 |
Brieždenie. Tiché, priam mŕtve ulice napĺňa ranná hmla. Zostupuje z neďalekej hory, hromadí sa pri mestských hradbách, plazí sa cez ne a zalieva mesto svojím chladom. Chladom plným úzkosti, strachu a nepokoja. Chladom, ktorý núti človeka dlhšie spať, zahrabať sa tuhšie do periny a nevystrčiť spod nej ani nos. Chladom, ktorý však mužovi menom Irsin nevadí, ktorý hmlu s potešením víta.
Stráca sa v jej náručí a ticho čaká. Číha a striehne. Na koho? Na svoju obeť. Na ženu, ktorá nespravila nič zlé, no napriek tomu musí trpieť. Napriek tomu musí zomrieť.
Rozkaz je jasný. Zabiť! – čo pre Irsina v tomto prípade znamená vraždiť.
Toto však nie je práca, na ktorú je vycvičený. Toto nie je spôsob boja, na ktorý je zvyknutý. Aj preto v jeho očiach vidieť zlosť a tvár mu zahaľuje nevrlý tieň. Tieň, z ktorého vystúpi hneď, ako zazrie svoju korisť.
Ženu, pribratejšiu plavovlásku, ktorú sleduje už tretí deň. Študuje jej rituály, jej povahu. Ženu, ktorá vychádza z ošarpaného domu a vstupuje do vĺn hmly. Splýva s ňou a pláva v jej objatí ako vločka snehu v chumelici. No jeho zraku neuniká. Nemôže. Svoju prácu si robí vždy dôkladne.
„Kde toľko trčí?!“ šomre vysoký muž strácajúci sa v náručí hmly. Jeho bratia v zbroji mlčia, trpezlivo zabezpečujú pokojný priebeh akcie. Skrytí pod rúškom tmy, neďaleko od miestnej tržnice, na ktorej sa začínajú zhromažďovať prví obchodníci, čakajú na svojho vodcu. Na pokyn, kedy budú môcť opustiť mesto a pomôcť mu pri prípadných ťažkostiach.
„Už ma štve! Takto dlho by to netrvalo ani začiatočníkovi, a nie…“
„Buď ticho, Kamin! Si jediný, kto sa tu sťažuje. Si bojovník, trpezlivosť,“ Zurzy, nižší zavali-tejší chlap so svetlými vlasmi, sa v neprítomnosti veliteľa snaží upokojiť vznikajúci nepokoj. Kamin však rozkazom kadejakého „niktoša“ nepodlieha. Pokračuje teda ďalej: „Samozrejme, kto iný ako ty… kto iný by sa ho zastával, ak nie jeho…“
„Neskúšaj to dokončiť, Kamin. Mlč, pretože to, že ja hneď nekonám, ale najskôr upozorňu¬jem, neznamená, že on… Ak ťa začuje…“ Zurzy stíši hlas, skoro ani vánok by nebol tichší. „Ak ťa začuje, odpykáš si to! Tomu ver!“
„Nebuď z neho posratý, nie je to Boh! Je to len chmuľo, čo má slávneho otecka.“
„Kamin! Najskôr premýšľaj nad tým, čo povieš… A zauč sa našej histórii,“ pokračuje ešte stále s pokojným šepotom Zurzy. „Smouk Hamsa nie je Irsinov otec, ale jeho pradedo, ty hlupák! A náš zakladateľ, tak by si si ho mal vážiť, rozumieš?!“
„Smouk Hamsa, bla, bla, bla. Zurzy, si blázon ak veríš tým povedačkám okolo Smou…“ krv na zemi a zlomený Kaminov zub umlčali jeho slová.
