 |
Ďalší zárez na knižnom pulte pôvodnej domácej fantastiky patrí slovenskému autorovi Petrovi Jelínkovi. Jeho novinka Tekeli-li práve vyšla vo vydavateľste Enribook.
Anotácia
S typickou drzosťou namiešaný koktejl steampunku a dobovej popkultúry z norrovského univerza prezradí, čo robil mechanik Bert Rumbledale, pokým sa pridal k oddielu bojujúcemu proti paranormálnemu zločinu. Hlavný hrdina, ako pomyselná monterpáka vrazená do jemného súkolia špionážnych nuáns, prekazí plány Fräulein Orsitsch na nastolenie germánskej magickej hegemónie a objíme sa s vílou. V dôsledku toho si zájde po suvenír do Južných morí, kde na tajuplnom ostrove spozná záhadami opradenú civilizáciu a stretne bielu bohyňu. V dych berúcom dobrodružstve vystupuje predchodca agenta 007, zjazvený šľachtic, hessenskí militanti, hordy domorodcov aj bytosti, ktoré nie sú z tohto sveta.
Ukážka z knihy
„Zem na pravoboku!“ ohlásila na poludnie nasledujúceho dňa hliadka na prove.
Všetci vybehli na palubu. Blackwell a Sorrow vytiahli ďalekohľady a skúmali nimi obzor.
„Mali ste pravdu s tými súradnicami. Vidno skupinku ostrovov,“ zahundral kapitán a podal optickú pomôcku Eprihamovi. „Pozri sa, kam ideme, chlapče.“
„Nevidím žiadne lode, ale to neznamená, že by oni nemohli vidieť nás. Držme sa zatiaľ z dohľadu,“ rozhodol Sorrow.
„Prečo?“ spýtal sa Bert.
„Vzducholoď je na nebi priveľmi viditeľná. Ak na súostroví sídlia von Drachensteinovi piráti, chcem, nech sa o nás dozvedia čo najneskôr.“
Kapitán osobne prevzal kormidlo. „Zviňte plachty a naštartujte motory!“ zavelil posádke. „Poletíme teraz na východ, aby sme pripravili loď a pristávali krytí tou horou. Zastrie nás pred pohľadmi z ostatných ostrovov na západe.“
Vydržať čakať pol dňa, hoci bol cieľ na dohľad, bolo síce z hľadiska bezpečnosti správne, ale ťažké. Všetci na Pegasovi horeli zvedavosťou, akú oprávnene vzbudzovali dohady o tajomnom ostrove.
Posádka medzitým doslova kmitala po rahnách a povrazových rebríkoch.
„Prečo napínajú plachty?“ spýtal sa Bert. „Myslel som si, že k sa k ostrovu priblížime len za pomoci motora. Ostatne nevanie priaznivý vietor.“
„Tieto plachty neslúžia na pohon lode, ale na maskovanie,“ odvetil Sorrow.
Maskovacie plachty sa od bežných líšili tvarom, materiálom, ale najmä farbou. Boli plné modrých a zelených škvŕn.
„Tie fľaky rozbijú siluetu nášho Pegasa. Ak využijeme nízku letovú výšku aj nastupujúce šero, snáď sa nám podarí zmiasť každého prípadného pozorovateľa,“ vysvetľoval zved.
„Plnou parou vpred!“ zavelil kapitán a jeho vzdušný koráb sa pohol určeným smerom.
„Neviem, či sa mi to marí, ale akosi sa oteplilo,“ poškrabal sa pod čiapkou mechanik.
„Na ostrove panuje v týchto končinách nevídane mierna klíma,“ ozval sa Epriham Rutherford. „Bolo o tom písané v správe od pána Sorrowa. Na Tsalale budú v tomto období vládnuť teploty asi ako v lete v Británii.“
„Že som sa vôbec ozýval, ty vševedko,“ zahundral Bert a mocoval sa s gombíkmi kabáta.
Zakiaľ čo vzducholoď manévrovala, Sorrow zmizol v podpalubí. Vyšiel, až keď bolo vzdušné plavidlo od ostrova sotva na pol míle. Členovia posádky, kapitán, Bert aj chlapec doslova onemeli od úžasu. Špión sa objavil na palube v čiernom odeve, doplnenom čiernou pletenou čiapkou, rukavicami a okuliarmi s tmavo tónovanými sklami. Navyše mu tvár zakrývala čierna polomaska a pokožku tváre mal potretú čiernou masťou.
