 |
 |
 |
 |
 |
Nie je tomu dávno, ako sme vás pozývali do divadla na predstavenie s názvom Déjà vu. Divadlo Ticho a spol. sa v júni tohto roku zúčastnilo na celoslovenskej prehliadke inšpiratívnych inscenácií v Martine s touto inscenáciou autorov Miloša Janouška a Viki Janouškovej, ktorá nesie podtitul „groteskná feéria pre dvoch hercov a kúzla“. Podľa viacerých patrilo k tomu najlepšiemu na tomto festivale a padlo veľa pozitívnych slov. Radi by sme aj touto cestou ich zverejnili a ich prostredníctvom pozvali záujemcov o fantastiku do komorného divadla Ticho a spol. na Školskej ulici v Bratislave. Na adresu Divadla Ticho a spol. Bratislava a jeho inscenácie na Kritickej platforme festivalu DOTYKY A SPOJENIA, ktorú moderoval Prof. Vladimír Štefko, z úst divadelných kritikov a tvorcov inscenácie zaznelo:
Elena Knopová: Nie je veľmi bežné, že by sme sa na javiskách stretávali s niečím takýmto. Viki Janoušková to označila za grotesknú feériu pre dvoch hercov a kúzla a musím povedať, že veľmi výstižne. Groteska umne a s citom budovaná na úrovni jednotlivých situácií. Zaujalo ma aj to magické, rozprávkové a hravé. Chcem zdôrazniť, akým spôsobom sa pracovalo s textom. Viki Janoušková sa inšpirovala niektorými poviedkami Miloša Janouška, pre ktoré je príznačné narábanie s grotesknosťou, absurditou a banalitou. Viki do toho textu dodala oblúk, ktorý nám zvestuje aj oveľa hlbšie posolstvá. Dostávame sa do príbehu možno na prvý pohľad fantaskného, ktorý nám prináša témy výnimočnosti a inakosti iných svetov. Iné svety aj kvôli tomu, čo stojí vonku a to, čo je vo vnútri človeka. Teda to, čo dokážeme spracovať našou mysľou a to, čo je miera imaginácie a fantázie, citu. Tieto fantazijné svety Viki Janoušková vyskladala z veľmi umne povyberaných častí poviedok, ktoré vytvárajú dramatický oblúk, príbeh, v rámci ktorého si postavy vymýšľajú hry ako svoj únik, je pre ne arteterapia divadlom. Mne interpretácia hercov pripomínala svet dieťaťa s veľkou slobodou. Tie dve postavy sa stretli aj preto, že boli izolované svojou inakosťou a hrozilo, že prídu o čosi vzácne, čosi, čo ich špecifikovalo. Bola tam jedna čarovná postava, ktorá dokázala zhmotňovať túžby, zhmotňovať sny. Je to zároveň veľmi silný dramaturgický odkaz, že každý človek si je strojcom svojho šťastia. Aj prebytok zhmotneného šťastia môže viesť napokon k nešťastiu a k rozkladu. A čo keď sa zhmotní priveľká túžba? Čo keď sa zhmotní z nepravého dôvodu? Napríklad keď postava muža chce odísť, žena zhmotní syna – aby mali niečo spoločné, čo ich spája. Tento zázrak však neznamená pre záchranu vzťahu nič, postavy musia nájsť záchranu v sebe samých spoločne. Cenné na tom je, že Viki Janoušková nechala postavy pracovať tak, aby tu bola nádej. Inscenácia nás baví od prvého momentu po posledný. Som vďačná, že som mohla vidieť aj Paľa Plevčíka v inej polohe ako som bola zvyknutá z Novej scény, bol hravý a úplne iný. Vidieť, že inscenátori majú blízko k výtvarnému jazyku a k prvkom bábkového divadla, ktoré dokáže pracovať so znakovým systémom divadla tak, že je to každému zrozumiteľné a ešte prináša aj pridanú hodnotu. Veľmi ma v tejto inscenácii zaujal prvok destilácie času. Scéna bola pôsobivá a keď tam vošli čudné postavy, pýtam sa: je to mimozemšťan, nie je to mimozemšťan? Bude to sci-fi? Keď Arf začal rozprávať Maaty, že stretol človeka, myslela som, že je to bytosť iného druhu, ale napokon som pochopila, že sú to bytosti a silný príbeh „nášho druhu“.
Miron Pukan: Chcem vám poďakovať, že som videl divadlo! Už dávno som nemal ten pocit, že všetky zložky divadelnej syntézy fungovali. Ďalej ďakujem, že som rozumel štylizácii. Veľmi ďakujem za poctivú sústredenú prácu s hercom a výrazivom, ktoré bolo presne artikulované. Miestami som mal pocit, že štylizácia sa vytráca, pri návratoch to nebolo presné, ale to je môj subjektívny pocit. Myslím, že z hľadiska tematického by sme našli taký vejár, o ktorom by sa dalo hovoriť cez jednotlivé motívy.
Ľuba Krkošková: Tiež by som sa chcela poďakovať za zážitok, ktorý mi sprostredkovali. Cítila som sa ako stotisíc prvý účastník divadelného maratónu, ktorý bol odmenený divadelnou delikatesou. Včerajší nočný zážitok bol pre mňa výnimočný po všetkých stránkach. Napriek tomu, že sa inscenácia netvárila, že chce prinášať veľké myšlienky, priniesla množstvo posolstiev. Človek sa stále vracia k udičkám toho predstavenia, naozaj vám ďakujem a prajem veľa takýchto inscenácií.
