu – takzvanú Asociáciu fanúšikov SF a F, ktorá nás dva roky zásobovala knižkami a tam som (teda hlavne moja zarábajúca mama) nechal plno peňazí za skoro úplne všetko, čo začalo vychádzať. A to som už prepadol Howardovmu Conanovi, Tolkienovi, celkovo fantasy a hrám na hrdinov (Dračí doupě) a tam sa začína už iný príbeh – príbeh fanzinu Meč a mágia, neskôr FANtastického magaZÍNu a nakoniec Fantázie…