„Smouk Hamsa bol na počiatku Kamských bojovníkov a len vďaka nemu, vďaka jeho moci nám bohovia darovali naše schopnosti!“ Zurzy sa už neovládal, sila jeho hlasu sa stupňovala. „Tak radšej mlč, ak nechceš… Áno, Kamin, verím tomu. A mlč, ak nechceš, aby nám bohovia na Smoukov pokyn ublížili. Nie, mlč! Inak neprídeš len o zub, ale o celú hlavu!“ Ostrie meča vykuklo z pošvy, natešene sa zalesklo purpurovým odtieňom prvých lúčov slnka.
„Tak je to lepšie. Rozhodol si sa správne. Ha? Ticho! Už idú. Počujem kroky tej tehotnej cundry.“
Irsin zastal hľadiac na pohojdávajúcu sa sukňu ženy poniže bedier. Aj keď bola ťarchavá, a odetá v teplom kabátci, línie jej tela pôsobili stále vzrušujúco. Vršok na hrudi vydutý, zadok oblý a členky, skrývajúce sa pod štrikovanými čiernymi pančuškami, si vedel Irsin predstaviť prekrížené za jeho zad…
Dosť! okríkol sa v duchu.
Už mesiace nemal ženu. Bol si toho vedomý, no teraz nebolo času na takéto myšlienky. Teraz musel pracovať. Plniť svoje úlohy.
Vykročil! Zovrel rukoväť dýky, zosúladil svoj krok s krokom ženy a čakal. Čakal, kým mu hmla, tma a mesto poskytnú dokonalý úkryt. Zazrel ho v odľahlej uličke. Pridal do kroku. Spozo¬roval svojich spoločníkov, bratov v zbroji. Kývol im na pozdrav a znakom ľavej ruky im pri¬kázal dohliadať na situáciu. Schmatol ženu pod krk, zakryl jej ústa a stiahol ju s nožom pod bradou do prítmia uličky. Pritlačil ju k múru, dýku držal na hrdle, ústa prikríval dlaňou. Kopla ho. Pritlačil ostrie ku krehkému a útlemu krčku.
Ustrnula, plakala. Líca jej zaplavovali slzy, oči podlievala krv. Cez pritlačenú ruku sa pretískali tlmené vzdychy a prosby.
„Ticho!“ šepol hrubým, nízko položeným hlasom. Čierne oči mu behali zo ženy do prítmia ulice. Načúval. Stiahol obrvy bližšie k nosu, zahrešil.
Z námestia k nemu doľahli hlasy.
„Dobré skoré ráno, páni,“ pozdravil sa zdvorilo strážnik mesta Mont. „Môžem vám s niečím pomôcť?“
Kamin už siahal po dýke, keď pred neho predstúpil Zurzy. „Ďakujeme, ste milý, pán…“
„Vilter, Pramak Vilter. Strážca poriadku v tomto pokojnom meste.“
„Ďakujeme, pán Pramak. Hľadáme kováča, pane. Tuto môj brat, no veď viete, s neopatrnosťou si zlomil zub. Pozrite,“ Zurzy chytil Kamina za rukáv dlhého plsteného kabáta a pritiahol ho k sebe. Kamin vyceril zuby, ukázal zlomený tesák. Vypľul krv, prstom zlomeným zubom pohý¬bal.
„Kýve sa a čertovsky to bolí,“ doplnil.
„Takže nehoda. Štyria chlapi a… A jeden z nich s rozbitou perou a zlomeným zubom. Hm? Takto nadránom sami na námestí, hm? Nejde tu o niečo iné, páni? Nechystáte dáku lotro…“
„Kamin! Do čerta! Čo to stváraš?!“ Zurzyho prísny šepot reagoval na situáciu, ktorá sa nemala odohrať, no odohrala sa. Aspoň podľa Zurzyho však nebola potrebná.
Kamin mal pravdepodobne iný názor a skrvavenú dýku, ktorú vytiahol z drábovej hrude, zabodol do nej ešte raz. „Veľa sa pýtal. Takto… takto je to ľahšie. Nerád klamem,“ mykol plecami, utrel zakrvavenú čepeľ, zastrčil ju do pošvy.
