 |
 |
Vystúpil som z veľkého červeného fára, jeho dvere sa za mnou automaticky zabuchli a fáro vzápätí odplávalo po železom nalinkovanej dráhe do diaľky. Poslednú míľu som mal v pláne absolvovať pešo (dobre, táram, podľa mapy to bolo 450 metrov). Počas chôdze dosadli všetky ozubené kolieska plánu v mojej hlave na určené miesto. Bol som pripravený.
Nabitá zbraň v taške sa nedočkavo chvela, aj keď vedela, že sa dostane k slovu len vo chvíli krajnej núdze. Z chodníka som plynulo zabočil do vstupných dverí. Neváhal som, ani som sa pred akciou nevydýchal. Nebol dôvod. Vkročil som dnu. Chránený geekovským plášťom neviditeľnosti som preplával interiérom až k zadnému schodisku. Tam, v kúte nestráženom priemyselnými kamerami, som odhodil všetky zábrany. Zdupotal som po schodoch do suterénu a nekompromisným pohľadom prebodol veľkého chlapa za pultom:
„Prišiel som po to, čo mi patrí!”
Márne sa snažil zamaskovať zúfalstvo úsmevom: „Áno, samozrejme! Všetko je vám k dispozícii.”
Delo v aktovke si sklamane vzdychlo, dnes sa nedostane k slovu. Rozbehol som sa po miestnosti a s inštinktom gurmána vyberal najšťavnatejšie kúsky. Domáce aj cudzokrajné premleté na domácich mlynčekoch. Postupne som strácal sebakontrolu, naplno sa ponoril do orgií hľadania i nachádzania a zabúdal sledovať strnulého muža pri schodoch. Dokonca ani náhodní návštevníci ma nevytrhli z extázy.
Nakoniec po odznení tranzu som sa vyšťavený doplazil naspäť ku schodisku. Chlapík len na to čakal. Namieril na mňa svoj vreckový kanón a vzal z mojich zmeravených rúk nahonobenú korisť. Vedel, že ma má v moci. Díval som sa na to pohľadom psa, ktorému berú kosť.
Vychutnal si situáciu do posledného okamihu, skontroloval správnosť mierenia a stlačil spúšť. Dvakrát. Jeho úsmev sa mi vtlačil do mozgu natrvalo. Potom naládoval moje úlovky do igelitových vriec, vtisol mi ich do rúk a odporúčal ma von.
Netuším, ako som sa ocitol na čerstvom vzduchu. S pôžitkom som ho logal po litroch a adrenalín zo mňa prskal na všetky strany. Prežil som. A nie s prázdnymi rukami. Na ostatnom nezáležalo. Vyrazil som poklusom k zastávke, kam sa práve rútilo veľké červené fáro smerujúce k mojej základni.
P.S.: Súvis s prevzatím ceny za výhru v súťaži Ohnivé pero je čisto náhodný.
Poznámka redakcie Fandom.sk: Na základe fotografií získaných nebojácnym a pohotovým predavačom Brlohu sme zistili identitu lupiča a zároveň autora tohto článku, ktorým je Zdeno Mikláš, víťaz Ohnivého pera Q2 2009. Potom už bolo hračkou vystopovať ho a pod hrozbou nezobratia ho na pivo (už nikdy!) donútiť, aby prezradil link na pôvodný článok, ktorý sa nachádza na jeho osobnej stránke. Fotografie získané v kníhkupectve Brloh prikladáme ako dôkazový materiál.
Druhý z víťazov Alexander Rybak zatiaľ pred našimi spravodajcami úspešne uniká. Ak sa vám podarí získať akékoľvek informácie o jeho pobyte, urýchlene to oznámte našej redakcii.