 |
Poďme sa teraz zamerať na vývoj moderného literárneho vlkolaka.
Vlkolak v knihách
Prvý raz sa výskyt vlkolaka v modernej beletrii – tak ako krásnu literatúru chápeme dnes –, vo fikčnom prozaickom diele, konkrétne románe, datuje do roku 1820. Na okamih sa mihne v slávnom gotickom románe Melmoth the Wanderer (v slovenčine a češtine ako Pútnik Melmoth/Poutník Melmoth) od Charlesa Maturina. Jeho prítomnosť je naozaj chvíľková a z dejového hľadiska nepodstatná, takže aj pre milovníkov vlkolakov ostala skoro nepovšimnutá. Na dôstojnejšiu, takpovediac hlavnú úlohu, si musí počkať do roku 1828. Vtedy sa objaví v poviedke, ktorá nesie názov The Wehr Wolf: A Legend of the Limousin od britského knihovníka Richarda Thomsona. Poviedka je zaujímavá už tým, že v niečom podporuje, v inom zas narúša typizovaný vlkolačí úzus. Musíme si však uvedomiť, že v tých časoch ešte nič nebolo kodifikované. Práve tieto diela, ktoré do seba prijímali rôzne prežívajúce obyčaje, ústne odovzdávané historky, anekdotálne príbehy a strašidelné naratívy pomáhali postupne vytvarovať obraz vlkolaka do súčasnej podoby. Ako sa tradičná ľudová kultúra len pozvoľna transformovala na vtedajšiu populárnu kultúru a predstava o vlkolakoch nebola dosiaľ pevne zjednotená, mal každý spisovateľ takpovediac voľné ruky a nemusel svoju imagináciu zväzovať platnými normami. Záležalo predovšetkým na povestiach či iných tradovaných zdrojoch, z ktorých ten či onen literát čerpal, a potom už len na jeho autorskej invencii. Konkrétne je v poviedke dôležitá napríklad téma pomsty, ľudia sa môžu vlkolakmi stať dobrovoľne magickými prostriedkami, jestvuje viacero druhov vlkolakov, príbeh sa odohráva v štylizovanom stredovekom Francúzsku (na začiatku autor spomína, že domovom vlkolakov je skôr európsky kontinent než Britské ostrovy), po zabití sa vlkolak premieňa naspäť do ľudskej podoby, je tu použitý častý motív odseknutej laby, ktorá sa následne zmení na ľudskú končatinu atď.
Presuňme sa do roku 1831, ktorý priniesol poviedku The Man-Wolf od autora menom Leitch Ritchie (vyšla ako súčasť knihy The Romance of History. France. I. zväzok). V súvislosti s príbehom o rytierovi, ktorý sa zmenil na vlka, však ešte nemožno hovoriť o vyslovene strašidelnej gotickej literatúre. Férovejšie by bolo označiť ju za historickú či skôr historizujúcu romancu s fantastickými prvkami. Dej je opäť zasadený do Francúzska. Je zjavné, že cudzie krajiny i minulé doby si anglickí spisovatelia romantizovali a do týchto reálií radi umiestňovali svoje rozprávania.
Aj chronologicky tretia vlkolačia poviedka z roku 1838 Hugues the Wer-Wolf je zasadená do stredoveku, ako už podtitul A Kentish legend of the Middle Ages dáva tušiť. Pochádza z pera autora, ktorý sa volal Sutherland Menzies, pričom niektorí literárni historici sa domnievajú, že mužský pseudonym používala spisovateľka Elizabeth Stone. Kde je skrytá pravda, už možno nikdy nezistíme, ale hlavný hrdina poviedky, ktorý je obviňovaný z vlkolactva, nie je pravým, skutočným vlkolakom, ale obyčajným človekom v šikovnom prestrojení. Hoci má teda poviedka zaujímavú premisu, pointu i rozuzlenie a nespochybniteľne čerpá z tradície historiek o vlkolakoch, autentické horrorové monštrum sa zatiaľ nenarodilo. Ak sa vydáme po prúde času, zistíme že čitatelia sa konečne zlovoľného, smrtonosného a hrôzu naháňajúceho netvora dočkali hneď nasledujúci rok.
