Potrebujeme sa navzájom

Poviedka zo súťaže zo sveta Pohrobka 2010 - finále

Literárna súťaž

Zvítaniu nebolo konca kraja. Každý mu chcel podať ruku, každý ho chcel potľapkať po pleci. Všetci radostne ujúkali a poskakovali. Rišo sa snažil z posledných síl každému aspoň trochu vyhovieť, ale nešlo mu to. Oči sa mu lepili, padal od únavy, ale dav bytostí najrôznejšieho vzrastu a výzoru, ktorý sa okolo neho v hodovnej sieni kráľa Korraka III. zbehol mu nedovolil ani sadnúť si, nieto ešte ľahnúť a oddychovať. Bol akoby v zovretí obrovskej dlane nejakého obra, ktorá mu nedovolila hýbať sa. Po chvíli ho premohol pocit, že sa vznáša a potom zistil, že je to pravda – trpaslíci ho zdvihli zo zeme a niesli na rukách. Hlavou sa takmer dotýkal stropu.

Boli tu všetci – trpaslíci, elfovia, ba dokonca aj vedma. Netušil, ako sa dozvedeli o tom, že prichádza. Nikoho po celý čas nestretli a Dulon bol stále s ním.

Nakoniec ho vyslobodila Elga. Keď ju uvidel stáť opodiaľ, krásnu ako nikdy predtým, okamžite ožil. Ráznymi gestami rozohnal svojich obdivovateľov a rozbehol sa k nej.

„ Konečne.“ – šepla a vrhla sa mu okolo krku. – „Chýbal si mi. Veľmi!“

„ Bol som preč len pár dní…“ – odvetil, ale v tom si uvedomil, že tejto dievčine by asi len ťažko vysvetľoval časový paradox. Áno, doma v Bratislave bol naozaj len jeden deň, ale tu zatiaľ uplynul polrok. Cesta z Močiara bosoriek zas trvala desať dní. Desať dní namáhavého pochodu v treskúcej zime. Desať dní v kuse počúvať vystatovačné reči trpaslíka Dulona. Nezavrel ústa ani keď jedol. A vlastne ani keď spal – jeho chrápanie Rišovi pripomínalo rachot buldozéra, ktorým raz robotníci planírovali prázdny pozemok za ich domom, aby tam nejakí nenažraní developeri postavili ďalší zbytočný polyfunkčný dom.

Rišo v okamihu zabudol na všetko. Na prelet tunelom ničoty, na cestu do sídla trpasličieho kráľa Korraka III., na neskutočnú únavu, ktorá ho takmer položila. Teraz mal pred sebou Elgu a nič viac nepotreboval. Akoby sa k nemu sklonili všetky hviezdy. Ujúkanie trpaslíkov akoby zaniklo niekde v diaľke.

„ Poďme niekam, kde budeme sami.“ – šepol jej do ucha a ona sa začervenala. Ale nepovedala nie, len ho chytila za ruku a viedla von z miestnosti jednými z množstva bočných dvier. Nikto sa ich neodvážil zastaviť. Prešli dlhou chodbou, dvakrát zahli doprava a ocitli sa v priestore, ktorý Rišo poznal. Už tu bol. Stáli pred dverami do Elginej komnaty. Bez váhania ich otvorila a vtiahla ho dnu.

Elgina posteľ bola veľká a pohodlná. Vystlaná mäkkými kožušinami, vankúše boli plnené najjemnejším husím perím. Rišo sa na ňu zvalil tak ako bol oblečený a obutý.

„ Ďakujem!“ – šepol ale viac už zo seba nedostal. Zaspal v okamihu ako sa mu hlava dotkla vankúša a zanechal zarazenú Elgu stáť uprostred komnaty.

Tej to došlo veľmi rýchlo. Pochopila, že Rišo nemal nijaké nemravné úmysly. Zasmiala sa sama sebe. Pohladila svojho milého pohľadom, potom mu ako správna budúca manželka vyzula topánky a prikryla ho ovčou huňou. Vôbec sa nezobudil. Nakoniec pozhášala všetky sviečky v izbe, nechala horieť iba jednu a tak, ako bola oblečená si ľahla vedľa Riša. Pritúlila sa k nemu pod huňou a po chvíli zaspala.

