 |
Valpurgina noc, Walpurgisnacht, noc z tridsiateho apríla na prvého mája, noc kedy majú čary najväčšiu moc. Noc, keď sa v mnohých krajinách Európy pália vatry a slávi sa… Málokto vie, čo presne sa to vlastne slávi.
Niektorí vedia. Tí sa schádzajú mimo aktivít prospešných pre kultúru a turistický ruch. Schádzajú sa ďaleko od civilizácie na vrcholkoch kopcov, cez ktoré už dávno pred príchodom človeka presakovala do sveta mágia. A v túto noc presakuje ešte silnejšie.
Pozrime sa na jeden takýto kopec – Záruby v Malých Karpatoch. Hora je to celkom vysoká, čo však schopnejším čarodejniciam nerobí problém. Niektoré prileteli na metlách, niektoré na záhradných laviciach, či kancelárskych stoličkách. Jedna stará pilotka sa ako bombardér ostentatívne prirútila na žltom gauči švédskej výroby aj s deviatimi mačkami. Tie sa tvárili, akoby v minulých životoch boli leteckými esami v bitke o Britániu a takéto poletovanie na štýlovom a cenovo dostupnom interiérovom vybavení bolo pod ich úroveň.
Iné sa doterigali pešo, či už po strmom výstupe zo strany Smoleníc alebo po hrebeni cez hrad Ostrý kameň od Záhoria. Síce zadychčané, ale so vstýčenými hlavami si kývali na pozdrav. Všetko v tichosti; pred ceremóniou sa účastníci sabatu medzi sebou nerozprávajú. Za siluetami veterných elektrární slnko pomaly zapadalo za horizont. Na čistinke pri vrchole kopca korunovanom veľkým dreveným dvojkrížom už bolo nachystané drevo na vatru. Dvojkríž zakryli čiernym súknom, niektoré bosorky ho totiž považujú za ofenzívny. Aspoň v niečom sa zhodnú s Európskou úniou. Prehovorili sa formulky, zapálila sa vatra a sabat sa začal.
–
Plamene tancujú, čarodejnice tancujú. Čarodejnice spievajú, plamene blčia. Čarodejnice už majú plné zuby toho šaškovania a radšej si posadajú okolo ohňa. Mladšie namietajú, že tanec okolo vatry ich zahreje; veď predsalen, noci sú stále chladné, tým viac v nadmorskej výške takmer osemsto metrov. Sestra Bednárová im vysvetlí, že ak by pokračovali ešte minútu, odtancovala by tak maximálne na invalidnom vozíčku. Pri tom si mastí kolená alpou, ktorej zvyšok potom vypije, aby demonštrovala, že ona tanec na zahriatie rozhodne nepotrebuje.
„Vieš sestra Bednárová,“ pokračovala iná mladá čarodejnica v nezáväznej debate, „alpa je denaturovaná.“
„Práve v tom je ten vtip. Alkohol rozťahuje cievy a zvyšuje tým únik telesného tepla. No a mňa zahrieva ten benzín používaný na denaturáciu,“ zasmiala sa ikonickým smiechom starej bosorky.
Nebolo jej viac čo vytknúť…
Okolo ohňa momentálne sedelo pár desiatok čarodejníc. Od mladých gymnazistiek s červenými líčkami, cez ctihodné dámy v čiernych klobúčikoch, až po pokrútené staré kreatúry s obligatórnymi bradavicami a zákernými pohľadmi.
Na území Slovenska fungovali dva základné magické smery, frakcie, prúdy, nazývajme si to ako chceme… Jeden folklórny a mystický, viac zameraný na prírodu, bielu mágiu, bylinky, duchovno, rovnováhu sveta a podobné hipisácke hovadiny.
A potom tu boli pravé čarodejnice, typické ježibaby v čiernom, ktoré rady robili zlobu a spájali sa s temnými silami. A Walpurgisnacht bol práve ich sviatkom, Záruby ich kultovým miestom.
