„Je mi to naozaj ľúto, pán Franke, ale obávam sa najhoršieho. Prišli ste neskoro,“ povedal lekár.
Sedel som v ambulancii onkológa, ktorý si čítal moju správu z ultrazvuku a mne sa zdalo, že si ju číta zámerne, aby mi nemusel pozerať do očí. Ambulancia bola až nechutne čistá a zariadená bielym nábytkom. Vlastne všetko bolo biele. Aj lekárove sandále a vešiak pri dverách. Iba ja som kazil dokonalosť tohoto pracoviska. Mal som oblečené vyšúchané modré džínsy a krikľavé oranžové tričko.
„Naozaj neskoro?“ zavrčal som. „Nedá sa nič robiť?“
„Ľutujem, ale nedá… Rakovina zasiahla už celé pľúca a metastázy sú aj na pečeni a na ostatných orgánoch. Prečo ste neprišli skôr. Určite ste mohli pozorovať na sebe zmeny, úbytok telesnej hmotnosti, riedku stolicu, únavu…“
„Ja viem,“ mávol som podráždene rukou, „ale nejako som si to neuvedomoval. Nepomôže ani chemoterapia, alebo ožarovanie?“
Onkológ sa snažil byť čo najmilší, ale pôsobil skôr ustráchane.
„Môžeme použiť najsilnejšiu chemoterapiu, pán Franke, ale tá iba oddiali vašu smrť.“
„Koľko mi ešte zostáva času?“
„Asi osem mesiacov… bez chemoterapie tri.“
Cítil som, akoby mi neviditeľná ruka zovrela hrdlo.
Keď som vychádzal z ambulancie, vyzeral som, ako námesačný, ale v skutočnosti som tuho premýšľal. Pred budovu nemocnice som na chvíľu zastal a zapálil som si cigaretu. Hneď nato som sa divoko rozkašľal, vypľul som chuchvalec krvavého hlienu, kašeľ som komentoval nadávkami. Okoloidúci na mňa s odporom zazerali. Boli mi ukradnutí. Na jedného som fúkol dym a zachechtal som sa. Potom som zatelefonoval agentovi, ktorý mi robil životnú poistku. Volal sa Jorges. Poznal som ho už dlho, ale nedalo sa povedať, že by sme boli dobrí priatelia. Niečo mi na ňom nesedelo.
„Čo si chceš rozšíriť poistenie?“ spýtal sa ma so záujmom. „Máme nové produkty… oveľa výhodnejšie.“
Povedal som mu, že to nechcem vybavovať cez telefón, ale osobne a dohodli sme si stretnutie na večer v bare, ktorý bol blízko jeho bytu.
„Jasné, že mám čas, človeče,“ povedal Jorges s falošnou ochotou, lebo zacítil nový kšeft.
Bar bol smradľavý pajzel. Páchlo v ňom po ľudskom a zvieracom pote a tvrdom alkohole. Cigaretový dym by sa dal krájať nožom. Všade bolo plno mladých, opíjajúcich sa ľudí, prekrásnych dievčat, ktoré predávali svoje telá a rôznych zvieracích príšer. Zopár postáv sa zvíjalo na parkete v rytme revúcej hudby. Nevedel som určiť, či sa tackali pod vplyvom alkoholu a drog alebo sa snažili tancovať. Usadil som sa do voľného boxu. Pri vedľajšom stole sedel mladý pár – objímali sa a bozkávali, ona robila pod stolom mechanické pohyby rukou.
Prišiel Jorges. Sadol si oproti mne a s vyvalenými očami sa stále pozeral za môj chrbát. Potom ukázal hlavou.
Človeče, tá brunetka je úžasná. Ešte som nevidel taký model. Bude to niečo nové. Musím zistiť, kde ho kúpila a nahovorím manželku…
„Kašli teraz na modely, mám niečo vážne, ale nepoužívajme na dorozumievanie implantáty, niekto by nás mohol zachytiť.“
„Dobre, o čo ide?“
„Mám rakovinu. Zostávajú mi ešte asi tri mesiace a od teba potrebujem, aby si mi povedal, čo mám robiť, aby mi poisťovňa po mojej smrti vyplatila poistnú čiastku.“
„Bol si už u lekára, urobil ti vyšetrenie?“
„Áno.“
„Tak je to stratené. Uzavrel si poistenie, do ktorého nie je zahrnutý prípad smrteľnej choroby.“
„Chceš povedať, že poisťovňa nič nevyplatí? Neexistuje nič, ako by sa to dalo obísť?“
„Nič. Nepomôže ani to, keby si spáchal samovraždu. Už je záznam u lekára a tvoju samovraždu by dali do súvislosti s tvojou smrteľnou chorobou. Iba ak…“ Jorges sa na chvíľu zamyslel a potom buchol päsťou po stole.