„Kam ho dáme?“
„Ty si ho zabil, tak teraz rozmýšľaj…, keď si už doteraz rozumu nepobral!“ odvrkol mu Zurzy a zdvihnutým palcom nahor naznačil Irsinovi, vykukujúcemu spoza bočnej uličky, že je všetko v poriadku.
Irsin sa opäť venoval svojej povinnosti. Pohľad uprel na tehotnú ženu, na krk, ktorý zdobila čepeľ noža a na oblé brucho vydúvajúce sa spod teplého kabátca.
„Prosím, budem mať dieťa,“ precedila cez Irsinovu dlaň, spočívajúcu na jej perách.
„Práve ono je ten problém,“ preriekol, uvoľnil jej ústa, chytil ju pod krk, zovrel prsty. Pridusil ju natoľko, až vypúlila oči a pootvorené ústa sa len márne snažili pretisnúť do pľúc kyslík. Dýka klesla nižšie, hrot zotrval v oblasti ženinho brucha. „Možno to prežiješ,“ zahľadel sa jej do očí, stisol pery.
V dlaniach mu zaprašťala koža rukoväte, svaly na pravej ruke sa napli. Vedel, čo musí urobiť. Vedel, že je to rozkaz samotného Šajdána. Napriek tomu zaváhal. Vlastná ruka, telo i myseľ, akoby proti tomuto príkazu bojovali. Pokúšali sa ho zastaviť, odradiť od vykonania vraždy.
Bol však pridlho v radoch Kamských bojovníkov, pridlho nato, aby počúval výčitky, súcit alebo slabosť zakorenenú v podstate človeka. Napriahol sa a nebyť jediného slnečného lúča… nebyť jedinej cestičky, ktorú vytvorila hmla… nebyť momentu, kedy ranná žiara, tenká ako stonka pšenice, prenikla cez závoj hmly, bol by ju prebodol. Bol by zabil jej syna a možno aj ju samotnú.
No osud chcel inak. A tak zariadil, aby tenký svit slnka osvetlil v zahmlenom meste jedine ženinu tvár. Jedine jej smaragdové oči plné zúfalstva, žiaľu a bolesti. Citov, ktoré sa zabodli do Irsina ako ostrie meča. Meča, ktorý ho zastavil v úsilí vziať nenarodenému dieťaťu život.
„Musím,“ hlesol a v duchu bojoval sám so sebou. So svojím rozumom.
Už dlhšie premýšľal nad zmyslom svojho života. Nad tým, čo zanechá na svete, keď zomrie. A dozrel k výsledku, že nič. Len krv a smrť.
Poddal sa ťarche týchto úvah, sklopil dýku a pustil ženin krk.
Zhlboka sa nadýchla, klesla na kolená. Hlasito vzlykala a plakala. Neutekala. Nevládala. Nebola schopná ani nič prevravieť.
„Musíme ujsť. Nie som tu sám.“
Zdvihla pohľad plný prekvapenia.
„Pomôžem ti. Urobím to. Teraz… teraz som vyvrheľ. Zradca. Zbabelec, ktorý nesplnil rozkaz. No ja sa o seba viem postarať, ale vy… vy potrebujete moju pomoc. On sa nezastaví, oni,“ opatrne vykukol spoza rohu, skontroloval situáciu. „Oni ma nahradia. Budú chcieť dokončiť naše poslanie. Musíme odtiaľto zmiznúť a to čo najskôr,“ podal jej ruku, aby jej pomohol vstať.
Nereagovala. Nechápavo naňho hľadela. Zmätená, vystrašená. Triasla sa. Myslela si, že je to len zlý sen. Sen, ktorý sa čoskoro skončí.
Chytil ju za ruky, zdvihol na nohy. „Musíme utekať!“ povedal, pomáhajúc jej urobiť prvé kroky. Potom už bežala s ním. Ťažkopádne, podľa Irsinovho dojmu pomaly, no najrýchlejšie ako môže tehotná žena bežať.
