 |
5. Kapitola
Hľadala ho naokolo, potom hlbšie v lese a keď sa dosť napachtila po celej hore, šla so slzami v očiach do táboriska.
Akoby sa zem po Hrabinovi zľahla; ani nadránom sa neukázal.
Nešťastná rozmýšľala, čo si na tomto svete počne bez neho, a prebdená noc napomohla k myšlienke, že sa ide zmárniť. Vytiahla ukradnutú dýčku, ale tá na ňu skríkla:
„Zadrž, dieťa moje! Veď ja nie som na zabíjanie. Obuj čižmy, na plecia preves plášť, na dlani ma roztoč a šepni, čo hľadáš. Potom len skoč smerom, ktorým ukážem.“
„Fí, čo sme to pokradli!“ Striebrenka, dôverujúc čarovným predmetom, urobila, ako dýčka kázala.
Pred jaskyňou sa odrazila v černokňažníkových čižmách a skočila. Pôda sa prepadla a Striebrenka sa v čierňave rúti nadol!
Otvorila sa pod ňou krajina, temná a vyschnutá. Zamávala rukami ako vták a plášť najprv zabrzdil pád, potom Striebrenku vzniesol. Nasledujúc dýčku, letela ponad mŕtvy les, v ktorom sa ako stuhy ligotala spleť olovených riek. Minula skalnatú pustatinu a za ňou sa začalo rozprestierať more popola. Uprostred mora sa ukázala planina s jedným bezlistým stromom – strážcom. Na nej pristála a pocítila stiesňujúci pocit, ktorý vyvolávalo obkľúčenie čiernymi kopčiskami. Mŕtvolné ticho, no keď sa čosi pohne, ozveny zobudia celý kraj. Vlastné kroky strašia. Striebrenka kráča k stromu, pod ktorým sa črtá čosi špinavé. Ťažko oddychuje. A to bol Hrabina – otrhaný, samá rana, krv a špina a v modrastom svetle odpudzujúci ako mŕtvola.
Zbojník, v ústach na smrť vyschnuté, začul nejaký zvuk a kalným zrakom pozrel pred seba. Vystrašila ho čierna okrídlená mátoha rútiaca sa proti nemu.
V kŕči vykríkol: „Len ma nechaj v pokoji umrieť!“
Svoju Striebrenku spoznal, až keď sa mu vrhla na hruď a prehovorila.
Padla mu vhod v jeho umieraní.
Pritúlil vílu k sebe a slabým hlasom šeptal o tom, čo pod zemou prežil. Ako sa bez vlády prebrodil na túto planinu, zas len obkľúčenú ďalšími kopami. Už sa len oprel o kmeň a pripravený každú chvíľu skapať lúčil sa so všetkým, čo mu bolo milé. Nevedel si pomôcť, čo ako sa nabrodil, od týchto prekliatych kôp neodišiel. Neborák, netušil ani ktorým smerom sa obrátiť. Teraz sa mu všetko javilo tak, že už len spolu počkajú pri tomto dube na smrť.
Víla sa odovzdane pustila do plaču.
Z temných kôp vystúpi na planinu čierna silueta muža a kráča dopredu.
Striebrenka sa strhla a zamykala s Hrabinom.
„Vstávaj, vstávaj!“
„Nechaj ma, Striebrenka,“ zachrčal nevládne, „nechaj ma v pokoji umierať.“
„Pozri tam! Tam ktosi strašný ide!“
„Smrť?“ pootvoril oko a sledoval približujúcu sa postavu. „Parom, veď to je ten chmárnik!“ Strach ho prebral k životu. V tom chmúrnom tichu a hre ozvien a podivnom svetle bol okradnutý čudák sto ráz strašnejší, ako si ho Hrabina s vílou pamätali. Vyzeral kadejako, len nie ako človek, ba ani ako smrť. Zdalo sa, že na hlave má rohy, a to je aj ťažko povedať, aký úžas a hrôza na zbojníka s vílou padli, keď si to všimli.
„Ten sa tvári!
Hnev na tvári
sa mu škvarí.
Ten nás iste
strestať ísť chce!