„Mám to!“ Tajnostkársky sa ku mne naklonil. „Musí ťa niekto zabiť! Vieš, násilná smrť. Prepad alebo také niečo.“
„Perfektné, vedel som, že niečo vymyslíš,“ potešil som sa, no potom som sa zarazil. „Ale ako to zariadiť? Mám si najať na seba vraha? Žiadneho nepoznám. Kde ho zoženiem?“ Bol som sklamaný.
Jorges chvíľu mlčal a potom povedal:
„Ja to spravím, ak sa rozdelíme napoly… súhlasíš?“
Čo mi zostávalo, súhlasil som. Jorges vymyslel plán. Zajtra budem v dohodnutú večernú hodinu doma a on príde ku mne, zazvoní pri mojich vchodových dverách a keď mu otvorím, vpáli mi guľku do hlavy. Bude to pripomínať lúpežnú vraždu. Rozhádže mi byt a zmizne.
„Dúfam, že sa trafíš presne, nemám chuť umierať dlho a v bolestiach. Pre istotu ma dorazíš. Tuším sa tomu hovorí rana istoty.“
„Neboj sa, bude po tebe a ani to nezbadáš.“ Jorges sa zachechtal. Uľavilo sa mi. Chcel som vstať a odísť, ale zastavil ma.
„Musíme teraz zájsť ku mne a ešte raz to celé prebrať – do posledného detailu. Tu to nie je vhodné,“ povedal to rozhodným tónom akoby mi nechcel dať na výber a tak som neprotestoval. Hlavné, že sa problém vyriešil.
Keď sme prišli do jeho bytu, na chvíľu sa stratil a potom prišiel s pištoľou.
„Nie je evidovaná. Ozaj, ty si ľavák alebo pravák?“
„Pravák, prečo?“
Sadol som si do kresla a chcel som sa ho spýtať, ako to súvisí s naším plánom. Naozaj som bol mŕtvy tak rýchlo, že som to ani nezbadal.
Keď som sa prebudil, ležal som v cele. Vedel som, že som zomrel, lebo telo do ktorého bola prenesená moja elektronicky zálohovaná pamäť bolo nové. Posledné, na čo som si spomínal pred tým, ako som si naposledy zálohoval pamäť bola návšteva u onkológa, môj plán so životným poistením, ktorý sa mi rodil v hlave a to, ako som si dohol stretnutie s Jorgesom. Čo sa mohlo stať, že som zomrel? Dopravná nehoda alebo niečo podobné? Ale prečo som vo väzenskej cele. Mal som zlú predtuchu. Okienko na dverách sa na chvíľu odsunulo, zjavila sa v ňom tvár, ktorá ma chvíľu pozorovala a potom sa okienko znova zavrelo. Zarachotil ťažký mechanizmus a dvere sa odomkli. Do izby vstúpili dvaja muži v oblekoch. Jeden si prisunul stoličku k mojej posteli, druhý zostal stáť pri dverách.
„Tak pán Franke, ako sa cítite?“
„Celkom dobre, ale nerozumiem, prečo som zomrel? Čo sa mi stalo?“
„Spáchali ste samovraždu.“
„Samovraždu?“
Tak som sa zabil, pomyslel som si. Asi mi to poradil Jorges.
„Ale pred tým ste zabili vášho kamaráta, poisťovacieho agenta Roberta Jorgesa!“
„To je nejaký omyl. Prečo by som to robil?“
„Žiadny omyl, pán Franke. Všetky dôkazy z miesta činu sú proti vám. Keď sme vás našli, mali ste prestrelenú hlavu a Jorges zasa guľku v hrudi. Z toho vyplýva, že ste najskôr zastrelili Jorgesa a potom ste si sadli do kresla a prehnali ste si guľkou hlavu.“
„Tak to nebolo…!“ vykríkol som, no vzápätí som sa zarazil.
„A ako to bolo?“ Muž sa uškrnul. Pozrel sa na chlapa pri dverách. Ten sa zasmial a zapálil si cigaretu.
„Neviem, ale tak to nebolo.“
„Obávam sa, že to bolo tak, ako som to povedal, pán Franke. Pána Jorgesa sme už vypočuli. Povedal nám, že ste ho v jeho byte nahovárali na poisťovací podvod. Predtým ste spolu popíjali v bare. Boli ste opitý, nevedeli ste, čo robíte. V zlosti, že vám nechcel pomôcť, ste ho zastrelili.“
Ten skurvy syn, pomyslel som si. Takto ma dostal. Určite som ho nezastrelil. Všetko na mňa narafičil. Dám krk na to, že má to najlepšie životné poistenie a v prípade násilnej smrti mu poisťovňa vyplatí riadny balík. Nuž čo, život je pes. Dostanem aspoň sto rokov natvrdo. Ale potom budem voľný. Však som nesmrteľný… tak ako všetci ostatní.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.