Nikto sa však netváril extra nadšene. Čarodejnice sa po skončení oficiálneho programu, ktorý pretrpeli len z úcty k tradíciám zhŕkli do hlúčikov, popíjali a konverzovali. Stretávali sa na ôsmych sabatoch do roka, no okrem tohto sa ich málokedy zišla viac ako polovica. Dnes tu boli všetky. Isteže, bol najväčší sviatok v roku, no aj tak bolo vo vzduchu cítiť napätie.
Aby sme si to uviedli na správnu mieru, napätie vzniká vždy tam, kde sa stretnú aspoň dve čarodejnice. Na jednej strane tvoria sesterstvo, nemajú hodnosti a sú si rovné. Preto ak sa dve stretnú, potrebujú sa čím skôr uistiť o tom, ktorá z nich je tá rovnejšia.
To sa dá odmerať všelijak, od toho, kto má prenikavejší pohľad, cez to, kto dokáže vypustiť silnejšiu verbálnu obdobu paľby z raketometu, až po bohapusté vychvaľovanie sa svojimi skutkami, kliatbami, oblečením, vnúčatami a celkovo všetkým, čo sa môže vzťahovať k osobe konkrétnej čarodejnice. Pri takomto meraní síl raz jedna ostala vysmiata za to, že jej dedina nemá vlastnú vodáreň.
Keby sme sa dnes večer pozreli na spoločnosť usadenú okolo vatry, všimli by sme si istý vzorec. Na jednej strane ohnňa, chrbtom ku dvojkrížu a Trnave sedí mladá čiernovlasá žena v čiernej blúzke a legínach. Na hlave má nízky klobúk so širokou okrúhlou strechou a fajčí jednu cigaretu za druhou. Tvári sa celkom povýšenecky, ako koniec-koncov každá bosorka. Ak sa bosorka tvári milo, je dosť pravdepodobné, že sa vám chystá zabodnúť nôž do chrbta. Alebo do tváre. Aby ste chápali, netvári sa milo, aby vás zmiatla. Proste jej len bodanie nožom do ľudí robí radosť…
Okolo mladej čiernovlásky sa rozkladá hlúčik iných poväčšinou mladých čarodejníc. Ona čistou náhodou sedí presne v strede a čistou náhodou na vyššej stoličke, ako ostatné.
Na tento hlúčik sa nadpája menší, len sedemčlenný. Čarodejnice v ňom by asi ťažko utajili vzájomnú spriaznenosť. Všetky sú ryšavé alebo aspoň prefarbené červenovlásky, všetky vo svetroch v odtieňoch tmavozelenej a v čiernych alebo šedých pletených sukniach.
Z druhej strany čiernovlásky sedí skupinka upravených stríg, ktorej zjavne dominuje elegantná štyridsiatnička v čiernom kostýmčeku a čiernych vzorovaných silónkach, ktorá na svojej kancelárskej stoličke vyzerá, akoby sa sem preteleportovala z obchodného jednania. To vlastne ani nie je tak ďaleko od pravdy, keďže eštelen o šiestej skončila v práci. Popíja červené červené víno a neustále pozerá na hodinky, akoby v túto noc záležalo na tom, koľko je vlastne hodín.
O kúsok ďalej sedí na dlhej lavici dobrosrdečná sestra Bednárová so svojimi priateľkami. Od oka by človek povedal, že ich dokopy zohnal alkohol.
Po týchto vymenovaných skupinkách zdanlivo nastáva v kruhu menšia trhlina. A musí to byť len naše zdanie, keďže sesterstvo je pevné a kruh musí ostať neporušený.
Teraz sa presunieme do magického sveta, kde nefungujú matematické zákony a pozrieme sa na túto väčšiu polovicu kruhu. Jeho vekový priemer je o čosi vyšší a jeho štýl obliekania o dosť homogénnejší. Čierne plášte, čierne svetre a čierne sukne, na hlavách čierne šatky. Alebo čierne háby a špicaté klobúky.