Michal Kováč Adamov: Bola to vlastne hra o mne. Starý človek omladne. Mladí ľudia vonkajškovým spôsobom navodzujú starobu, ktorá sa úžasne očisťuje hrou. Hra sa mení na premenu ustráchaných ľudí z človečiny a celý proces izolovania ľudí nešťastných z tohto sveta. Ak máš fantáziu a ľudskosť, tak tá hra je nádej. Divadlo to svojou podstatou robí. Priznám sa, scéna sa mi zdala statická. Úžasne zafungovali bábky, ale to haraburdie, ktoré tvorilo izoláciu, urobilo túto inscenáciu málo mobilnou. Pánboh zaplať za také predstavenie.
Michaela Mojžišová: Mňa by zaujímalo, v akom čase a ako scéna vznikala, aké sú vzťahy medzi vznikom scény a textu.
Viki Janoušková: Scénu a kostýmy robil Jakub Branický. Spolu s režisérom sme sedeli a rozmýšľali ako ďalej, hádzali sme rôznymi materiálmi a Robo Horňák po mne hodil poviedkami môjho manžela. Potom som sa posadila k materiálu, vznikol príbeh, postavy a následne, akoby paralelne začal Robo rozprávať s výtvarníkom, hľadal vizuálnu podobu a veľmi rýchlo aj s hercami. Bolo to pre nás zvláštne obdobie, ešte nebol dopísaný text a už sme hovorili s hercami, už sme sa pokúšali nájsť cesty, ako sa dostať k témam.
Vladimír Štefko: Pripojil by som sa ešte k úvahe, ktorá súvisí s priestorom. V tejto inscenácii som pocítil aj isté ozveny surrealizmu. Mal som asociáciu, že inscenácia sa vracia k téme, ktorá v slovenskej dramatike nie je ojedinelá, že tu je Barčova hra Koniec, Váhova hra Posledný a prvý a veľa ďalších vecí. Tiež som mal pocit, že sa dotýka zásadného problému, s ktorým každá mysliaca bytosť príde do kontaktu – aspoň vo sfére premýšľania – čo nás čaká a čo z nás bude? Scénografia je trošku monumentálna na to, aký je príbeh krehký a nerozložitý, ale asociuje jednu vec: títo dvaja sú poslední dvaja ľudia na svete. Jedného síce pri kráteroch videl, ale mohol to byť len jeho tieň. A tie monštrá sú možno pozostatkom civilizácie, ktorá už skončila. A potom nastalo jedno pozitívne prekvapenie: inscenácia začala rozvíjať univerzálnu tému – čas. S časom zápasíme všetci a vždy. Tu sa mi zdalo, že môžeme časť vrátiť, že dostávame reparát v našej ľudskosti. Ten spätný chod ukazuje niečo, čo by sa dalo nazvať miernou nádejou. Keby sme ten čas rozumne používali, mohli by sme sa dopracovať do istého štádia medziľudského porozumenia, ak už nie šťastia. Toto sa mi na pozdávalo.
Géza Hizsnyan: Pridávam sa k všeobecnému nadšeniu, ale chcel by som vyzdvihnúť dve veci. Jedna vec je zvuková stránka, to scénické monštrum. Zvuková kulisa ma presvedčila, že všetko je na svojom mieste a je to funkčné, je to dokonalá jednota. Som nadšený tým, ako tu fungovala hudba, elektroakustické veci. A štylizované herectvo mi pripomínalo slávne časy Divadla na provázku.
Kamil Žiška: Upútala ma komunikatívnosť inscenácie, ktorá vychádzala z komunikatívnosti tímu. Herectvo môže vzniknúť len v prostredí dôvery. Aj mňa prekvapili herci a len pomaličky som ich identifikoval. Je nesporné, že vznikol archetypálny text, ktorý bude mať hodnotu aj o dvadsať rokov. Vzniklo čosi, čo zachytáva istú paradigmu dnešného človeka a pozitívnou mimézis odpovedá na zostarnutú Európu, ktorá začína spochybňovať mužsko-ženskú identitu. Je to dobrý priestor, z ktorého sa dá vychádzať aj do iných tém. Ísť po tomto do Dostojevského alebo do čohosi iného sa mi zdá pre herca ako zaujímavý presah. Dvaja ľudia na javisku sa na seba pozerajú, vnímajú. Krása ľudskej identity sa odrážala v druhej identite. To je otázka pre réžiu v prístupe k hercovi, či ho manipulovať a štylizovať do nejakej idey, alebo ho dostávať do komunikatívnosti.
Elena Knopová: „Ľudia, myslím, že budú chodiť do divadla pre zázrak“, vyslovil raz jeden môj známy scénograf… Ja som sa včera pozerala ako na taký malý zázrak hravosti na Vaše predstavenie, táto téma ma oslovila veľmi hlboko, prináša poznanie a túžbu pracovať s tým, čo je pre človeka vlastné, to čo nás najviac postihuje a chýba, a to je stretnutie fantázie s obmedzeniami rôzneho druhu, s ktorými nevieme pracovať a prichádzame o to vzácne, o tú hravosť a presvedčenie, že sa to dá…“
Napísané pre: SKD, a.s. Martin, 2013, 31 str, ako príloha časopisu kød – konkrétne o divadle. Rok 2013, ročník 7, číslo 7. Text bol upravený.