„ Dobrý večer!“ – privítal Riša Ilvareel.

„ Večer? Čo tým chceš povedať? Však som si len trochu zdriemol.“

„ Spal si celú noc a skoro celý deň.“

„ To naozaj? No, podľa toho aký som hladný je to dosť možné.“

Elf sa len usmial. Nemusel nič hovoriť, za okamih sa na stole pred Rišom zjavili misy s vábne voňajúcim jedlom. Rišo sa nedal dvakrát núkať. Sadol si na nízku stoličku a pustil sa do jedla nehľadiac na slušné vychovanie.

„ Dobre si sa vyspál?“ – opýtal sa ho Korrak, ktorý sedel oproti nemu.

„ Asi áno. Ale nepamätám sa, žeby sa mi niečo snívalo.“

„ Ná, šák si musel být porádno unavený, ked si mal pri sebje takú krásavicu.“

„ Čo? Netuším o čom hovoríš!“

„ Áááále, šak sa nevymlúvaj. Šecko víme.“ – odvetil Korrak so smiechom. Rišo však len prekvapene hľadel okolo seba.

„ Musel si naozaj dobre spať, keď ani nevieš, že Elga ležala celý čas pri tebe.“ – uviedol ho do obrazu Ilvareel. Rišovi zabehlo sústo a rozkašľal sa.

V tej chvíli vošla do miestnosti Elga aj so svojini rodičmi. Vôbec sa však netvárili nejako rozhorčene, ba práve naopak. Boli usmiati a pokojní. Elga si akosi prirodzene sadla vedľa Riša, pobozkala ho na líce a potom si sama nabrala jedlo. Ani jeden sa nedal rušiť pohľadmi prítomných. Akurát Riša rozčuľovalo Korrakovo pochechtávanie.

„ Čo ti je smiešne?“

„ Ááále, ja len že už máte za sebú svadobnú noc, a včíl aj svadobnú hostynu.“

Rišo na neho zmätene pozrel.

„ Čo? Akú svadobnú noc? Akú svadobnú hostinu?“

„ Nevšímaj si to, Rišo.“ – zamiešal sa do rozhovoru elf. – „ Títo trpaslíci majú svojský zmysel pre humor.“

„ Ale ja nemám chuť žartovať!“

„ Iste. Nechajme to!“

„ Počuj! Odkiaľ ste vlastne vedeli, že som na ceste? Vy ste ma tu už čakali.“

„ Prišla, či presnejšie priletela nám to povedať jedna stará dáma.“

„ Suraya?“

„ Striga! Neveril som vlastným očiam a ušiam. Vždy som bol v tom, že sú na strane Šajdána, ale ony sú s nami.“

„ Moja taška! Kde je moja taška?“

„ Vedla! Moji chlapi kukajú té múdré knižky, co si donésol. Ale neboj, nič sa im nestane, dajú na ne velyký pozor. Očuj, raz by sem velyce chcel íst s tebú do vašeho sveta a vydet na vlastné oči té úžasné mašiny, co tam máte. Obrovské železné domy na kolesách. Najvác sa mi lúbyjá té s týmy dlúhymi rúrami napredku.“

„ Myslíš tanky?“

„ Tak, té, akože sa to len, Abra … ach, ani to nevím vyslovit. Ale škoda, že také nemáme tu u nás.“

„ Buď rád, že ich tu nemáte!“ – zašomral Rišo. – „ Buď rád, že tu nemáte nič z toho, čo si v tej knihe videl.“

„ Chlapi už dumajú nad tým, či by sme to vedeli vyrobyt.“

„ Tanky asi ťažko. Ale niečo snáď áno. Ste dobrí metalurgovia. Jednoduché delostrelecké zbrane by ste zvládli.“

„ Delo…co?“

„ Nechajme to teraz. Čo je tu vlastne nového? Dulon mi povedal len toľko, že Šajdán sa zasa chystá na boj.“

„ No, my toho vieme o niečo viac. Nedávno sa nám vzdal jeden ghúl. Povedal nám zaujímavé veci.“

„ A vy mu veríte?“ – nechápavo pokrútil hlavou Rišo.