Diabol!“
„Horšie! Ten bude chcieť svoje veci naspäť!“
Víla strašne skríkla, vyzerala, že už výkrik neprežije. „Bosý je! Čižmy bude pýtať! Ale ja ich nedám!“
Starý dub zavŕzgal. Sklonil hnáty, ako keby mal na čarodejov príkaz spútať tých, čo sú pod ním.
Zbojník s vílou vykríkli a utiekli z jeho dosahu. Hľadeli po kopách kadiaľ sa štverať.
Pozreli späť na černokňažníka, ale ten tam už nebol!
„Naše veci, poprosíme!“ zakrákal havran zakvačený Hrabinovi na pleci.
Kapitána od ľaku hodilo dozadu.
„Heš, ty ďas!“ Chcel ho odohnať, ale sa nedalo. V hrôze schytil krkavca oboma rukami, ťahal ho, ale ten sa zadrapil do oblečenia pazúrmi a začal ďobať zobákom. Hrabina ho od seba tak prudko odtrhol a zahodil, že havran zahnutými pazúrmi rozdrapil odev.
Krkavec zatrepal krídlami a odletel na strom a strom začal s vŕzganím načahovať narastajúce konáre na všetky strany a do Striebrenky čosi treslo, až jej vyrazilo dych!
A to bola múdra myšlienka. Tak nečakaná a zmyselná, že vílu zarazila.
„Obuj tieto čižmy!“ vykríkla na muža a už sa vyzúvala.
Hrabina – reku, lepšie sa v nich cez kopy pobeží – hneď zahodil svoje krpce.
„Naše veci, poprosíme!“ zakrákal havran hrozivejšie, havran sediaci uprostred koruny ako srdce dubu, ktorého konáre naberali dvojnásobnú dĺžku. Havran napol krídla a roztvoril zobák. „Krá!“
Ale kto si ho už všíma?
Kým sa Hrabina prezúval vytrasenými rukami, víla sa mu vyštverala na chrbát. Chytil jej nohy pod pazuchy a ona celá vo vytržení roztočila dýčku na dlani a ledva cez hrdlo pretisla: „K rodným horám!“
„Moje veci po dobrom!“ zrúkol teraz už černokňažník a zaryl prsty Hrabinovi do pleca.
„Anciáša, ne-ne-necháš ma?!“
Len čo čepeľ ukázala smer, víla popchla Hrabinu pätami. „Tadeto!“
Kapitán sa čarodejovi vytrhol, a len čo sa v čarovných čižmách odrazil k behu… odskočil aj s vílou na povrch.
Na planine nechali iba pár deravých krpcov.
Pár deravých krpcov?
Černokňažník zdvihol plecia a prikývol svojim vnútorným pochodom.
„Nebudem sa ja za vami naháňať. Len choďte v ústrety novým hriechom. O to horší bude váš trest.“
„Moja malá, za túto záchranu ti večnú lásku a plno darov sľubujem!“
Striebrenka sa rozosmiala a popchla kapitána ako koňa do divej jazdy. Už keď konečne držala opraty, nechcela pustiť a hnala ponad zem slovenskú.
„Hijó, milý, len sa neteš,
moja jazda tebe dereš.
Hijó milý, ako ty mne,
tak ja teraz budem k tebe.
Hijó, k Tatrám, hijó, hnaj,
večnou láskou skuvíňaj!
Hijó, hijó po Považí,
pozdĺž toho Váhu,
zistíš láska jak sa váži,
že mám svoju váhu.“
„Joj, máš, máš! Zabudnime na rozmarné škriepky!“
6. Kapitola
Rozložité borovice týčiace sa do výšin akoby v podvečernom stmievaní držali stráž.
Nad kým?
Nad kočom, ktorý hrkoce po lesnej ceste, sprevádzaný štvoricou hrdých husárov v šnurovaných dolománoch so šabľami, určite nie.
Jazdec vzadu začul tiché zacukanie. Zašiel pohľadom do húšťavy, a tam v temnote zbadal ako lunu svietiť striebrovlasú vílu. Keď ju míňal, usmiala sa na neho a pridvihla sukňu. Pokožka stehna na pohľad hebká ako zamat a víla skúša, či aj na dotyk. Isteže aj na dotyk! V chlapovi sa vzbúrila krv. Veď tá húska je divá po poriadnom husárovi!