Sen to nebol!
„Trvá mu to akosi pridlho.“
Muži sa už nervózne obzerali, hladili rukoväte svojich mečov. Slnko kráčalo po prvých strechách domov na východe, pomaly vnikalo na námestie a ostro sa prizeralo do tváre tých, ktorí sa doposiaľ snažili ostať skrytí.
„Za ten čas, by som ju už bol aj pretiahol!“ zlostil sa Kamin a pri Zurzyho vyčítavom pohľade naňho žmurkol.
„Ostaňte tu a žiadne hlúposti!“ zavelil Zurzy a vykročil k tmavej uličke. Rednúca hmla ho rýchlo pohltila.
Nečakali dlho, len chvíľku, a ostávajúci opar sa rozostúpil slovám, ktoré všetko zmenili. Zmenili česť Kamských bojovníkov. Zmenili ich životy.
„Nie je tam! Zmizol!“ so zlou správou dokráčal Zurzy.
„Zmizol? Zradil?!“ Kaminová tvár naberala červeň. „Zradil!“ skríkol, nedbajúc na ranný pokoj mesta. „Zradil!“
„Naša česť je pošpinená! Už nám nik nebude veriť,“ zabedákal ktorýsi ďalší Kamský bojovník a ohne nepokoja sa v ostatných mužoch rozhoreli divokými plameňmi.
„Ticho! Bratia, on… on nezradil. Tomu neverím. Niečo sa muselo stať. Niekto… to nemohol… on nie.“
„Preber sa, Zurzy!“ Kamin ho chytil pod krk, zahľadel sa mu do modrých, neveriacich očí. „Boli sme tu. Nezaznel žiaden výkrik. Nič. Proste… proste zmizol, zra…“
„Dosť!“ skríkol Zurzy a prudkým pohybom ruky sa odsotil od svojho brata v zbroji. „Pokiaľ nebudem mať dôkaz, neuvidím, ako uniká s tou ženskou preč… Neuverím! A tak, bratia, teraz vám velím… Ideme ho hľadať! Presnoríme celé mesto a poobede sa stretneme v lese, na našom stanovišti. S Irsinom alebo bez neho. A tam… až tam sa rozhodne, čo ďalej.“
„Hlúposť!“ zaprotestoval Kamin. „Kto ťa zvolil za veliteľa? Vodca zradil, veliteľa nemáme. Ty! Ty si slaboch! Si tu…“
Zurzy pristúpil ku Kaminovi na vzdialenosť meča, zovrel jeho rukoväť. „Ako?“
„Vravím…“ nedopovedal, čepeľ mu zastala na krku, pošteklila strnisko. Zo vzniknutej ranky začala presakovať krv.
„Nóóó, čo si chcel povedať?!“ dožadoval sa odpovede Zurzy. Pritlačil na meč, Kamin ustúpil.
„Nič… veliteľ,“ sklonil zrak.
V miestnosti sa chvelo nepokojné ticho a tiene plávali po chladných mramorových stenách.
Vrznutie dvier, ozvena znásobujúca tento zvuk. Kroky. Dunivé, rýchle.
Ticho sa stiahlo do kúta. Tiene ustúpili do strán.
Muž, doteraz nehybne sediaci v kráľovskom kresle, vstal. Zhlboka sa nadýchol, pohľadom prebodol ženu, ktorú priviedla stráž.
Koniec zeleného plášťa sa za ňou plazil po dlážke, čierne čižmy rázne odklepávali jej sebave-domý pochod. Nebála sa. Vedela, čo ju čaká.
Jantárové oči tvrdo zabodávala do tých čiernych, patriacich Šajdánovi. Nesklopila zrak, neuhla pohľadom. Neodvrátila sa, ani keď jeho oči vzbĺkli hnevom.
Pod silou príkazu, kúzla, moci pána, padla na kolená, prehla sa v chrbte. Triasla sa, no tvár držala vzpriamenú. Vzdorovala.
