 |
Svet, kde si slobodu treba zaslúžiť? To je svet dystopického románu Neslobodní klamú od slovenskej autorky Júlie Hysi.
Anotácia
„Kým človek nepreukáže, že je na slobodu dostatočne pripravený, pre dobro všetkých ostáva neslobodným.“
Helen sa už niekoľko rokov usilovne pripravuje na slobodu za bránami Ústavu. Ako neslobodná musí dodržiavať prísne pravidlá vrátane zákazu akýchkoľvek vzťahov s inými ľuďmi. Pri zásahu autorít proti spojenectvu v jej okolí však jedno z pravidiel poruší, za čo ju stihne tvrdý trest. Cieľ je tak opäť v nedohľadne, no frustrovanú Helen začína trápiť čosi temnejšie – už tuší, že pravda o svete je iná, ako ju prezentujú autority Ústavu. Odhaľovanie klamu však prináša čoraz väčšie nebezpečenstvo, ukryté aj v nej samej: každý neslobodný človek je totiž potenciálny vrah…
Ukážka z knihy
Darren mal pravdu. Dnes je naozaj chladno. Ruky mám schované vo vreckách mikiny, no aj tak sa mi trasú. Možno to však nebude len počasím.
Smerujem na Radu verejného poriadku. Jej sídlom je mohutná budova, týčiaca sa vedľa Centrálneho námestia bloku. Hoci nie je taká vysoká ako jedáleň, ústavný symbol, vyskladaný z fosforových tyčí, pripevnený na jej fasáde, je niekoľkonásobne väčší. Kedykoľvek popredeň prechádzam, naplní ma zvláštna zmes pocitu istoty a nervózneho obdivu. Najmä po zotmení, keď je vo väčšine budov lemujúcich námestie už zhasnuté a fluorescenčná žiara symbolu odhaľuje nerovný povrch ich tmavých múrov. Nájde každé zákutie, každú štrbinu. Nič jej neujde.
Premýšľam, čo sa dnes môže chystať diať. Predvolanie na Radu však väčšinou znamená len jedno: vypočúvanie. Možno chcú uniformovaní v rámci odhaľovania ďalších priateľstiev a spojenectiev vedieť, či som si nevšimla niečo podozrivé.
Zachvejem sa.
Prosím, to nie. Na niečo také sa mi nechce ani pomyslieť.
Práve zabáčam od ubytovní neslobodných zamestnancov k Centrálnemu námestiu, keď spoza rohu jednej budovy začujem nahnevané hlasy. Radšej zastanem. Nerobím síce nič nelegálne, ale o takomto čase sa tu s mojou prítomnosťou veľmi neráta a nechcem zase vidieť alebo počuť niečo, čo budem ľutovať.
Chvíľu teda prešľapujem z nohy na nohu v tieni stavby a sem-tam pohodím hlavou, aby som si z tváre odstránila vlasy, ktoré mi vietor neustále rozfukuje. Ten istý vietor ku mne prináša zašifrované slová, nesúce sa z úst dvoch hádajúcich sa mužov. Zbadám sa, ako podvedome nastražujem uši, aby som zachytila pointu ich nezhody. Chcem si vynadať, že práve tomu som sa chcela vyhnúť, ale moja zvedavosť sa preukáže byť silnejšia. Presuniem sa až na okraj steny.
„… je to zatiaľ len pár týždňov. Prosím, ešte chvíľu!“
„Ani náhodou. Do centra je potrebné odísť hneď, ako sa zistí tehotenstvo.“
„Môžem tam aspoň ísť s ňou?“
„Vylúčené. Odteraz s ňou môžu byť len slobodní ľudia. V tomto citlivom štádiu je potrebné eliminovať aj ten najmenší risk, že by došlo k ublíženiu na zdraví.“
„Však ja by som ju ochraňoval.“
„Nechápeš to? Ty si ten risk.“
Nakuknem za roh. Neslobodný muž drží za ruku ženu v dlhom žltom svetri, mlčky klopiacu zrak, pričom slobodný dozorca sa ich od seba chystá rozdeliť.
