Kde bolo tam bolo, v ďalekom kráľovstve, kde sa splašky z okien liali a rozpadávajúce sa veže kráľovského hradu poddaných mliaždili, žila strašná obluda menom Žvahlav. Tá svoje gastronomické chúťky orientovala hlavne na náhodných pocestných, pytliakov a \„bezdomovcov\“, koštovala ich a vypľúvala v podobe kostier oblepených zvyškami mäsa. V kráľovskom meste sa vďaka tejto atrakcii zvýšil výskyt cezpoľných návštevníkov a tak cechy žiadali panovníka, aby kvôli rozkvitajúcemu biznisu nechal netvora nažive. Lenže kráľ bol tradicionalista a povolal rytierov, aby bránili jeho krajinu…
NEVYDARENÉ DOBRODRUŽSTVO je čistokrvná rozprávka. Ale bacha na vec, v tejto rozprávke hlavný hrdina, dedinský prototyp Hlúpeho Jana, túži po svojej stokilovej susede a keď sa vydá na skusy do mesta, dostane od nej ako talizman zhnitý zemiak. V tejto rozprávke pobehujú jačiace top-less slečny, sedliaci si uľavujú rovno z okien svojich chatrčí a počas rytierskeho turnaja sledujeme celý čas debatujúceho kráľa a princeznú, pričom mimo obraz počuť strašný rachot železa a na vznešený pár z času na čas šplechne kýbel krvi. Že vám to znie ako niečo od Monty Pythonov? Dobrý odhad. Režisérom tejto bezuzdnej absurdity, veľmi voľne inšpirovanej vedľajším motívom z Alenky v krajine zázrakov, je sám veľký Terry Gilliam. Neskorší tvorca Brazilu, Kráľa rybára, 12 opíc či Strachu a hnusu v Las Vegas v tomto staršom kúsku ešte zjavne surfoval na vlne montypythonovského šialenstva. Najviac zo všetkého pripomína NEVYDARENÉ DOBRODRUŽSTVO Svätý grál, akurát namiesto artušovskej legendy strieľa z režisérsko-scenáristického katapultu šutre ťažkej irónie do schémy klasickej rozprávky. Celý svoj vtip a \„uletenosť\“ ťaží film z nápadu \„ako by to vyzeralo, keby sa rozprávka odohrávala v skutočnom stredoveku\“. Všetci sú tu špinaví, obmedzení (\„Raz som bol v dedine, ktorá je celé dve míle odtiaľto!\“), a majú pokazený chrup (\„Počul som o chlapíkovi, ktorý keď uvidel netvora, od strachu mu celkom zbeleli zuby. Predstav si chlapa s úplne bielymi zubami!\“). A všetko je samozrejme prešpikované ultračiernym humorom – čliapance krvi a odseknuté hlavy sú tu rovnako bežnou záležitosťou ako batôžkári s dredmi a vyťahanými svetrami vo filmovom klube. Šialené dialógy sú prednášané šialenými (a s šialenou chuťou hrajúcimi) hercami, pričom hlavnému hrdinovi požičal svoj dobrácky ksicht člen Lietajúceho cirkusu Michael Palin.
Očakávať normálny film od Terryho Gilliama je ako myslieť si, že Disneyovci nakrútia remake Agentky Aiky (hoci predstava camea Snehulienky v podväzkoch a čipkovaných nohavičkách nie je vôbec na zahodenie). Už z tohto raného kusu výrazne vytŕča Gilliamov zmysel pre precíznu vizualitu a výpravnosť. Prakticky každý záber sa vyznačuje dôkladnou prácou s kamerou, svetlom a farbami. Tam, kde sa vo filme vďaka nižšej hustote gagov černejú dejové diery, Terry ich úspešne zaliepa svojou obrazovou imagináciou.
NEVYDARENÉ DOBRODRUŽSTVO rozhodne nedosahuje zábavnosť montypythonovských celovečerákov a taktiež nepatrí medzi najlepšie \„gilliamovky\“, ale označenie \„nevydarené\“ v jeho prípade určite nie je na mieste. Ak máte plné zuby tradičných rozprávok plných pozitívnych hodnôt, túto drobnú morbídnosť môžete použiť ako spoľahlivú dentálnu niť.
NEVYDARENÉ DOBRODRUŽSTVO (Jabberwocky), r. Terry Gilliam, GB, 1977