Tento polkruh tvorí taktiež viacero hlúčikov a v jeho epicentre – presne naproti čiernovláske – sedí bosorka tak bosorácka, akoby vypadla z Platónovho sveta ideí. Štrbavé ústa skrivené v neustálom úškľabku, pokrivené paprče zakončené pazúrmi, tvár zdobená bradavicami a jedno oko zakalené – slepé. Je zabalená do čiernej deky a napriek tomu, že sa hrbí vyčnieva nad strigy vo svojom okolí. Keď prehovorí, jej hlas znie ako brzdiaci osobný vlak.
„Tak sme sa tu stretli opäť, drahé sestry,“ zakrákala Kempelenová. Ostatné čarodejnice stíchli.
„Vidím, že sme tu všetky,“ pokračovala, prečesávajúc svojím vidiacim okom prítomné. Na vatru priložili raždia, takže žiarila jasne ako vyhňa.
„Sestra Kovácsová,“ zastavila Kempelenová pohľadom na jednej zo skupiny upravených čarodejníc, „o tebe som si myslela, že sa jednak už ani neukážeš.“
„Mám veľa pracovných povinností, no Walpurgisnacht by som si vynechať nedovolila,“ odpovedala blondýnka oprašujúc si smietky popola zo saka.
Kempelenová pokračovala. „Á, sestra Ribošíková. Jeden rok sa staneš plnohodnotnou čarodejnicou a potom sa až do ďalšej Valpurginej noci neukážeš?“ dievčina len pokrčila plecami, čo by aj vyzeralo rebelantsky, keby pred Kempelenovej pohľadom neklopila oči. Tá sa pustila ešte do pár bosoriek pre ich nepravideľnú účasť na sabatoch.
„A potom sa šíria reči, že naša mágia a moc upadá. A pritom upadá len naša morálka!“
Na to mnohé bosorky prikývli.
„Pamätám si časy, keď voči nám mali ľudia rešpekt. Čo rešpekt, báli sa nás!“ na toto prikyvovali aj také čarodejnice, ktoré si tie časy pamätať nemohli; išlo o akúsi všeobecnú vedomosť.
„Dnes už ľudia ani neveria, že mágia existuje, akoby ku nám mohli chovať úctu?!“ skríkla iná bosorka.
Kempelenová pokračovala. „To je možno pravda. Avšak problém nie je v nich, ale v nás! Nie sme čarodejnicami na plný úväzok, vyhýbame sa sabatom, nezdokonaľujeme sa v starých zaklínadlách, praktikujeme mágiu stále menej, svojím dcéram ju odovzdávame stále ľahostajnejšie. Pozrite sa na sestru Kyrzwolfovú!“ ukázala na ježibabu kúsok od seba.
„Žije na kraji dediny v malom domčeku. Každý večer praktikuje invokačné rituály. A škodí každému, kto si to zaslúži. No sestra, koľko ľudí si uriekla za tento mesiac?“
Stará Kyrzwolfová chvíľu počítala kombinovanou matematikou – naraz v hlave, aj na prstoch. „Štyridsiatich? Niektorých dvakrát. Starostu za to potrhal pes. Jeho vlastný pes. Chytil ho za ucho a roz…ha-ha-ha-ha…“ rozosmiala sa smiechom pripomínajúcim krákanie vrany do starého megafónu.
„Keď to zvládne ona, prečo nie aj my?! A tým my myslím nie ja, ale vy ostatné!“ niektoré čarodejnice sa zahanbene pozerali do zeme. Kempelenová patrila medzi najmocnejšie bosorky strednej Európy. A vo svojej dedine si stále zachovávala vysokú úroveň rešpektu.
