 |
Mačky rozdriapu ducha, morská panna umiera osamelá v jaskyni na pláži, nemŕtvy riaditeľ školy neprestáva naprávať neduhy druhých a staručký čarodejník túži byť zrazený autobusom natoľko, že je ochotný premeniť škrabáka na básnického génia.
Aspoň na chvíľu.
Aspoň na chvíľu ponorme sa do Westallových príbehov s fantastikou zasadenou do prostredia anglického malomesta, v ktorom akoby kdesi v dome za živým plotom sedela slečna Marplová. Westall nám ponúka nadčasovú atmosféru okamžitej starobylosti. Neviem, kedy presne jeho postavy žijú, avšak obklopené starými rekvizitami, šíria okolo seba antikvárnu atmosféru. Nie nadarmo sú hrdinovia dvoch z piatich poviedok starožitníci.
Westall sa vo svojich príbehoch neusiluje čitateľa omráčiť pointou. V poviedke Bytosti v dome prezrádza prítomnosť prízraku takmer hneď v úvode, aby následne zachytil ako pocity takmerobete tak pocity útočníka. Podstatu jeho textov tvorí opis, sprostredkujúce médium, ktoré príbehu dodáva náladu clivoty, zádumčivosti, nostalgie, ale aj neistoty. Westallove príbehy sú síce totiž z dejového hľadiska uzavreté, rovina popisu v nich však podsúva čitateľovi dojem presahu. Riešenie nikdy nie je riešením, pointa zabíja samu seba. Zostávajú len konce.
A v dome nezostalo nič, len prach a pavučiny, pavši a červotoče. Zostal prázdny navždy.
/Básnik/ však už nikdy ani jednu nenapísal.
A to bol posledný deň slečny Dorindy Molyneauxovej.
Nemal potuchy, prečo plače. Po celý zvyšok života nevedel, prečo sa vtedy rozplakal.
Zánik, rozpad, rozklad, postupného starnutie, odchodu vecí, ľudí, ideí. A za ním číha skok do tmy… Škoda, že dojem z textu kazí mimoriadne nedbalá korektorská práca /vytrína apod./. Nuž, ak sa podľa tejto knižky majú vyvíjať pravopisné návyky detí…