„To je box na topánky?“ spýtal sa mechanik.
„Samozrejme, nebudem predsa domorodcov dráždiť farbou pokožky ani bielymi zubami,“ prikývol agent.
„Chcete pristáť na pobreží?“ spýtal sa Blackwell.
„Nie, choďte ďalej do vnútrozemia, až k najvyššej hore. Tam by sa mala nachádzať dedina Klok-Klok.“
„Nie je to priveľké riziko? Čo ak v nej budú Hessenčania?“ opýtal sa Bert.
„Myslíte si, že zločinci vyzdvihujúci svoj nordický pôvod a blúzniaci o čistote krvi sa usídlia priamo medzi tisíckami domorodcov, ktorí nenávidia bielu farbu?“
Rumbledale si bol istý, že zved sa pod maskou uškŕňa.
„Istý si byť nemôžete,“ hneval sa.
„Päť rokov pátram po barónovi von Drachensteinovi. Myslím, že jeho povahu poznám celkom dobre,“ pokrčil špeh plecami.
„Dúfam, že viete, čo robíte,“ pokrútil hlavou technik.
„Nebojte sa, pre istotu si pripravíme aj zbrane,“ ozval sa Blackwell.
Vzduchoplavci na jeho pokyn vytiahli z debien dva rotačné guľomety a kanón malého kalibru určený na paľbu kartáčovými strelami alebo šrapnelmi. „Kým doletíme k tej dedine, Pegasus bude po zuby vyzbrojený.“
Prelet tesne nad hornatým ostrovom, porasteným hustým lesom, netrval dlho. Vzdialenosť od strmého rozoklaného pobrežia k najvyššiemu končiaru merala sotva desať míľ.
„Kto by to povedal?“ nadchýnal sa Casimir Blackwell. „Keby som to nevidel na vlastné oči, tak neuverím!“ žasol nad flórou mierneho podnebia. „Takéto čosi, sedemnásť stupňov za polárnym kruhom?!“
Tieň, ktorý vrhala galiónová figúra okrídleného žrebca, dopadal na zelený koberec a plašil hniezdiace víchrovníky, nezvykle čierne albatrosy a čajky. Vtáctvo lietalo okolo gondoly a vrešťavo oznamovalo okoliu: „Tééékeli-li! Tééékeli-li!“
Južné úbočie najvyššej hory ostrova narúšalo hlboké údolie. V ňom ležala, obklopená strmými skalnými stenami, dedina Klok-Klok. Kapitán Blackwell ukázal všetku svoju obratnosť a um, keď s loďou vmanévroval medzi približujúce sa kamenné masívy.
„Dobre,“ pochválil ho Sorrow, „tie skaly aspoň ukryjú Pegasa pred pohľadom z mora.“
Vzduchoplavci mali možnosť pozorovať primitívne chyže a stany z čiernych koží. Väčšina obydlí však bola vyhĺbená v skalných stenách, obklopujúcich osadu. V uličkách medzi úbohými obydliami s vreskotom behalo množstvo domácich a ukazovalo na vzducholoď.
„Bože, to je smrad!“ nespokojne zafučal Bert Rumbledale.
„Čo ste čakali? Miestni žijú z lovu, všade tu smrdia zvyšky mäsa. O latrínach asi nechyrovali, o kanalizácii tobôž nie,“ flegmaticky pokrčil ramenami Casimir Blackwell. „Domáce zverstvo im tiež serie kade-tade. Tí divosi ešte nevynašli ani maštaľ, tak čo sa čudujete?“
„Nie som nijaký cintľavý navoňaný frajer, ale dúfam, že nebudem musieť ísť dole,“ znechutene krčil nos mechanik.
„Radím vám, na smrad si zvyknite. A to tak, že čím skôr, tým lepšie,“ odbil ho kapitán a venoval sa udržiavaniu vzducholode na jednom mieste.
„Anamooo-moo! Anamooo-moo! Lama-lama!“ kričal do lodného megafónu agent Sorrow naučené frázy v tsalalčine, aby ukázal domorodcom, že nemá nepriateľské úmysly.