Hnedé, doteraz lesklé vlasy sa jej menili na striebro. Oči sa podlievali krvou. Hebké pery popraskali a vrásky – jediné známky jej rozsiahleho veku, ktorým nedokázala počarovať – sa teraz ešte väčšmi prehĺbili.
„Zradila si ma, sudička!“ hlas lámal omietku, trhal ženine sluchy.
Už sa dlhšie nedokázala vzpierať jeho moci. Poslednýkrát sa veľavýznamne usmiala.
„Vedela si to! Vedela si, že Irsin zradí! Vedela!“ Jeho päsť dopadla na jej tvár. Jeho moc ustúpila. „Nenechám ťa tak ľahko zomrieť. Nie! Takú radosť ti neurobím.“
Zdrapil ju za vyblednuté, šedivé vlasy. Pritiahol si ju k sebe. K svojim perám.
„Budeš trpieť!“ hlesol.
Cítila jeho teplý, páchnuci dych. Jeho silu, temnú energiu, ktorou ubíjal ľudí len tým, že sa na nich pozrel; že k ním hovoril.
„Na mučidlá s ňou!“ odsotil ju od seba a pustil prameň vlasov, ktorý mu ostal v ruke. „A pomaly… pomaly, kosť po kostičke, vlas po vlásku, ju pripravte o všetko a nakoniec… nako¬niec, keď už bude jej telo len polámanou halúzkou… nechajte ju zomrieť v bolestiach.“
Žena zastonala, telo sa zachvelo a stráže ju odtiahli do žalára. Vykonanie príkazu trvalo dlhé, pre sudičku nekonečné, tri dni.
Správy o ich zlyhaní prišli dva dni skôr ako samotný oddiel piatich Kamských bojovníkov. Sklonili sa pred kráľom, čakali na ortieľ svojho pána.
Šajdánová tvár ostávala pokojná, uvoľnená. Pery sa krivili do úsmevu a ukrývali tak hrozbu, ktorá za nimi číhala. Ich zachvením však oťažel vzduch, jedno slovko sa zarylo do okolitých stien a bodalo do prekvapených myslí piatich kamských mužov. Zabiť, volali a rozkazovali spolu so Šajdánom aj všetky steny. „Zabiť!“
„Zabiť! Do žalára s nimi! Popraviť!“
Bojovníci vstali, prudko a svižne. Bránili sa strážam, ktoré sa na nich vrhli ako číhajúce supy na mŕtvoly. Bili sa, ruvali, tĺkli hlava-nehlava. Ich schopnosti a sily boli zjavné. Rýchle, presné a energické údery i obraty im mohli zabezpečiť možnosť úteku. Mohli, avšak nezabezpe¬čili.
Moc pána totižto pokryla zem bielou hmlou, zviazala svojou silou údy Kamských bojovníkov a poslala ich na zem. Skrúcali sa a zvíjali v mukách, v bolestiach. Kričali, žiadali o odpustenie, o milosť, o šancu napraviť svoje zlyhanie.
Márne!
Šajdán nereagoval, nevenoval im viacej času.
Muži, Kamskí bojovníci, boli odvedení do pivničných priestorov, do väzníc, kde čakali na svoju smrť.
Listy zo stromov opadli, lesom sa ozýval šum vetra. Keby ste sa započúvali, možno by ste začuli aj chýry, ktoré sa niesli krajinou ako ozvena horou. Hlasy rôznych ľudí rozprávali o posledných bojovníkoch, hrdinoch niekdajšej doby, ktorí budú 1. novembra, v Sviatok všet-kých svätých, popravení na Snérijskom námestí.
Irsin s Laiou, ženou, ktorej dieťa sa už pomaly pýtalo na svet, sa týmto správam, napodiv, celkom úspešne vyhýbali. Aj dnes mali pred nimi náskok jedného dňa. Dňa, ktorý by zmenil osud nielen ich dvoch, ale aj osud Kamských bojovníkov čakajúcich v Snérii na popravu.