„Prečo nie my?“ prehovorila mladá čiernovláska sediace oproti. „Tak po prvé, nežijem v dedine plnej poverčivých roľníkov, ktorí si obserú kroj vždy, keď vidia čiernu mačku. Po druhé, neviem si predstaviť, ako by som na nášho primátora poštvala nejakú zver, maximálne tak holuby, aby mu okadili auto. A do tretice na fekálnu tématiku, nemám čas sa srať s invokovaním totálne nepoužiteľných démonov.“
Jedna mladá bosorka z Kempelenovej partie ironicky zatlieskala. „Výborne Plevková, vždy som rada, keď od teba nepočujem konštruktívne argumenty. Tými by sa nedajbože aj bolo treba zaoberať.“
Plevková si zapálila ďalšiu cigaretu. „Chceš argumenty, Švecová?“
„Čo ma nepočúvaš? Veď som povedala, že nie!“ okolo ohňa vybuchol smiech.
„Vieš ako rada ti robím naschvál. Tak teda počúvaj!“ Plevková sa narovnala, našpúlila svoje plné pery a prižmúrila svoje jasnomodré oči. „Sestra Kempelenová hovorí, že máme problém, pretože sa nevenujeme čarovaniu. A s tým ja úplne súhlasím.“
„Ale!“ zvískol niekto.
„Ďakujem sestra Bednárová,“ pokračovala Plevková, „ale. Ale akej mágii sa to nevenujeme? Čo svoje dcéry neučíme? Teda ja ešte nemám dcéru, aj keď sa na fakulte šepkalo všeličo…“ pozrela sa na svoju dlaň. Vyzeralo to na krátky vnútorný boj, ale potom pokrčila plecami a zapálila si ďalšiu cigaretu. „Ja dcéru nemám, ale keby som mala, hneď vám poviem, čo by som ju neučila: Neučila by som ju, ako prinútiť kravy dojiť krvavé mlieko; z jednoduchého dôvodu. Žiadna krava nachádzajúca sa v mojom akčnom rádiuse nie je dojnica, väčšinou sú to skôr predavačky, úradníčky, či kravy za volantom. Ďalej by som ju neučila, ako nechať čarami skysnúť už nadojené mlieko. Keď niekto otvorí chladničku a zistí, že mu skyslo mlieko, ide do obchodu a kúpi si nové. Na zakliatie mlieka vynaložím omnoho viac energie, ako moja obeť na cestu do potravín.“
Staršia bosorka sediaca vedľa Švecovej ju prerušila. „Takže toto je tvojím riešením? Neučiť sa čarovať? Kliatby, o ktorých hovoríš sú základom. Cez ne prechádzame k iným, mocnejším.“
„Mocnejším?“ ozvala sa mladá červenovláska v zelenom svetri. „To, že krupobitím pováľate desať árov obilia mohlo byť prejavom moci za prvej republiky. Dnes tým maximálne niekomu poškriabete lak na aute, čo by som oveľa efektívnejšie zvládla s kľúčom.“
„Aby si Pastuchová Plevkovú nezastala,“ zalomila rukami Kempelenová, „ale povedzte teda, milé sestry, čo navrhujete? Bude to zase prednáška o tom, ako máme ísť z dobou?“
Aby sme si to trocha osvetlili, predminulému sabatu predchádzal menší incident. Niektoré ježibaby prelietali ponad vojenské lesy na Záhorí práve v období tajného cvičenia NATO. Samozrejme používali pomerne efektívne maskovacie zaklínadlo, ktoré zmätie oko každého, kto nevie, čo presne hľadá. No radary neoklame.
A tak za letiacimi čarodejnicami vyštartovalo päť stíhačiek. Strigám vtedy nebolo všetko jedno a boli by vystresované určite ešte viac, keby vedeli, že piloti dostali povolenie na preventívnu strelbu z guľometov vo chvíli, keď čarodejnice po strmhlavom zostupe pristáli na vrchu Zárub.