„Ghúlovi? Tí predsa nikdy Šajdána nezradia. Sú mu verní na smrť. Vôbec vás nenapadlo, že vás len klame?“

„ Napadlo nás to hneď. Preto sme si overili každé jeho slovo. Všetko čo povedal bola pravda.“

„ A čo také vám narozprával?“

„ Povedal nám o oddieloch škratov, ktoré mali za úlohu tajne prenikať na naše územie. Prezradil nám dokonca aj to, kde sa vyskytujú. Všetky sme zničili. Budovali si tu dokonca podzemné základne. Našli sme ich a vykúrili odtiaľ. Stovky sme ich pozabíjali. Povedal nám aj o posloch Čangského cisára, ktorí mali so Šajdánom vyjednávať.“

„ O čom?“

„ To on nevedel. Máme všetky listiny, ktoré mali so sebou, ale nikto z nás ich nedokáže rozlúštiť. A keby náhodou chceli niečo povedať, aj tak by im nikto z nás nerozumel.“

„ A ako by s nimi vyjednával Šajdán? On vari hovorí ich rečou?“

„ Šajdán nepotrebuje vedieť ich reč. Dokáže vstúpiť do ich mysle a čítať im priamo myšlienky.“

„ Kde sú teraz?“

„ Dolu vo väzení. Chceš s nimi hovoriť?“

„ Nie! Načo. Ani ja im nerozumiem. Keby tak hovorili po anglicky, to áno.“

„ Ako?“

„ To si nevšímaj. Je to jeden z množstva jazykov z nášho sveta. Ale oni ho iste nepoznajú.“

„ Nevieme, čo s nimi. Zabiť ich nechceme, koniec koncov, nič nám neurobili. Sú to cudzinci a navyše poslovia. Tých neslobodno zabíjať.“

„ Tak ich pustite. Sú vám nanič.“

„ Bojíme sa ich pustiť. Vrátia sa domov a povedia všetko cisárovi. A máme ďalších nepriateľov na krku. Ak na nás Šajdán udrie zo západu a čangský cisár z východu, budeme to mať veľmi ťažké.“

„ Pustite ich a sledujte! Ak sa poberú na západ, tak to boli skutočne cisárovi vyslanci. Ak sa vydajú na východ, boli to len nastrčení ľudia, ktorí vás mali zmiasť a skutoční vyslanci sú už dávno u Šajdána. Možno sú to dokonca len nejakí otroci, ktorých cisár obetoval. Vedel že ich chytíte. Bolo to tak zariadené. Skutoční vyjednávači išli celkom inou cestou.“

„ No, o cisárovi sa hovorí, že je prefíkaný a ľstivý.“

„ Neviem, nepoznám ho, ale mám také divné tušenie.“

„ Aké?“

„ Hmm. Ríša Čang! Veľmi mi to pripomína jednu krajinu z nášho sveta. Volá sa Čína. Naše svety sú paralelné a dosť podobné. Ide o to, že to boli práve obyvatelia Číny, kto pred stáročiami vymysleli strelný prach. Čo ak ho tu, vo vašom svete, vymysleli čangskí učenci?“

„ Chceš povedať, že Šajdán vyjednáva o tom, aby mu ho dodávali?“

„ Alebo mu predali recept na výrobu.“

„ No, to by som sa veľmi divil, keby im zaň niečo zaplatil. Šajdán nie je z tých.“ – pohŕdavo odvetil Ilvareel.

„ Možno áno.“ – zamiešala sa do rozhovoru vedma. – „ Šajdán, hoci je veľmi mocný, si nedovolí cisárovi niečo prikazovať. V ríši Čang existuje kasta zvaná Dračí mágovia. Verne slúžia cisárovi. Hociktorý z nich urobí zo Šajdána kôpku teplého popola. Jediným gestom! Nie, ak chce Šajdán skutočne získať strelný prach, bude zaň musieť draho zaplatiť.“

„ Tak potom musíme len dúfať, že cisár tých drakov nepošle na nás.“ „ Oni sa nikdy nezúčastňujú vojnových výprav mimo územia ríše. Ale obávam sa, že aj bez nich by nás čangská armáda zmietla z povrchu zeme. Cisárovi stačí lusknúť prstami a do troch dní má pred palácom nastúpené stotisícové vojsko v plnej zbroji.“

„ Ty teda vieš potešiť!“ – zašomral Ilvareel.