Hradskou sa ozýval lomoz kolies, ťažké podupkávanie čierneho valacha a hrkot rebrináka, ktorý vyzeral, akoby bol už dávno po porážke. Bolo zvláštne a prinajmenšom magické – isto v tom bola mágia, niet o tom pochýb – ako takáto stará herka ešte držala pospolu.
Irsin a aj Laia sa však na tomto zliepanom voze cítili bezpečne. A hlavne, šetrili svoje zničené nohy, ktoré za posledné štyri dni prešli prinajmenšom tridsaťpäť míľ.
„Už takto nebudeme môcť dlhšie pokračovať,“ nadhodil Irsin, obzerajúc sa za Laiou, ktorá ležala v slame naloženej na vlečke, aby mala pohodlie. „Stále nám môžu byť v pätách. Je mi to ľúto, ale budeme musieť pokračovať po svojich. Zavítať opäť do lesov a držať sa bokom od ciest.“ Neodpovedala, nepočúvala. Odpočívala, hladila si brucho a prihovárala sa synovi. „Takže budeš chlapec?“
„Prosím? Áno, bude to chlapec. Už som ti vravel. Bojovník, hrdina.“
Nereagovala. Šeptala si svoje.
Už týždeň boli na úteku. Už týždeň ňou otriasal stres a strach. Bála sa o dieťa, o jeho zdravie, o jeho život. Nemyslela na seba, chcela len, aby prežil on. Jej syn.
„Sľúbiš mi niečo?“ nahla sa k Irsinovi, chytila ho za rameno. Prisadla si k nemu. „Ak sa mi niečo…“
„Nič sa vám nestane, o to sa postarám,“ popohnal koňa. „Ty a tvoj syn…“
„Ak by… nechaj ma to dokončiť! Mlč, prosím. Postaraj sa mi o syna, o môjho Nexa.“
„Nex? Už máš pre neho aj meno?“
„Áno, po manželovi,“ šepla, v kútiku oka sa jej zaleskla slza. Viac nevysvetľovala. Nepýtal sa.
„Príde!“ veril posledný zarytý optimista. „Príde,“ hundral Zurzy.
Ostatní bojovníci mlčali, ponárali sa do pochmúrnych nálad.
Neverili! Už dávno v zázrak neverili!
„Verte mi, nenechá nás tu. On príde. Isto je už na ceste.“
Mlčali, preklínali Irsina, dokonca aj Zurzyho za jeho hlúposť vrátiť sa k Šajdánovi bez výsledku.
Zurzy spomínal. Nemohol prestať dúfať, nemohol sa vzdať myšlienky, že jeho najlepší pria¬teľ, kamarát od detstva, by ho nechal tak potupne zomrieť. Nemohol!
Tma, ticho, chlad a hlad privádzali jeho myseľ na iné myšlienky. Na blúznenie, na snívanie.
Spomínal.
„Dnes je ďalšie verbovanie Kamských bojovníkov. Na námestí. Na poludnie. Ideš?“
„Irsin, ja… ja nemôžem. Aj keď by som chcel, nemô…“ mladý plavovlasý chlapec klopil zrak.
„Je v tom Seila? Je? Pravda? No jasné. Kvôli dievčaťu zahodíš najväčšiu možnosť vo svo-jom…“
„To je tvoj sen, Irsin! Ty chceš byť hrdinom, ty musíš byť Kamským bojovníkom. Musíš pokračovať v rodinnej tradícii. Ale ja… Ja som iný. Ja mám iný život ako ty. Mám dievča, ktoré milujem. Nemôžem ju tu nechať.“
„Zurzy… Sľúbil si to. Pamätáš. Dal si…“
„To som mal sedem. To sa nepočíta, vtedy som ešte…“
„Áno, viem. Nepoznal si Seilu. Tak dobre. Ak si to rozmyslíš… O dvanástej na námestí.“
„Nerozmyslím.“
„Príď ma so Seilou aspoň podporiť.“
„Samozrejme, priateľu. Prídem… a ukáž im to. Ukáž im, že právom nosíš meno Irsin Hamsa.“
Zurzy prišiel, avšak sám. Smutný a sklamaný. S tvárou v žiali. S mečom na opasku, s rukou na rukoväti.