Incident sa týmto vôbec nekončil, keďže behom pár minút do lesa okolo vatry – považovanej za signálny oheň špiónov – zoskočila jednotka parašutistov. Tú vzápätí na kusy roztrhali rôzne rozprávkové bytosti, ktoré si bežný smrteľník v hlave zaraďuje pod širší pojem „víla“ a celkovo si ich nespája s odtrhávaním končatín príslušníkom špeciálnych jednotiek. Jeden agresívny permoník tak dokatoval desiatnika Navrátila, že ako jediný z nešťastných výsadkárov bol namiesto „mŕtvy“ vedený ako „nezvestný.“
Celá udalosť bola označená za ruskú provokáciu a viedla k ďalšiemu ochladzovaniu diplomatických vzťahov.
Ihneď viedla aj k ochladeniu vzťahov medzi čarodejnicami. Kempelenová prehlásila, že mágia opäť raz ukázala svoju prevahu nad technológiou. Plevková si myslela pravý opak. Radary vraj letiace čarodejnice vôbec nemali zamerať. Čarodejnice vraj strácajú kontakt s realitou. To čo inkvizícia a bylinkárky nedokázali za stovky rokov sa teraz stalo skutočnosťou vďaka prirodzenému vývoju. Moc mágie neklesla. Ale moc prostého sveta rástla ohromnou rýchlosťou.
„Môžeme si nahovárať koľko chceme, že naša moc neupadá, no nakoniec skončíme ako poľskí husári šturmujúci nemecké tanky kopijami,“ zababušila sa do čiernej vlnenej deky.
Kempelenová sa zamyslene usmiala. Jej nebohý manžel bol vojakom Wehrmachtu. Dokonca tankistom. Bolo vidieť, že Plevková má medzi ostatnými bosorkami podporu. Populistka. Uvidíme, či vieš z tej narúžovanej pusinky vypustiť aj kvalitné zaklínadlo a nie len buričské reči. „Tak dobre sestra Plevková. Dosť teoretizovania. O šesť týždňov sa tu stretneme a uvidíme, či svoje zanietenie dokážeš pretvoriť do užitočnej podoby. Lebo inak to asi nemá zmysel, však?“
Plevková sa vystrela. „Tak ja to skúsim.“ Niektoré čarodejnice nechápali. „Vytvorím zaklínadlo proti radarom.“
Počas celých šiestich týždňov testovala Plevková na metle pri cestných radaroch svoje zaklínadlo. Zopár ľudí kvôli nej dostalo pokuty. No to bol asi jediný efekt jej pokusov. Zaklínadlo vytvoriť nedokázala. Ani s pomocou sestry Pastuchovej, ani s pomocou sestry Bednárovej a jej priateliek. Ani s pomocou démonov.
„Čo si to za princa klamstiev, keď nevieš oklamať ani posratý policajný radar?!“ kričala na prízračnú bytosť, ktorej kontúry – zamrznuté v ospravedlňujúcom sa geste – sa pomaly rozplývali na sedadle spolujazdca. Dopravný policajt sa zatiaľ blížil k Plevkovej autu. Tentokrát zaklínadlo musela skúsiť v aute. Vyvolať démona počas letu na metle bolo predsalen nad jej sily. Ako zjavne viacero vecí… Ten večer svoje snahy vzdala. A Kempelenová jej to na ďalšom sabate dala pekne vyžrať.
Od Plevkovej by bolo najrozumnejšie držať sa nejakú dobu pri zemi. Ďalší výprask od Kempelenovej by mohol znamenať nielen ďalší odliv podpory, ale aj stratu pozície medzi vlastnou frakciou. „Akou frakciou? Veď sme sesterstvo! Akej pozície? Veď sme si všetky rovné! Hehe…“ Dušovala by sa každá bosorka ešte chvíľu predtým, ako by sa pokúsila podkopnúť pod Plevkovou stoličku.
