 |
Minulý týždeň vyšla vo vydavateľstve Enribook prvotina slovenského autora Lukáša Zeleňaka – pochmúrna fantasy s názvom Posledný z Temných.
Anotácia
Maledictus, syn schudobneného šľachtického rodu, sa živí ako obyčajný nájazdník, tak ako mnohí príslušníci jeho ľudu. Zlé rozhodnutie ho postrčí do víru udalostí, s ktorými nikdy nechcel mať nič spoločné. Okrem prežitia v spoločnosti, v ktorej život nemá hodnotu ani čaše vína, sa snaží vzpierať vyššej sile, nútiacej ho kráčať po ceste, ktorú si nevybral. Kniha Posledný z Temných obsahuje mnoho fantastických, až rozprávkových prvkov, no jej atmosféra je skôr temnejšia – opisuje násilie, otroctvo a iné prvky, nevhodné pre citlivejšie povahy. Nachádza sa v nej viacero rás zo žánru klasickej fantasy, ale autor sa vyhýba rozlišovaniu na dobré a zlé. Namiesto toho poukazuje na ich názory a činy, ktoré ich skutočne definujú. Témou na pozadí príbehu je otázka existencie slobodnej vôle, respektíve jej ilúzie. Text je rozdelený na tri nadväzujúce príbehy, medzi ktorými ubehol istý čas, a krátku medzihru, ktorá vracia čitateľa do minulosti hlavnej postavy. Milovníci fantasy z kategórie dark si isto prídu na svoje.
Ukážka z knihy
Ostrie tohto meča, ktoré by dokázalo preseknúť vlas poletujúci vo vzduchu, by svojím leskom zahanbilo aj samotnú Zoru. Elf, ktorý ho držal v ruke, to vedel. A plný hnevu a ľútosti vedel aj to, na čo túto skvostnú vec musí použiť.
Jeho meno bolo Kilghaer. V hierarchii svojho ľudu zastával významnú pozíciu, bol totiž prvým synom cisára elfov. Donedávna bol aj následníkom jeho trónu. To sa však zmenilo, keď sa cisárovi narodil ďalší syn. Sudičky druhorodenému vyveštili, že až vyrastie a zosilnie, privedie svet k svetlu. Vyrúbané lesy zase vyrastú, vyschnuté korytá riek budú opäť plné vody a rýb všetkých druhov a farieb. Zvery, ako fénix či vlk, ktorý rodí vajcia, sa budú preháňať po svete a na utrpenie sa zabudne. Cisár vedel, že toto dieťa je dôležité, preto neváhal a v priebehu slávnosti na počesť jeho narodenia ho vymenoval za svojho dediča. To Kilghaer nemohol nechať len tak. Neprišiel len o svoje dedičstvo. Ostával v domnienke, že mu trón patrí, nechal sa tým oklamať, a preto prišiel aj o svoju česť.
Keď otvorene vystúpil proti otcovi, bol vyhnaný a zatratený. Aj napriek tomu ešte mal dostatok spojencov na to, aby uskutočnil svoj plán. Preto sa zakrádal chodbami cisárskeho paláca. Prišiel, aby získal späť to, čo mu bolo dané právom prvorodeného.
Držal obojstranne brúsený meč, zdobený runami na čepeli, ktoré sľubovali jeho držiteľovi víťazstvo v každej bitke a ktoré zažiarili, keď sa meč ponoril do tela cisárovho následníka. Bodnutie bolo presné, dieťa zomrelo bez jediného zastonania.
Kilghaer z neho vytrhol meč a skúmavo sa zadíval na spomínané runy. Žiarili, akoby sa v nich zachytila krv nevinného batoľaťa. Nechápal, čo to znamená. Zachmúril sa na ne a sklonil meč. Niekoľko kvapiek krvi lenivo stieklo po jeho ostrí a padlo na kamennú podlahu. Opatrnými, hoci rýchlymi krokmi popamäti smeroval do kom-nát svojho otca.
Svitanie sa blížilo. Kilghaer zbesilo kopal svojho koňa do slabín. Asi tristo yardov od brán Ithil Taenu – hlavného mesta elfov – sa vypínal pahorok. Práve tam smeroval. Horúčkovito sa hrabal vo vreckách. Keď konečne ucítil dotyk kresadla v prstoch a vytiahol ho do mesačného svitu, kôň poskočil a vypadlo mu z rúk.
Zlostne a absolútne zbytočne znovu kopol koňa do slabín oceľovými ostrohami. Bielu srsť zvieraťa sfarbila čerstvá krv.
Hor… pomyslel si Kilghaer. Nič sa nedialo.
Hor kurva!
Z jeho prstov vytryskli iskry a dopadli na koniec malej fakle, napustenej olejom. Okamžite vznietla. Kilghaer sa aj napriek stresu spokojne usmial. V umení mágie robil pokroky.
Zastavil koňa na vrchole pahorku, počkal, kým sa plátno na fakli rozhorí, a potom ňou začal mávať. Ani rýchlo, ani pomaly… Zľava doprava…
Z lesa, ktorý rástol všade naokolo, potichu vychádzali postavy. Odeté v tvrdenej koži aj lesklej oceli, zakryté čiernymi plášťami. Spod prilieb s nánosníkmi im žiarili divé oči.