Nestál medzi davom, ale na bojisku, vedľa svojho priateľa, Irsina.
„Tak predsa si si to rozmyslel?“
Neodpovedal. Mlčal. Tupo hľadel pred seba.
Oči zúžené, čeľuste napnuté, zuby zaťaté.
„Čo sa stalo? Zurzy? Vnímaš? Zurzy!“
„Nechala ma,“ stručná odpoveď stačila. Dve slová všetko vysvetlili, preniesli ťarchu smútku aj na priateľa.
„Mrzí ma to.“
Zurzy sa pozrel na Irsina, tvárou mu prebehla zlosť, trpká príchuť života. „Nemusí. Nestála za to. Nestála za zahodenie tejto šance. Kamský národ potrebuje hrdinov. Potrebuje nás.“
Podali si ruky, udreli sa po pleciach – urobili to, čo robia chlapi, bojovníci, bratia v zbroji. Prisahali si vernosť v boji, na život a na smrť.
„On príde!“ vykríkol v ošiali spomienky.
Ticho. Tma. Bledý polmesiac sa vypínal na oblohe.
„Príde,“ šepol zúfalý muž zrakom spočívajúci na nebeskom telese a v duchu prosiaci o pomoc. „Musí prísť.“
Týždeň tmy, hladu, smädu a neľudských podmienok priviedol na pochyby aj Zurzyho myseľ. Už tomu tak neveril. Strácal nádej. Slabol a vedel… vedel, že zajtra ho popravia.
Zúfalstvo sa menilo na hnev, zúrivosť, amok, mierený na jedinú osobu. Na bývalého priateľa a spolubojovníka, na Irsina.
„Zdochni!!!“
Kroky! Buchot ťažkých čižiem, cvengot kľúčov.
Nadišiel deň smrti.
Cvakol zámok, otvorili sa dvere. Zurzy spolu s Gumom, vysokým pevným bojovníkom, sa opreli do stráži, uštedrili im ranu do brucha, do tváre. Potom padli na zem pod ťarchou úderov palíc a kopancov.
Zviazali ich a odtiahli na námestie k pripraveným šibeniciam.
Spoza mračien vykúkalo slnko. V kostoloch sa slúžili omše za zosnulých, na cintorínoch sa zapaľovali sviece. Bol Sviatok všetkých svätých a na preplnenom námestí sa očakávala návšteva smrti.
Na chrbte pódia zbitého z dosák, ktoré len pred chvíľou vyšli spod rúk tesára, sa niesli štyri šibenice. Pod nimi stáli štyria muži, Zurzy kľačal vedľa nich. Zviazaný, nehybný, nútený prizerať sa na bezbrannosť svojich druhou.
Za ním sa hrdo vypínal kat, zahalený v čiernom. Tvár ukrytá pod kuklou, ťaživý výraz pod ňou. Niekedy svoju prácu neznášal. Dnes taký deň nebol. Keď zbadal svoje obete, usmial sa.
V rukách zovrel obojručný meč, pristúpil k prvému trestancovi, pozrel sa mu do očí.
„Zurzy, hmm. Tak ťa tá namyslenosť nakoniec prejde, tak, ako som predpokladal. Vieš, kto som, priateľu?“ nadvihol si kuklu, odkryl mu svoju tvár.
Zurzy aj tak netušil. Jeho myseľ už nepracovala, ako mala a v podstate mu to bolo jedno. Nebol to Irsin, a to ho sklamalo. Sklopil tvár k zemi, nadýchol sa. Poslednýkrát sa pokúsil vzo-prieť povrazom, vstať. Kolená sa mu podlomili, nepohol sa.
