Jack Vance je u nás pomerne neznámym autorom; po jeho dielach ešte české (a slovenské) vydavateľstvá nesiahli. A pritom práve on by mohol byť zárukou úspechu tam, kde zlyhávajú dnes vydávané knihy – pán Vance je totiž kvintesenciou zábavy. Nenudí, ohromuje originálnymi nápadmi, vyžíva sa v bizarných svetoch a… rozpráva s ľahkosťou Homéra či Andrzeja Sapkowského :) Jeho zbierka poviedok Poslední hrad vyšla v roku 1992 vo vydavateľstve Winston Smith – a je skutočne tým najlepším z Jacka Vancea (tak ako zneje jej podtitul). Zároveň však patrí aj medzi to najlepšie v globálnom meradle… pán Vance je Spisovateľ.
V štyristo stranovej knihe je šesť poviedok. Každá je iná. Každá je majstrovsky preložená: jednotlivé poviedky prekladali študenti katedry anglistiky a amerikanistiky Karlovej Univerzity. Nie je to len kôpka popísaného papiera, je to umelecké dielo. Pokúsim sa vám z neho trošku priblížiť, načrtnúť, čoho sa dotklo pero majstra.
Solární plachetnice 25. Poviedka napísaná k obrazu (kozmická loď poháňaná slnečným vetrom). Ehm, na to som zabudol – Jack Vance napísal pre túto zbierku ku každej poviedke krátky komentár (vynikajúci!). Solární plachetnice je poviedka s nápadom (technickým nápadom) – takéto poviedky sa písali v šesťdesiatych rokoch. Napriek tomu je text dynamický, akoby ho písal Jiří Kulhánek. Zábavná story z prostredia výcviku kozmických kadetov. Partia mladých mužov je vydaná napospas kozmu, večne opitému dôstojníkovi výcviku a prastarej slnečnej plachetnici. Buď si poradia, alebo skončia kdesi v Oortovom oblaku – na ceste bez návratu. Paráda. Inak, je to podobné najlepším poviedkam Ondřeje Neffa.
Ullwardovo soukromí. Príbeh o ľudskej márnomyseľnosti. Príbeh z budúcnosti. Zem je preľudnená tak, že trojčlenná rodina obýva štyri metre štvorcové a pred klaustrofóbiou ich bráni panoramatické okno na jednej zo stien. Ako to však už býva, človek si zvykne na všetko a potom ho priam bolestne zaskočí zmena. Ocitnúť sa na pustej planéte nemusí byť pre takýchto ľudkov zábavné, aj keď si to najprv mysleli… Zábavné, poučné, výborne napísané.
Poslední hrad. Za túto poviedku dostal Jack Vance Nebulu (1966) aj Huga (1967). Právom. Poviedka z ďalekej budúcnosti, keď sa ľudia vracajú na Zem – s nosom vysoko nahor (veď sú vrcholom dokonalosti). Silne formálna spoločnosť budúcnosti (podobná japonským šogunátom) je nepríjemne zaskočená vzburou zotročenej rasy Mekov – a padá hrad za hradom. Zostáva Hagedorn, najmocnejší z nich – posledné útočisko ľudského rodu. Podarí sa ľuďom prekonať pýchu a ubrániť sa? Prečítajte si vynikajúcu poviedku a zistite, že všetko bolo aj tak úplne inak – že vyhrať neznamená zvíťaziť. Okrem príťažlivého deja je tu Vanceova dokonalá hra s prostredím: cudzie rasy a ich previazanosť s ľuďmi je vykreslená úžasne a posledný hrad je výzvou pre čitateľovu fantáziu (napomôže obálka Martina Zhoufa).
Stanice Ambercrombie. Vesmírna detektívka (Vance písal aj pod pseudonymom Ellery Queen!) a celkom dobrá. Koniec odhalí tajomstvá a pekné na tom je to, že zároveň posunie zmysel úplne inam. Ľuďom predsa vždy ide len o jedno :) Pán Vance sa opäť vyzúril, príbeh sa odohráva v bizarnej spoločnosti obyvateľov jednej orbitálnej stanice.
Měsíční můra. Opäť detektívka. Tentoraz z bizarnej planéty, ktorá má všetkého prebytok. Blahobyt doviedol jej obyvateľov k spoločenským pravidlám, ktoré sú mierne povedané „strelené“. Všetci nosia na tvári masku, pretože hlásajú, že človek má právo na kontrolu výrazu svojej tváre. Masky si striedajú podľa nálady a zároveň aj podľa spoločenskej prestíže. Komunikujú spevom a zároveň pri tom hrajú na maličký hudobný nástroj. Použitie toho ktorého nástroja je odrazom spoločenských vzťahov (pán – otrok, vyššia a nižšia vrstva etc) – pričom aj zahraná melódia má svoj význam. Za zle zahraný akord vám hrozí súboj, za nevhodnú masku poprava. Myslíte, že v takomto prostredí môže novo dosadený konzul dolapiť nebezpečného vraha, ktorý sa medzi maskami cíti ako doma??? Prečítajte si a pobavte sa…
Mejdan. Hra s paralelnými vesmírmi. Štýlom rozprávania sa to podobá na ranného Asimova – je to taká príjemná kombinácia vedy či pseudovedy a akcie. Sám autor teórie (a praxe) cestovania paralelnými vesmírmi má problémy, keď sa partia výstredníkov rozhodne zažartovať si. Ich Mejdany zamotajú línie času a priestoru a nikto nemôže očakávať koniec, ktorý poviedke pripravil autor. Gilbert Duray a jeho rodina už asi nikdy nebude vedieť, kto z nich je pravý a kto dvojník… ak ako sa do toho priplietol Galahad, Loki či Alžbeta Báthoryová. Veľmi príjemná poviedka – to pravé na večer, keď za oknom šumí dážď…
Zbierku občas stretávam v antikvariátoch, stojí pár korún a rozhodne stojí za to.