„Aha, tam sa zhromaždili bojovníci,“ ukázal Rumbledale na pomerne početnú skupinu mužov, vyzbrojenú kyjmi a oštepmi.
„Wampuovia!“ zvolal vzrušene Epriham.
„Čas na prvý darček,“ obrátil sa agent na jedného z členov posádky. Ten, poučený, vyhodil medzi bojovníkov veľký kus čierneho plátna s namaľovaným obrázkom. Prvotnou reakciou domorodcov bol útek pred predmetom vyhodeným zo vzdušného korábu, ale bojovníci ustúpili len o pár krokov. Po chvíli začali prvý odvážlivci skúmať vyhodenú látku. Agent Sorrow na ňu pomerne jednoducho nakreslil modré morské vlny a hnedé ostrovy. Medzi ostrovy zelenou naznačil dva parníky, každý niesol vlajku organizácie Drachenklaue. Na jeden z nich nakreslil bielou holohlavú postavu so šabľou. Dal si záležať, aby bolo dobre vidno, že postava má jedno oko zreteľne väčšie, a nezabudol ani na kostrbatú jazvu na líci. Z postavy trčali výrazné červené oštepy.
„Myslíte, že z toho pochopia, že ste nepriateľom baróna von Drachensteina?“ spýtal sa pochybovačne technik.
„Dúfam, že áno,“ pritakal Sorrow a snažil sa odhadnúť správanie Tsalalčanov.
„Podľa toho tanca dole to pochopili,“ vyjadril sa k situácii pred dedinou Casimir Blackwell.
Bojovníci zavýjali a hrozivo mávali zbraňami. Napokon jeden Wampu zdvihol oštep a prepichol ním plátno rozprestreté na zemi. O chvíľu sa k nemu pridali viacerí a agentova maľba sa zmenila na kus dotrhanej handry.
„Baróna a Hessenčanov tu v láske nemajú,“ spokojne si pošúchal dlane zved.
„Len či správne chápeme ich reakciu,“ nezdal sa výsledok komunikačného pokusu Rumbledalovi. „Čo ak sa hnevajú, že ste nepriateľ ich spojenca?“
„Anamooo-moo! Anamooo-moo! Lama-lama!“ zvolal znova agent tajnej služby. Zjavne si nepripúšťal alebo nechcel pripustiť technikovo zdôvodnenie.
„Anamooo-moo! Anamooo-moo!“ zaznela zdola odpoveď.
„Zhoďte rebrík a držte mi palce!“ prikázal všetkým Sorrow a chystal sa zliezť.
„Ten človek je buď veľmi odvážny, alebo úplný blázon,“ povedal kapitán, len čo Sorrow zmizol z paluby.
„Doteraz som o jeho odvahe nepochyboval,“ prisvedčil mu Bert. „Ale pri pohľade na tie zúrivé čierne papule dole začínam mať pochybnosti o jeho príčetnosti.“
Celá posádka Pegasa s napätím sledovala, ako agent schádza po rebríku medzi zavýjajúcich divochov.
„Teraz ho prekolú oštepmi, ako tú handru,“ pochmúrne prorokoval jeden z Blackwellových podriadených.
Miesto toho domorodci okolo Sorrowa utvorili kruh. Agent im čosi ukazoval posunkami. Ak aj rozprával, na palube ho nebolo počuť. Jeho posunkové expozé asi vyvolalo dobrý dojem, pretože Tsalalčania stíchli. Napokon jeden v čiernom plášti predstúpil pred Sorrowa a o čomsi sa zhovárali.
„Aha, volá ma,“ pochopil gestá adresované vzducholodi Epriham.
„Ty si trúfaš ísť dolu, chlapče?“ spýtal sa Bert mladého Rutherforda. Chlapec už prehadzoval nohu cez bočnicu.
„Verím, že raz budem vojenským tlmočníkom,“ povedal vážne Epriham. „Je to moja povinnosť.“
„Títo mladí,“ pokrútil hlavou mechanik. „Kam to spejeme.“
Budúci nádejný vojenský hovorca zatiaľ šikovne zošplhal po rebríku a pripojil sa k služobníkovi jej veličenstva.