„Tá niečo chystá,“ zamrmlala Švecová smerom k svojej kamarátke.
„Sestra Švecová, mohla by som poprosiť na chvíľu tvoj mobilný telefón? Nič sa mu nestane, šľubujem.“
„Prečo nepoužiješ svoj?“ odvrkla Švecová.
„Z dôvodu objektivity. Je jasné, že my dve sme sa na tomto asi dopredu nedohodli.“ ty krava, doložila v myšlienkach za vetu Plevková.
„Dobre. Tak teda nech sa páči,“ ty suka. Švecovej mobil putoval po obvode kruhu až do Plevkovej rúk. Novučičký smartfón pôsobil v tomto prostredí naozaj nepatrične. Narozdiel od kancelárskych kresiel a niektorých kusov oblečenia. Tie pôsobili prinajhoršom mierne anachronicky.
Plevková urobila zobár sotva postrehnuteľných pohybov a mrmlala zariekadlo. Medzitým hovorila Pastuchová.
„Bylinkárky sa nám už pridlho vysmievajú do tváre. Na internete už roky kolujú návody na ochranu pred našimi kúzlami. Obchody zaplavili náramkami proti urieknutiu a ešte na tom tie smradľavé narkomanky aj zarábajú. Dobre viete, že o ich… ezoterické pakšametle sa zaujíma čoraz viac ľudí. K našej škode. A aká je naša reakcia?“
Pravé čarodejnice nenávideli bylinkárky. Tie samé seba samozrejme bylinkárkami nevolali. Medzi sebou si hovorili vedmy. Ľudia ich poznali ako veštice, ľudové liečiteľky alebo iné praktikantky takzvanej bielej mágie. Tieto úbohé ženy si asi raz nešťastnou náhodou naladili v krištálovej guli Harryho Pottera a nakazili sa jeho alibistickou morálkou.
A už celé storočia rečnili o tom, že obyčajných ľudí treba pred mágiou chrániť, že mágia je dobrý sluha, ale zlý pán, že mágia je pre svet nebezpečná. A ľudia sa medzitým zabíjali vo vojnách, trávili vzduch splodinami, vymýšľali zbrane schopné zničiť svet, vraždili nenarodené deti, každoročne vyhubili desiatky živočíšnych druhov a všetko nové, čo naopak svetu dávali bolo čoraz avantgardnejšie, ľahostajnejšie, arogantnejšie, zdegenerovanejšie. Pretože zabudli, že nie sú všemocní. Zabudli, že sú tu sily, ktorým sa nedokážu postaviť. A týmto slepým triumfalizmom dosiahli to, že staré sily sa už skutočne nedokázali postaviť im.
A bylinkárky? Akoby nechápali chod sveta. Akoby im nedochádzalo, že keď obviažete víle zlomené krídelko, nič nezmeníte na fakte, že o pár dní sa na jej lúku dovalí buldozér a o pár mesiacov tam bude stáť nový hypermarket. A víla bude namiesto púpav, korienkov a orieškov nejakú dobu objedať v sklade reďkovky, ale možno napríklad aj také exotické mango. Možno aj bude mať akýsi pocit prosperity, kým jedného krásneho večera nezje jed na potkany a nerozpadne sa na prach. A klimatizácia potom rozfúka ďalší kúsok starého sveta, pyšne oznamujúc vetru, že už ani on nie je potrebný.
„Dojímavý prejav, sestra Pastuchová, ja viem, že ti tá posledná výstavba pri Váhu vo Fraštáku naozaj zdvihla krvný tlak, ale musíme sa na to pozrieť s chladnou hlavou. Hovoríš tu spolu so sestrou Plevkovou o tom, že treba zmenu. A ja súhlasím a už som povedala – začnime každá od seba! Máme v sebe tú silu uchopiť pevne svoju komunitu. Zasiať do nej strach…“ hovorila Kempelenová hlasom, ktorý mal znieť zmierlivo, samozrejme, ak by neznel ako boj karbobrúsky s tehlovým obkladom.