Spočiatku ich bolo iba pár, ale prúd prichádzajúcich neustával. Kilghaer nestačil ani päťkrát vydýchnuť a pod kopcom stálo zoradených tisíc mužov. Pomerne malý oddiel, ale na svoju úlohu stačil. Hlavnú časť svojich síl sa rozhodol šetriť na neskorší boj, až sa postaví nejednotným armádam, vedeným cisárovými vazalmi.
Prestal mávať fakľou. Namieril ju na spiaci Ithil Taen, potom ju hodil pod kopytá svojho koňa. Armáda viac nepotrebovala. Bez jediného cinknutia zbroje, zašušťania oblečenia či slova sa pohla.
O mramorové hradby mesta sa opreli obliehacie rebríky. To si ich už všimli hliadky. Zvonili na poplach, bolo už však neskoro. Po rebríkoch nevyliezlo ani sto mužov a nebesá ožiaril oranžový svit plameňov, kŕmiacich sa domami spiacich elfov. Vzápätí nato sa ozval krik.
Kilghaer sa naširoko usmial vlčím úsmevom. V očiach, jasno-zelených ako jarná tráva, sa načerveno zablyslo.
Dve armády sa stretli. Tasené meče zarinčali, vystrelené šípy zasvišťali vo vzduchu predtým, než sa zabodli do tiel Vznešených elfov. Kilghaer sa na to díval z malého kopca.
Jeho armáda, hoci zložená z viac než štyritisíc plne lojálnych mužov, ktorí verili v jeho nástupnícky nárok, bola takmer trikrát menšia než armády verné mŕtvemu cisárovi. I keď nemali svojho právoplatného vodcu, boli až podozrivo jednotní.
Pomaly tasil meč žiariaci červeným svetlom. Opäť sa zadíval na runy vyryté do jeho sivej čepele.
Sľubujete mi víťazstvo? Tak svoj sľub dodržte!
Zdvihol meč k nebu. Šeptom splietal mocné zaklínadlo. Netušil, či je v ňom dostatok moci na taký veľký čin, ale ak by to neskúsil, ešte v tú noc by prišiel o hlavu.
Zrazu sa nebo zatiahlo. V diaľke zarachotil hrom.
Pocítil chlad a to, ako ho jeho srdce pumpuje do celého tela. Kúzlo, ktoré malo posilniť jeho oddiely, sa očividne pokazilo. Náhle ho premohol strach.
Čo za kliatbu to na mňa osud zoslal?
Jeho muži boli na tom rovnako. Silný chlad vymenilo teplo sálajúce z ich vnútra, akoby sa ich krv premenila na oheň. Z údov im vyprchala všetka sila.
Búrka, poháňaná preliatou detskou krvou, naberala na sile. Z neba padali mohutné kamene a zanechávali na zemi brázdy. More sa zvlnilo a masy vody zalievali všetky pobrežia od západu na východ. Celý svet sa na chvíľu zhrozil, keď si uvedomil, že sa blíži katastrofa. Na chvíľku teda stíchol, aby privítal nový druh.
Až cisárske šíky prelomili ticho, keď videli náhlu nepriateľovu slabosť. Aj napriek vyčerpaniu z dlhej bitky zdvojnásobili svoje úsilie a dorážali na nepriateľskú líniu, až bol Kilghaer nútený svoje divízie stiahnuť.
Buď to, alebo čeliť Smrti.
Po tomto nezdare sa Kilghaer už nepokúšal o stretnutie s cisárskymi armádami. Zhromaždil svojich verných aj ich rodiny a odišli z Ríše večného leta a nekonečných lesov.
Viac ako dvadsaťtisíc vyvrheľov dlho putovalo svetom, nechali sa vyháňať od mestských brán, prenasledovať skrz lesy aj lúky, bojovali, zabíjali a pamätali si každú krivdu. Ich mysle zatrpkli, plnil ich hnev a zášť voči všetkému živému.
Dlho potom, ďaleko na severe, našli zem takú nehostinnú, že nebolo nikoho, kto by im bránil v jej usídlení.
Táto zem dostala meno Ríša Chladu, alebo jednoducho Sever, a Kilghaer zasadol na jej trón.
A hoci získal trón, po ktorom tak dlho bažil, nikdy sa nezbavil mien, ktoré pri honbe za ním získal.
Targh-no-Vael, prvý z Temných… Bratovrah…
Obe tieto mená si zaslúžil, o veľa pre ne prišiel a trpko ich získanie oľutoval.
Podrobnosti o knihe
Posledný z Temných
Žáner: fantasy
Autor: Lukáš Zeleňak
Vydavateľstvo: Enribook
Rok vydania: 2022
Jazyk: slovenský
Počet strán: 320
Väzba: brožovaná
ISBN: 9788089948628
O autorovi
Lukáš Zeleňak sa narodil v Kukovej, v malej dedinke na východnom Slovensku. Okolité lúky, kopce a lesy ho spolu s láskou ku knihám už od školského veku inšpirovali k vymýšľaniu príbehov. Na prvej verzii románu Posledný z Temných začal pracovať, keď mal pätnásť rokov. Trvalo takmer štyri roky, kým ju dokončil, a rovnako dlhý čas prešiel, kým sa mu konečnú verziu podarilo vydať v tlačenej podobe. Autor je okrem kníh blázon aj do dejín. Zaujíma sa najmä o hrady a zbrane, ich vývoj a účel. Veľkú radosť mu robí to, keď môže niečo obšírne vysvetľovať, napríklad rozdiel medzi bergfriedom a donjonom, človeku, ktorý netušil, do čoho ide, keď túto alebo podobnú tému začal s ním rozoberať.