„ Nechajme to teraz!“ – prerušil ich rázne Rišo. – „ Pokiaľ presne nevieme o čo tu ide, nemá význam sa tým zapodievať. Ríša Čang je ďaleko. Aj keby hneď teraz cisár vyslal svoju armádu, potrvá mesiace, kým sa sem dostane. Prednejší je Šajdán.“

„ Mojá reč!“ – vyhlásil Korrak. – „ Co tam po dajakých šikmookých, Šajdánovi podme nakopat prdel!“

„ Čo o ňom vieme? Okrem toho, že sa pripravuje.“

„ No, vraj má zatál enom asi pettysíc chlapov. Vačšinú sú to škrati a tí divosi. Ghúlov má málo.“

„ A to vieš odkiaľ? Bol si ich zrátať?“

„ Né, povédel nám to ten ghúl.“

„ A ty mu veríš?“

„ Proč né? Zatál sedelo šecko, co povédel. Neklamal.“

„ A povedal vám aj to, kde Šajdán šikuje svoje vojská?“

„ Iste. Na Zabalajskej planine. Ďaleko na západ odtiaľto.“ – ozval sa Ilvareel.

„ Overili ste si to? Ste si istí, že skutočne sú tam?“

„ Nie! Je to príliš ďaleko a prieskumníkom by trvalo týždne, kým by sa vrátili. Počuj Rišo, odkedy si taký nedôverčivý?“

„ Odkedy poznám vás čo ste tu! A odkedy som sa ocitol v tomto svete. Tu je možné všetko. Skôr sa divím vám, že tomu ghúlovi tak slepo veríte.“

„ Nemáme na výber.“

„ Možno áno.“

„ Co tým myslíš?“

„ Vraveli ste, že vám hovoril o oddieloch škratov. Tie ste potom pobili.“

„ Tak veru!“

„ Hmm! A nenapadla vás taká vec, že Šajdán mohol tých pár škratov pokojne obetovať. Čo to pre neho znamená? Nič! Škratov má tisíce, pár ich pokojne oželie. Pre neho oni nič neznamenajú. V skutočnosti nimi hlboko pohŕda. Berie ich do svojho vojska len preto, lebo sa dajú ľahko zmanipulovať a je ich veľa. Poslušné stádo! Vedome ich poslal na smrť aby vás presvedčil. Ten ghúl je špión! Klame každým slovom, ktoré vypovie.“

„ Tak sa s ním porozprávaj ty sám.“

„ Prečo nie, ale nie teraz. Teraz si musím ísť niečo zariadiť. Potrebujem dobrého koňa, zbrane, jedlo na pár dní a poriadne teplé oblečenie.“

„ Kam chceš ísť?“

„ To vám radšej nepoviem a nechcem ani, aby ste ma sledovali.“

„ Žádné také!“ – vykríkol Korrak. – „ Nikam nepójdeš!“

„ Skús ma zadržať!“

„ Zavrem ťa dakde a budeš tam pekne čučat. Konečne si tu a zasa sceš odýst? Tak to né! Včíl ta potrebujem tuná!“

„ Ale čo?“

„ A ak sa budeš brányt, tak ťa moji chlapi jednoducho povážu.“

„ No len nech to skúsia!“ – zvolal výhražne Rišo, bleskovo sa otočil a jednému z prítomných elfov vytiahol z pošvy meč tak rýchlo, že ten mu v tom nestihol zabrániť. – „ Nie, Korrak! Si tu možno kráľ, ale nie môj! Ja nie som tvoj poddaný aby si ma mohol dávať zväzovať. Vždy si hovoril o tom, aký som tvoj dobrý priateľ, a že vždy vo všetkom na mňa dáš. Ale teraz vidím, že ty nepotrebuješ radcu ale sluhu! Uvedomte si všetci – vrátil som sa dobrovoľne, hoci som nemusel. Mohol som pokojne ostať v našom svete aj s tou kopou zlata a na tento váš som sa mohol zvysoka vykašľať. Lenže ja som prišiel, aby som vám pomohol. Nechal som tam všetko. Matku, priateľov, školu. A zrazu ma tu niekto chce väzniť?“