Aj z výšky bolo vidno, s akou nevôľou prijali tsalalskí Wampuovia jeho bielu pokožku. Mládenčekova znalosť ich materčiny domorodcov zarazila. Pozerali na jazykovo nadaného potomka britskej aristokracie, akoby im ukazoval nejaké čary.
Asi po hodine rozpravy sa vyzvedač s chlapcom vrátili na bord vzdušnej lode. Zo Sorrowa doslova sršala spokojnosť.
„Náčelník Witt-tsa-Witt nás pozval dole na večeru. Pridáte sa?“ spýtal sa mechanika.
„Hej, keď sľúbite, že z nás neurobia hlavný chod…“ súhlasil technik, v ktorom hlodali obavy aj zvedavosť.
„Myslím si, že nie. Vyzerá to, že máme s miestnymi aspoň nateraz spoločné záujmy. Barónovi von Drachensteinovi nenapadlo nič lepšie ako obsadiť posvätný ostrov Maho, takže Tsalalčania sú naňho poriadne nasrdení.“
„Nasrdení, nasrdení, ale netrúfnu si naňho, však?“
„Už si trúfli, ale rozstrieľal im tie ich primitívne plte. Teraz medzi nimi vládne čosi ako prímerie,“ vysvetľoval Sorrow pomery na súostroví. „Domorodci dodávajú Nemcom potraviny a tí ich za to nechávajú na pokoji.“
„Ktovie, prečo sa barón usadil práve na tom posvätnom ostrove?“ opýtal sa kapitán Blackwell.
„Je tam dobré kotvisko a stojí tam kamenný chrám. Von Drachenstein ho zmenil na svoju pevnosť.“
„To všetko vyrozumel tento mládenček?“ neveriacky ukázal Bert na Eprihama.
„Žasli by ste. Ani sa pritom nezapotil,“ rozstrapatil chlapcove ryšavé vlasy agent.
„Nebál si sa?“ spýtal Blackwell.
Epriham sa začervenal. „Najprv hej. Potom už nie.“
„Nebuď taký pýrivý, šuhajko,“ dobrácky mu položil na plece svoju labu kapitán. „Chcelo to kusisko odvahy. Poznám mnohých, silných rečami, ale dole by nezliezli ani za anciáša!“
„To je pravda,“ prerušil vzduchoplavcove chválospevy Sorrow. „Teraz sa musíme prichystať na večernú hostinu. Tam prebehne naozajstné vyjednávanie. Poď so mnou, chlapče! Musím sa od teba naučiť nejaké zdvorilostné frázy a vysvetliť ti, čo chcem u náčelníka docieliť.“
Podrobnosti o knihe
Tekeli-li
Žáner: scifi, steampunk
Autor: Peter Jelínek
Vydavateľstvo: Enribook
Rok vydania: 2022
Jazyk: slovenský
Počet strán: 256
Väzba: brožovaná
ISBN: 9788089948697
O autorovi
Fantasta, steampunker, pankáč. Kedysi študoval potravinárstvo, chémiu, biológiu a pedagogiku, ale v týchto odboroch nepracuje. Fachá v továrni a keď má čas a chuť, píše alebo sa venuje samovzdelávaniu. Literárnych súťaží sa zo zásady neúčastní, ale je známy tým, že raz v tombole vyhral televízor. Dvakrát. Tvrdí o sebe, že nie je spisovateľ, ale „škrabák“. Z nejakého dôvodu mu to ľudia neveria. Vo vlastnom náklade vydal zbierku brakových poviedok venovaných vyšetrovateľovi paranormálnych javov Terenceovi Norrovi – Norr, ochraňuj Britániu! (2016), kde vo vedľajších úlohách vystupujú alebo sú aspoň zmienené literárne postavy z diel 19. storočia. Naviazal na ňu krátkym románom Alternauti (2018), v ktorom rozvíja Norrove dobrodružstvá. V nasledujúcom roku vydal vo vydavateľstve Enribook alternatívno-historický steampunkový román Le Sabotage (2019) s akčnými a hororovými prvkami. Popisuje v ňom boj francúzskych anarchistov proti biometalicky vylepšenej vládnucej vrstve. V novele Tekeli-li a v chystanej zbierke poviedok Nocte Exeo sa opäť vracia do „norrovského“ univerza.
Súvisiace linky
Články o knihách Petra Jelínka na Fandom.sk