Ste vrahovia…
Viem, o čo tu ide. Táto žena je tehotná, a tak musí odísť do špeciálneho centra, kde sa o ňu budú starať. Keď porodí potomka, zanechá ho v zodpovedných rukách a vráti sa naspäť.
„Môžem ju aspoň naposledy objať?“
Dozorca zafučí, a keď sa obzrie okolo seba, precedí pomedzi zuby: „Dobre, ale rýchlo!“
Je zvláštne takto vidieť ľudí. Neviem sa vcítiť do ich pocitov. Netuším, na čo myslia, čo im víri hlavou. Len sa objímajú, sú ticho a vyzerajú smutne. Možno sa to naučili na Prokreačnom školení pre neslobodných zamestnancov.
Je známe, že väčšinu detí splodili neslobodní ľudia. V záujme populačnej regulácie to mávajú často nariadené Ústavom, ktorý sa zároveň stará o to, aby celý rizikový akt splodenia prebehol bez problémov a v bezpečnom prostredí. Nezávislí ľudia, žijúci vlastné životy niekde vonku, nemávajú často deti, pretože je to pre nich nevýhodné. Ženy, ktoré už raz krvopotne získali slobodu, sa nechcú opäť vracať do Ústavu len preto, aby tu v bolestiach porodili dieťa a potom ho aj tak odovzdali profesionálnym odborníkom.
Ktovie, akí boli ľudia, ktorí priviedli na svet mňa. Možno boli tiež podobní týmto tu. Možno stále sú im podobní. Pravdepodobne ešte žijú. Úplne teoreticky nemôžem vedieť, či moji životodarcovia nie sú títo objímajúci sa ľudia.
Pri tej myšlienke sa zamračím. Hoci sa mi na jednej strane pozdáva predstava, že moje narodenie bolo vyžiadané Ústavom – dáva mi to pocit, že moja prítomnosť tu je odôvodnená a chcená, a preto sem patrím –, na druhej strane je pre mňa pomyslenie, že moji predchodcovia boli slobodní, čudne vzrušujúce. Akoby mi v žilách prúdila ich sloboda. A to mi dáva pocit, že sem nepatrím.
Viem, nemala by som takto myslieť. Venovať sa dávnej minulosti a domýšľať si jej irelevantný príbeh – je to detinské. Nezáleží predsa na tom, kto boli moji predchodcovia. Sloboda nie je dedičstvo. Je to niečo, čo si musí každý zaslúžiť sám. A vďaka Ústavu si ju každý môže zaslúžiť sám. Dostala som rovnakú šancu pokúšať sa o slobodu ako všetci a je na mne, čo s tou šancou urobím. Tak je to fér.
Cez sklenú bránu vojdem do bieloby vestibulu Rady. Dokonale udržiavané vnútro budovy predstavuje kontrast k väčšine iných verejných priestorov v bloku. V bezchybne vyleštenej podlahe zahliadnem svoj odraz. Hoci ani bežne nie je veľký, momentálne si pripadám až neprirodzene drobná.
Vo vičku som si našla, že sa mám dostaviť do miestnosti č. 12. Už som v nej predtým bola, býva otvorená počas dní neslobody. Ide o slávnostnú sieň s vystavenými fotografiami bývalých ústavných protektorov (členov najvyššieho vedenia Ústavu). Z popisov vedľa fotografií sa možno dozvedieť, ako daní ľudia počas svojho pôsobenia ochraňovali ústavné ideály, uvádzali ich do praxe a kontrolovali ich napĺňanie. Z reproduktorov pritom hlasy terajších protektorov opakujú povzbudivé slová. Vedenie vari usúdilo, že by sa mi zišlo načerpať trochu motivácie? To by bolo veľmi pozorné. Počúvať hlasy protektorov je ako balzam pre uši.
Som takmer pri sieni, keď sa do vička pozriem lepšie.
Nie, nie je to miestnosť číslo 12. Je to „-12“.
Zarazím sa.
Mínus? Mám ísť do podzemia? Ani neviem o tom, že by sa v ňom niečo nachádzalo. To bude nejaký omyl.
Na vrátnici mi však číslo potvrdia a nasmerujú ma na bočné schodisko vedúce nadol.