„ Korrak to tak nemyslel!“

„ A ako to myslel?“

„ Si pre nás príliš dôležitý, príliš vzácny než aby sme riskovali, že sa ti niečo stane. Nevieš si ani predstaviť, čo sme prežívali celý ten polrok, čo si bol preč.“

„ To mi síce lichotí, Ilvareel, ale ak naozaj chcete, aby som vám pomohol, tak ma nechajte jednať. Zavretý v nejakej kobke nezistím to, čo potrebujem.“

„ A čo chceš zistiť?“

„ Overiť si, či ten ghúl skutočne klame.“

„ Dobre! Rob ako uznáš za potrebné. Dostaneš všetko o čo si povieš. Ale dávaj si pozor!“

„ Neboj sa, nepôjdem ďaleko.“

Rišo sa vrátil za dvanásť dní. Dvanásť dní Elga nejedla a nespala, od rána do večera stála na kopci nad trpasličím hradom, nevšímala si vietor a mráz, a hľadela na západ úporne dúfajúc, že sa jej milý zjaví kdesi na obzore. Lenže o tom Rišo nevedel a vrátil sa v noci, keď Elga sedela vo svojej komnate schúlená a tíško plačúca pred kozubom. Keď ho zbadala stáť vo dverách, od radosti nedokázala ani hovoriť, ani kričať. Rišo ju vystískal a potom odniesol na posteľ. Zaspala v okamihu. Ostal pri nej až do rána…

V hodovnej miestnosti sa znovu zišli všetci tí, ktorí tam Riša vítali pred dvanástimi dňami.

„ Priveďte mi toho ghúla!“ – požiadal Rišo a o chvíľu stráže priviedli vysokého, počerného chlapa so zlými očami. Ruky mal spútané za chrbtom.

„ Sadni si!“ – prikázal mu Rišo a ukázal na nízku stoličku. Ghúl si sadol a čakal. Bol celkom pokojný. – „ Ako sa voláš? Máš nejaké meno?“

„ Volám sa Narchab.“

„ Tak Narchab! Dobre! Aby sme si boli načistom – neverím ti ani to, že máš nos medzi očami!“

„ Tak si trhni, opičiak.“

„ Dobre!“ – odvetil Rišo, vytiahol z puzdra na opasku dýku, rozohnal sa a presne miereným hodom ju zabodol ghúlovi do hrude. Dlaždice v sieni sfarbila tmavočervená krv. Telo sa pomaly zosunulo na podlahu, ešte sa zo trikrát zatriaslo a potom ochablo. Ghúl bol mŕtvy.

Všetci v sieni zdúpneli od prekvapenia. Len Rišo ostal pokojný. Pristúpil k mŕtvole a vytiahol si dýku z rany. Utrel ju do kusa plátna a vrátil do pošvy, to všetko bez jediného mihnutia oka.

„ Odpracte ho“! – zavelil hlasom, v ktorom nebol cítiť ani náznak nejakých výčitiek svedomia, ale nikto sa akosi nemal k tomu, aby to urobil. Telo ďalej ležalo na podlahe a krv pomaly vsakovala cez škáry medzi dlaždicami.

„ Ja…ja ťa nepoznávam, Rišo. Akoby tu sedel ktosi úplne iný. Prečo si ho zabil?“ – spamätal sa Ilvareel.

„ Bol to klamár! Celý čas vás vodil za nos. Iné si nezaslúžil. Navyše, už ho nepotrebujeme.“

„ Tak dobre! Si spokojný? Zistil si, čo si chcel?“

„ Presne tak! A všetko je inak, ako vám to ten ghúl natáral.“

„ Hovor!“ „ Takže, predovšetkým – Šajdán nešikuje svoje vojsko na Zalabajskej planine, ale oveľa bližšie. A nemá len päťtisíc bojovníkov, ale najmenej štyrikrát toľko.“

„ Bol si ich zrátat, že to tak dobre víš?“ – opýtal sa posmešne Korrak, ktorý stále nedokázal prehltnúť Rišovu spurnosť.