Zrazu niekoľkým bosorkám okolo Švecovej zavibrovali, či zazvonili mobily. „Ale čo, podarilo sa?“ strhla sa z opileckého pochrapkávania Bednárová s podozrivo jasným pohľadom.
Švecová si zobrala z kamarátkinej ruky mobil a vyskočila na rovné nohy. „Veľmi vtipné Plevková!“ otŕčala smerom do kruhu displej priateľkinho mobilu. Na ňom svietila fotka polonahej Švecovej fotiacej sa mobilom o zrkadlo zmyselne pri tom špúliac pery.
„Toto má byť spása mágie? Trollovanie?“ rozčuľovala sa Švecová. Plamene ešte podtrhovali červeň v jej tvári.
„No pozor s tými neologizmami!“ pohrozila prstom blonďavá menežérka predtým oslovená ako Kovácsová. „Vieš z čoho pochádza slovo trollovať?“
„Z a…“ otvorila Švecovej kamarátka ústa.
„Nie z anglického, ale zo škandinávskeho. Od stredoveku sa tam prečin praktizovania mágie nazýva trolldom. A rozumie sa pod ním zhruba všetko to, čím sa zaoberáme my.“
Švecovej mobil medzitým párkrát zavibroval. „Komu si to ešte preboha poslala?“
Plevková sa chvíľu tvárila, že počíta. „Dvadsiatim… všetkým.“
Švecovej sa rozochveli pery. Vyzeralo to tak, že sa von derie dosť seriózna kliatba. No vďaka dvojzmyselnosti tohto slova si Plevková za chrbtom nachystala ochranné znamenie.
Kempelenová zdvihla ruku v autoritatívnom geste. Švecová si sadla, ani nevedela ako. „K praktickým aspektom,“ zakrákala. „To na každé zaklínadlo potrebujete mať mobil vybranej osoby v ruke?“
Kempelenovej zapípal jej obstarožný telefón. „NIE,“ hovorila správa od Kyrzwolfovej. Tá sa pohrabala v handrách, ktoré nosila ako oblečenie a vytiahla svoj obitý dotykový mobil, ktorý nedávno zrekvírovala starostovi, keď ho vlastný pes vláčil po záhrade. „V odoslaných správach nič,“ zasmiala sa a zatlieskala.
„Keby sme chceli, bolo by aj tam,“ pokrčila plecami Plevková.
„Keby sme chceli, vedeli by sme z kreditnej karty vyvolať jej číslo, veľmi sa to nelíši od nekromancie,“ pokračovala Pastuchová.
„Keby sme chceli, vedeli by sme auto počarovať tak, aby mu zlyhali brzdy, ako to robia v Bretónsku,“ pridala sa ďalšia mladá čarodejnica.
„Alebo ako vraj vedia v Alpách, zakliať mikrovlnku, aby vybuchla,“ povedala iná.
„Áno, vraj vedia zakliať každý spotrebič, aby v ňom nastal skrat. Je pravda, že mikrovlnka ešte k tomu ako bonus aj celkom pekne vybuchuje,“ korigovala ju Plevková.
„A čo tak pobosorovať bankomaty, aj o tom som počula.“
„Alebo vypnúť prúd v celom meste.“
„Zastaviť vlaky.“
„Vypnúť internet!“
„Rušiť rozhlas.“
„Rušiť televíziu.“
„Rušiť každý signál!“
„Rúcať lietadlá!“
„Začarovať betón, aby nikdy nestuhol.“
„Tak to vidíte!“ snažila sa záplavu nápadov prekričať Plevková. „Technológia môže byť najväčšou silou nového sveta, ale závislosť na nej je aj jeho najväčšou slabinou!“
„Ak by sme sa teraz my všetky spojili, dokázali by sme odpáliť každý elektrický spotrebič v okruhu sto kilometrov!“ zvískla iná bosorka.