„Sleduj svojich priateľov, Zurzy. Sleduj ich, ako budú jeden po druhom zomierať mojimi rukami.“
Zurzy ich nesledoval. So zavretými očami, hlavou sklopenou k zemi, musel len načúvať padaniu tiel, lámaniu väzov, zachrčaniam a stonaniam. Potom prišiel rad naňho. Zacítil chladnú oceľ na krku, vytušil náprah. Hrdo sa vypol, vystrel hlavu, otvoril oči…
Belasú oblohu preťali tmavé krídla vrany, ktorá si zasadla na pusté múry mesta a zakrákala. Prehlušila krik davu, no zázrak sa nestal. Nebol to žiadny démon, žiadna pomoc prevtelená v tele zvieraťa. Bola to len vrana. Záchrana neprišla!
Tak toto je koniec? Ale prečo ja? Ja som predsa nič nevykonal.
Áno, ja som nemusel nič spraviť.
Posledné myšlienky sa rozplynuli ako hmla v to ráno, ktoré všetko zmenilo, a hlava sa skotú-ľala na zbité drevené pódium.
Kamský bojovník bol mŕtvy.
„Neprišiel? To som nečakal,“ priznal si Šajdán. „Myslel som, že mu ich kódex káže chrániť bratov. Nevadí. Aspoň sme zažili pekné divadlo.“
Šajdán vstal – na diaľku kývnutím hlavy pochválil kata – a odišiel z balkóna do šera miestnosti.
Tu odkryl pretvárku. Zahrešil, rozčúlil sa. Jeho plán dolapiť Irsina, vytrieskať z neho miesto, kde je to dieťa, zlyhal. Hnev si vyžiadal ďalších dvoch mŕtvych – sluhov, ktorí boli akurát po ruke.
Plač a škrekot. Zvuky, ktoré by sa niekomu zdali odporné, piskľavé a neznesiteľné, vyčarovali na tvárach dvoch ľudí úsmev. Pôrodnej baby a Laiy. Irsin sa neusmieval, krčil nad tým čudesným tvorom tvár.
„Vyzerá ako ohavná príšera,“ skonštatoval. Keď dieťa umyli od krvi a ono sa usmialo, zapo-chyboval o svojom prvotnom názore.
Keď ho prvýkrát držal v náručí a mordoval sa s tým, ako ho správne uchopiť, aby ho to malé stvorenie neoslintalo a neogrcalo, pochopil. Pochopil, čím je dieťa zvláštne, čím je výni¬močné.
Malý blonďavý chlapček mu chytil prst do svojej rúčky a zovrel päsť. Zasmial sa.
Nemuselo sa stať nič magické, nič nadprirodzené a Irsin vedel, že urobil správne, keď tohto chlapca zachránil. Keď ho nezabil, keď sa rozhodol chrániť ho. Už neľutoval svoj čin, vedel, že konal správne.
Usmial sa na Nexa aj na Laiu.
Bol šťastný, plný nádeje, že tento svet sa zmení k lepšiemu. Že Nex je šťastnou budúcnosťou pre všetkých. Že jeho moc premôže Šajdána tak, ako to predpovedala sudička. Bol šťastný, že on bude súčasťou zániku zla a nastolenia dobra.
Štyri telá sa ako odstrašujúci príklad húpali na šibenici, na kraji hradskej vedúcej do Snérie a hlava nastoknutá na kopiji sa pýšila priamo na Snérijskom námestí.
Niekoľko míľ ďalej správy dobehli človeka, ktorého celú dobu hľadali.
Posledný Kamský bojovník nerozumel tejto hre. Nerozumel životu, tomu, prečo za jeho správny čin museli trpieť iní, prečo musí trpieť on. Prečo nie je svet spravodlivejší.
Jediné rozhodnutie môže ovplyvniť životy iných.
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2011. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.