„ Predstav si, že áno! Bol som ich zrátať, videl som ich na vlastné oči. Máme proti sebe riadnu silu vojska. A čo je najhoršie, Šajdán skutočne získal od čangského cisára strelný prach!“

V miestnosti nastalo hrobové ticho. Aj Korrak sa prestal uškŕňať a rýchlo sa napil vína z pohára na stole, lebo mu zrazu akosi náhle vyschlo v hrdle.

„ Tak, to je teda porádno zlá správa, Rišo.“

„ Dalo sa to čakať. Keby ste mu v tom zabránili…“

„ Teraz je už zbytočné špekulovať nad tým, čo by bolo keby. Čo navrhuješ?“ – zvolal Ilvareel.

„ To je na dlhé vysvetľovanie. Potrebujem miesto na stole, veľký kus papiera a niečo, čím sa dá písať. Všetko vám vysvetlím a nakreslím. Ak skutočne dáte na moje rady, dokážeme ich poraziť. Dulon mi povedal, že ste narobili zásoby strelného prachu.“

„ No veru, máme ho plné sklady.“ – odvetil Korrak hrdo.

„ Dobre, veľmi sa nám zíde. Budeme ho potrebovať. Ale strelný prach nie je jediná výbušnina, ktorá existuje. Mám v mojej taške jednu múdru knihu o tom, čomu vy hovoríte alchýmia.“

„ A co sa v nej píše?“

„ Budeš prekvapený. Všetci budete prekvapení, čo všetko sa dá použiť na zabíjanie. A nebudeme potrebovať ani nijaké balóny. Máme niečo oveľa lepšie.“

„ Co také?“

Rišo zrazu vybehol z miestnosti a potom aj von z podzemného paláca. Ostatní, nechápajúc čo sa deje bežali za ním. Zastal na kopci, kde ho čakávala Elga, vytiahol z vrecka malú striebornú píšťalku a prenikavo na nej zahvízdal.

Neprešlo ani päť minút a na obzore sa zrazu zjavili malé tmavé bodky, ktoré sa rýchlo blížili a zväčšovali. Keď už boli tak blízko, že sa dali rozoznať, Korrak splašene vykríkol a tasil meč.

„ Strigýýýýý! Zachrán sa kdo móžeš!“

„ Neplaš sa! Veď ony sú s nami. Už si zabudol, kto vám priniesol správu o tom, že som sa vrátil?“

„ Neznášám ich!“

„ No, budeš si musieť na ne zvyknúť.“

„ Čo tým myslíš, Rišo?“ – ozval sa Ilvareel.

„ Čo? Iba to, že tie ich metly pokojne unesú aj dve osoby – jednu strigu a jedného dospelého muža. Lietajú vysoko a rýchlo. Ani najlepší tičtlánsky lukostrelec ich nedokáže zasiahnuť. Tam vpredu letí Suraya. To ona ma zaniesla až nad Šajdánov tábor, takže som mohol zhora spočítať koľko má vojakov. A videl som aj sudy so strelným prachom.“

„ A pomôžu nám v boji?“

„ Iste! Dokonca to bude pre ne česť.“ – Rišo zamával rukami, strigy sa otočili a leteli späť na západ. – „ Túto píšťalku mi dala Suraya.“ – ukázal Rišo drobný predmet v jeho dlani. – „ Ňou ju môžem kedykoľvek privolať, nech by som bol akokoľvek ďaleko. Vždy ju začuje.“

„ Prezraď, ako sa ti podarilo nahovoriť tie bosorky, aby sa k nám pridali?“

„ Ani som veľmi nemusel. Vieš, ony teraz obývajú ten veľký močiar na západ odtiaľto. Považujú ho za svoj domov. Problém je v tom, že práve cezeň chce Šajdán previesť svoje vojsko. Keď toto vyšlo najavo, samé sa ponúkli, že urobia čo budem chcieť. Je ich málo a Šajdánovým kúzlam by nedokázali čeliť. Prosto, potrebujeme sa navzájom.“

„ My všetci sa potrebujeme navzájom, Richard Steiner!“ – vyhlásil elf a objal svojho ľudského priateľa.

Toto je finálová poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2010 – nadväzuje na súťažnú poviedku Niečo za niečo od toho istého autora z roku 2009. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.


1. septembra 2011
Ondrej Trepáč