„Keby len to,“ zapojila sa Kovácsová. „Keby sme chceli, mohli by sme nechať zmiznúť miliardy. Miliardové obnosy virtuálnych peňazí. Mohli by sme zrušiť dlhy, položiť banky, nechať krachnúť burzy, zosadiť vlády… Financovať politické strany…“
Kempelenová pokrútila hlavou. „Sestry! Sestry! A ovládate vari tieto mocné čary? Ako viete, že sú vôbec možné?“
„Lebo som jedno podobné zaklínadlo teraz predviedla,“ odpovedala Plevková.
Jedna stará čarodejnica krútila hlavou. „To sa nedá porovnávať s tým, čo tu padlo potom.“
„Nie, ale je to cesta. Čo tak zvolať snem. Čarodejnice, keď aj nie z celého sveta, tak aspoň z Európy…“
„Tým lepšie pre nás, veď aj my sme koniec koncov z Európy,“ usmiala sa diabolsky Kovácsová.
Kempelenová si ustarane mädlila ruky. „A čo na takom sneme?“
„Čo asi, vymeniť si znalosti o čaroch, ktoré nás urobia mocnejšími v modernom svete,“ prehovorila pokojne Bednárová.
Jej priateľka pochybovala. „Myslíš, že by čarodejnice z iných sesterstiev by len tak odovzdali svoje znalosti?“
„Ak sa nájde niekto, kto im bude schopný vysvetliť výhody z toho vyplývajúce,“ odpovedala Kempelenová hľadiac na svoju pravnučku. „Ak je to samozrejme cesta, ktorou sa chceme uberať.“
Plevková opätovala jej pohľad. „Chceme či nie, prišiel čas na obrodu. Čas na ukončenie chaosu a regeneráciu. Čas na obrodu poriadku. Kým nezahynie všetko, čo je na svete pekné.“
Pastuchová sa pridala. „Bylinkárky hovoria, že chcú mier. Ale to nikdy nestačí. Skutočný pokoj je len vtedy, keď je nastolený nielen mier, ale aj poriadok.“
„Môžu prísť vojny,“ nenechala sa odbiť Kempelenová.
„Vyhráme,“ odpovedala Kovácsová.
„Môžu na nás opäť začať honby, ako naposledy, keď sme chceli zmeniť svet.“
„Tak sa nenecháme chytiť,“ pokrčila ramenamy bosorka rozvalená na svojom lietajúcom gauči.
„Je to naša povinnosť; aspoň to skúsiť. Nechcem, aby sa moje vnúčatá už narodili s alergiami a v tridsiatke umierali na infarkt zo stresu,“ dodala Pastuchová.
V okolitom lese to šumelo ako vo včeľom úli. Niektoré magické tvory rozumeli, o čom sa bosorky rozprávajú. A zjavne to pretlmočili ostatným. Správa sa začala šíriť krajom.
Plevková letela ponad spiacu krajinu tesne pred brieždením. Už nebola ďaleko od domu. Jej matka si myslí, že je celú noc na diskotéke, a preto ju nebude budiť nejak skoro; veď nech si už dievča užije víkend v rodnom meste, keď raz za čas príde domov z internátu. No nakoniec ju predsalen zobudí. Pôjdu navštíviť otcovu babičku, milú, skromnú a bohabojnú starenku. Ach mami, keby si ty len vedela…
Strhla metlu nižšie a preletela nad cestou popri radare. Nezaregistroval ju.
Toto je finálová poviedka zo súťaže Poviedka Istroconu 2015. Poviedka je uverejnená so súhlasom autora bez redakčných úprav. Viac o tejto súťaži sa môžete dozvedieť v článku Výsledky súťaže Poviedka Istroconu 2015 a vyhlásenie 10. ročníka.