 |
Kočas je jedným zo symbolov tradície československého fandomu. Pôvodne to bola skratka slov Kolejní časopis (pre cudzieho jazyka neznalých vysokoškolský). Jeho špeciálne číslo bolo pri príležitosti Parconu vyplnené poviedkami, ktoré vybrali redaktori predtým, než bolo uzavreté hlasovanie v Cene Karla Čapka. Takže príspevky v Kočase sa nemuseli zhodovať s poradím na prvých miestach.
V neskorších rokoch sa objavuje sporadicky, ako doplnok Mloka (možno preto som si istý čas, samozrejme nesprávne, myslel, že jeho názov má súvis s niečím podobným mačke; už spomenutá prozaickejšia podoba pravdy ma potom trocha sklamala), obvykle zostavovaný administrátorom súťaže zo zaujímavých príspevkov, ktoré sa nedostali do finále. Kočas je príležitosťou ukázať menej prierazné, neraz však veľmi kvalitné texty, ktoré sa v súťaži príliš nepresadili.
Po niekoľkých rokoch prestávky jeho tradíciu obnovuje administrátorka súťaže a organizátorka workshopu poviedok Jiřina Vorlová. Ponúka čitateľom šestnásť poviedok. Odlišných dĺžkou, atmosférou i témou. Na svoje si príde naozaj každý.
Prehľad začnem od príspevkov, ktoré ma príliš nezaujali. Pomerne rozsiahly text Dany Rusnákovej pod názvom Zmatené časy prináša pátosom predchnutý príbeh o neobyčajnými schopnosťami obdarenej hrdinke, ktorá zachráni svet. Klišé pôsobí o to hrozivejšie, že poviedka akoby naznačovala úvod do väčšieho cyklu.
Jméno noci v podaní Jaroslava Jiráka zavedie čitateľov za úzke hranice vedeckého názoru. Myšlienka o možnej existencii bohov a mágie je iste vzrušujúca, autor ju však podáva príliš transparentne, nedokázal ju včleniť do štruktúry textu, takže ostáva vlastne akoby dodatočným vysvetlením.
Já, hromada šrotu patrí k slabším prácam Jany Rečkovej. Jazyk i pôsobivo podané prostredie pražských sídlisk zaujme, snaha o variáciu na „kingovskú tému“ démonických áut však v dôsledku malého rozsahu ostáva len nerozvinutým náznakom. Príbeh kladnej hrdinky – obyčajnej škodovky končí príliš rýchlo vo finále nevyhnutne priveľmi podobnom inšpiračnému vzoru. Nápadu zreteľne chýbal priestor. V kontexte väčšiny autorkinej tvorby ho môžeme považovať skôr za skicu než úplne hotový text.
Prach si a v prach se obrátíš Pavla Obluka je horor. Ak sa čo len na chvíľku prestanete báť, začnete sa nudiť. Dôvodov na strach je mnoho – najprv však musíte uveriť. S vierou som mal vždy problémy.
Konference Romana Splítka a Cesty Jiřího Ventluku sú vtipné anekdoty, obe založené na jednoduchej konfrontácii veľkého sveta s malým, pričom sa obe univerzá míňajú. Pamätám si časy, keď som bol podobnými príbehmi fascinovaný – ale odvtedy uplynulo dvadsať rokov, dnes vo mne vyvolajú už len nostalgický úsmev.
Přehmat Vendela Čeligy Ireny Hrubej je poviedka s vynikajúco zachytenou postavou ducha a zaujímavou pointou. Nedostatkom textu je kompozícia – próza pôsobí ako zložená z dvoch častí.
Najdlhší z textov, Pozdrav z minulosti Ivana Mlsa, ma síce pointou sklamal, ako celok však poskytol svieže, vtipné rozprávanie o budúcnosti Zeme i Mesiaca. Výrazným kladom textu boli živé charaktery postáv.
Príjemným prekvapením bolo vtipne nepateticky podané spracovanie známej témy dinosaurov. V príbehu pod názvom Láska nebeská od Jana Kovanica po sebe zanechajú sochy vo vesmíre a kúsok naozaj presvedčivého príbehu lásky.
Legenda o šepotu hvězd Julie Novákovej prináša poetický, podmanivý príbeh z budúcnosti. Na atmosfére a jemných narážkach je založený vycizelovaný text Lucie Lukačovičovej Zastavárna, ktorý by som prirovnal k vzácnej miniatúre.
Martin Koutný dokáže na kratučkej ploche anekdoty skombinovať smiešne so smutným do výsledne mrazivého pocitu zamyslenia – v poviedke Sociální zabezpečení.
Dětské varhánky Scarlett Rauschgoldovej rozoberajú tému hraníc človeka a zvieraťa. Asi najviac zo všetkých textov knižky si zaslúži označenie dojímavá.
Přej si! Hany Kováčovej považujem za jeden z najlepších textov recenzovaného Kočasu. Príbeh o tragických dôsledkoch egoizmu tvorby a tvorcu iste nenechá nikoho chladným.
Napokon Petr Plaček. Tohto roku dvojnásobný finalista. Svoje kvality dokazuje aj textom Jánského úkaz. Vedci, humor, invázia z vesmíru, napätie, zaujímavá pointa, presvedčivé charaktery postáv – vydarená poviedka v tradícii Sheckleyho a iných klasikov žánru.
Poviedky dopĺňa úvod jedného z najdlhšie aktívnych členov Fandomu Petra Pagiho Holana, v ktorom vysvetľuje, čo za tvora vlastne Kočas je a prečo mu nechutia myši (pozri úvod recenzie).
Na záver neostáva než poznamenať – akékoľvek zovšeobecnenie natoľko rôznorodého materiálu by bolo zavádzajúce. V každom prípade, Kočas považujem za veľmi užitočný počin (dôvody som uviedol v úvode) a dúfam, že sa stane sprievodcom Mloka i v budúcom roku.
Kočas (sborník sci-fi a fantasy povídek, Parcon 2009)
Vydavateľ: Československý fandom 2009, Laser Books
editor: Jiřina Vorlová
Počet strán: 216