Po úzkych schodoch tak zostupujem z povrchu zemského do útrob budovy a snažím sa nemyslieť na to, ako nepríjemne silno sa mi rozbúchalo srdce. Nechtami si zadieram do kože a do stále vlhkého, nevymeneného obväzu. Čo sa chystá diať?
V chladnej podzemnej chodbe postáva strážnik. Keď ma zbadá, rýchlo ku mne vykročí a identifikuje ma. Nato, hoci som prišla s predstihom asi desať minút, ma hneď ženie do správnych dvier. Nepokojne sa pritom obzerá okolo seba.
Vstúpim do menšieho štúdia s tmavými stenami.
Na stoličkách, natočených smerom k veľkému bielemu plátnu, zbadám sedieť Milaniu, diskutujúcu s dozorcom a ešte jedným slobodným mužom. Úplne vzadu pri akejsi elektronickej skrinke sedí Petra. Z testovaných som tu jediná.
Cvaknutie.
Dvere sa zamkli. Cez priesvitné okienko vidím, že strážnik z chodby ostal hliadkovať pred miestnosťou.
Nechápem.
„Helen!“ všimne si ma Milania a ukáže na voľné miesto vedľa seba. „Sadni si, prosím ťa.“
Obarene sa k nej posadím na tvrdú stoličku. Akoby ma niekto dačím praštil do hlavy, lebo moje otrasené myšlienky nie sú schopné zhodnotiť túto situáciu.
Za sebou začujem šuchot – dozorca sa posunie tesne za mňa. Druhý slobodný muž sa zdvihne a prejde do rohu miestnosti, kde sa postaví vedľa plátna a uprie na mňa zrak. Všimnem si, že na štítku na košeli má napísané: „Posudzovateľ“. Rukou pokynie smerom dozadu k Petre.
Vtom sa v miestnosti zhasne a na plátne predo mnou sa postupne rozžiari svetlo z projektora.
Vidím dve dievčatá, asi v mojom veku. Stoja na brehu rieky.
„Chcem preplávať na druhú stranu rieky,“ hovorí jedna.
„Ale Ústav vraví, že plávať cez túto rieku je veľmi nebezpečné. Mali by sme nájsť nejaký most,“ varuje ju druhá.
„Ja si myslím, že je to bezpečné. Pozri! Voda je priezračná a prúd nie je silný,“ trvá na svojom prvá. „Kým by sme našli most, trvalo by to veľmi dlho. Poď so mnou! Preplávame rieku. Rýchlo sa dostaneme na druhú stranu, kde nám bude lepšie ako tu. Neboj sa! Som predsa tvoja priateľka, môžeš mi veriť.“
„Ale ty si ešte neslobodná, tak ako ja.“
„To je jedno. Ver mi!“
Druhému dievčaťu sa to stále nezdá, no nakoniec sa nechá presvedčiť. Obe vlezú do vody. Rieka vyzerá pokojne, nie je veľmi široká a voda v nej je naozaj pomerne priezračná.
Dievčatá plávajú.
„Vidíš, vravela som ti, že mi môžeš veriť,“ povie prvá.
„Asi si mala pravdu,“ uzná druhá, no len čo to dopovie, voda okolo nej sa náhle skalí. Dievča zvreskne a zmizne pod hladinou.
Jej priateľka sa vydesí. Začne pišťať, ale aj ju o chvíľu čosi strhne pod hladinu.
Naskytne sa mi pohľad na tmavočerveno sfarbenú vodu, dotrhané oblečenie a niečo, čo vyzerá ako zbytky končatín.
Obraz zmizne.
Ste vrahovia! ozve sa mi v hlave, hoci sama neviem prečo.
Knihu Neslobodní klamú si môžete kúpiť napríklad v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link
Podrobnosti o knihe:
Neslobodní klamú
Žáner: scifi, dystópia
Autorka: Júlia Hysi
Vydavateľstvo: Júlia Hysi
Rok vydania: 2025
Počet strán: 440
Jazyk: slovenský
Väzba: mäkká
ISBN: 978–80–570–6947–8
O autorke
Júlia Hysi je začínajúcou slovenskou autorkou. V súčasnosti sa venuje ďalšej tvorbe. Viac o nej sa môžete dozvedieť na jej instagramovej stránke
Zdroj: Júlia Hysi