„Hustá bola vára, musím si ísť črevá povytláčať. Len choďte dopredu, dohoním vás,“ povedal spoločníkovi a zastavil koňa. Zoskočil a hneď sa aj ponáhľal obšťastniť vílu.
Spoločník chvíľu sledoval koč, ale potom sa zamračil.
Aká vára? Veď dneska sme do huby nič nedostali.
Otočil sa za druhom a vypleštil oči. Zbadal, ako sa ťahá hlbšie do lesa za vílou.
Boha jeho, vraj z čriev vytláčať!
Rýchlo zvrtol pejka a šiel za nimi. Odstavil koňa a vrútil sa do lesa.
„Dočkaj, kamarát, aj mne sa treba vyprázdniť. Hádam môžme spolu.“
Nenamietal. Skúsenejší sa zíde.
Striebrenka keď si všimla, že sa hrnú dvaja, vyplašene zacúvala.
„Kam sa pcháte?
Veď sa dvaja
nevopcháte!“
Tým bolo jedno. Driapali cez húštinu ku nej.
Striebrenka cúvala k miestu, ktoré si dohovorila s Hrabinom, ale nedošla ani do pol cesty a schmatli ju. Len sa prihlúplo usmiala a očami hľadala pomoc. Začali ju obchytkávať a sukňu vyhŕňať.
Hrabina, skrytý v kroví, fŕkal od zlosti. Otrel si o rameno čelo spotené od rozhorčenia a poopravil hrabinu v hrstiach. Za normálnych okolností by útok na dvoch ošabľovaných premyslel, vyčkal na vhodnú príležitosť, kedy kyjakom ovaliť, ale keď zbadal, čo všetko tým ľahtikárom Striebrenka dovoľuje a ešte sa pritom vyškiera, už sa premýšľať nedalo! Tak prudko ho zasiahla do srdca žiarlivosť a hnev, že myslel, že mu o skapanie ide. V okamihu musel vybehnúť, aby ich od nej odtrhol.
„Parom, tretí ide! Koľkých si sem nalákala?“
„Ale s týmto sa ja už deliť nebudem!“ vykríkol ten, ktorý mal byť jediný, a tasil šabľu proti valibukovi s kyjakom.
„Do pekla s tebou!“ zrúkol po ňom Hrabina a zahnal sa.
Ťažký kyjak pomaly letí k strážnikovej hlave, na ktorej čnie vojenský šišiak s pierkom.
A hlava si aj so šišiakom zmizne.
Hrabina preťal kyjakom vzduch a zvrtlo ho okolo vlastnej osi.
Po zmiznutom vojakovi iba jednej stopy zostalo – čierna diera v zemi. Ba nie, ešte šišiak si v lístí zabudol.
Hrabina cúvol, nechápal, len mráz miesto myšlienok cez neho chodil. Pozrel na tak isto zadiveného druhého husára.
„Hrom do toho!“ musel si zbojník uľaviť. A hneď sa aj prikrčil, keď krajinou zatriasol rachot hromu.
Striebrenka mala otvorené ústa a dobreže sa od prežitého ľaku hneď nerozplakala. Pozerala na husára, ktorého k zemi sklátil blesk.
„A či to ten čarodejov kamienok?“
„Azda,“ utrel si kapitán roztrasenou rukou fúzy. „Hádam sme na dnes dosť nazbíjali. Pôjdeme my, čo?“
„Ale už dlhšie sa mi zdá,“ povedal víle neskôr, „že s tým kameňom som nejaký inakší. Akoby sa vo mne cudzie sily preberali. Ba neviem, či aj nie sily toho chmárnika.“
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Víla
Striebrenka, 1. časť.
Víla
Striebrenka, 2. časť.
Víla Striebrenka je prepracovaná verzia rovnomennej poviedky, ktorá sa umiestnila na 1. mieste vo voľnej kategórii súťaže Poviedka Istroconu 2012 a v celkovom hodnotení skončila na 4. mieste. Autorka ďakuje za hodnotenie prvej verzie Bohumilovi Stožickému, ktoré bolo súčasťou workshopu Poviedky Istroconu, Zdenovi Ash Miklášovi a Martinovi Arcey Tomčíkovi.