Vtedy kapitán a spisovateľ dobrodružných románov v jednej osobe Frederick Marryat publikuje knihu The Phantom Ship (v češtine vyšla ako Příšerná loď, neskôr ako Bludný Holanďan). Tá obsahuje osobitnú kapitolu, ktorá býva vydávaná aj samostatne, najčastejšie pod názvami The Werewolf alebo The White Wolf of the Hartz Mountains (v češtine vyšla pod názvami Vlkodlak/Bílý vlk z pohoří Harz). Odohráva sa v nemeckých krajoch a stretneme sa v nej so ženským vlkolakom, presnejšie povedané s duchom či démonom hôr, ktorý sa fyzicky manifestuje ako vlkolak. Príbeh je to surový, krutý a očividne písaný so zámerom vystrašiť čitateľa.
Vo svojich časoch pomerne obľúbená spisovateľka Catherine Crowe ostáva na vychodených cestách Francúzska raného novoveku svojím príbehom A Story of a Weir-Wolf datovaného rokom 1846, ktorý bol neskôr dokonca zdramatizovaný ako divadelná hra. V nej žiarlivosť a zloba dáva priestor pre neblaho preslávený hon na čarodejnice, ktorý je hádam ešte horší ako vyčíňanie domnelého vlkolaka. Obvinenie z čarodejníctva postihne aj jednu z aktériek príbehu. Treba podotknúť, že „reálny“ vlkolak tu nefiguruje. Poviedka sa dá čítať ako obvinenie z tmárstva, poverčivosti, nevzdelanosti, ktoré bývajú spúšťacím motorom pre davovú hystériu a ľudskú zlobu, pred ktorou autorka varuje.
Francúzski vlkolaci už začínajú byť pomaly pasé. Čo tak ale začať svoje rozprávanie v typicky temnom nemeckom Čiernom lese, aby sa potom presunulo do Talianska počas dôb jeho súperenia s Osmanskou ríšou? V rokoch 1846 – 1847 vychádzal na pokračovanie dlhý román Wagner, the Wehr-Wolf z pera kedysi mimoriadne čítaného, dnes prakticky zabudnutého viktoriánskeho autora G. W. Reynoldsa. Jeho román je ukážkou čítania, ktorému prischlo označenie „penny blood“ či „penny dreadful“, čomu u nás zodpovedá ekvivalent tzv. šestákového krváku. Hovoríme teda o lacných, seriálovo vydávaných dielach (neskôr boli spravidla publikované v ucelenej knižnej forme), s prehnane vzrušujúcim, zámerne šokujúcim obsahom. Takéto ľudové „čtivo“ bolo vtedy masovo obľúbené ako nenáročný druh zábavy. Reynoldsov román však vyčnieva nad štandardnú (ne)kvalitu tejto spotrebnej produkcie. Je to pútavé čítanie a komplexná výstavba diela je koherentná, istá zastaranosť jazykového štýlu a schematickosť idú na vrub dobovej móde, vkusu a diskurzu. Žiaľ, ústredný symbol vlkolaka autor využíva primálo, takže je skoro iba akýmsi ozvláštnením a nie stavebným kameňom knihy. Tá je tak napokon, z retrospektívneho pohľadu, napínavou melodramatickou historicko-dobrodružnou a moralizujúcou romancou nabitou dejovými odbočkami, množstvom postáv a všemožnými atraktívnymi klišé; všetky tieto štrukturálne literárne znaky napokon neomylne odkazujú na neskorý gotický román. Sám hlavný hrdina sa vlkolakom stáva pre pakt, ktorý uzavrel so zlými silami. Čitateľ sa môže tešiť i na explicitný a hrôzyplný opis premeny.
Viktoriánska próza Lycanthropy in London; or, The Wehr-Wolf of Wilton-Crescent (1855) od Dudley Costella sa vymyká z nášho rámca nielen tým, že sa odohráva vo veľkomeste, ale je číročistou komédiou. Sesternica nevesty pokladá jej manžela za vlkolaka. V tomto prípade, samozrejme, mylne. Dielko je milým svedeckým dokumentom vtedajšej záľuby v strašidelných a senzačných historkách, ktoré paroduje. Okrem vlkolakov sa v poviedke spomínajú dokonca aj upíri.
Faustovský motív zmluvy s diablom je hlavným bodom v príbehu pomsty a vykúpenia aj v románe Alexandre Dumasa Le Meneur de loups (1857). Áno, reč je o TOM Dumasovi, teda o svetoznámom stvoriteľovi Troch mušketierov, Grófa Monte Christa, Čierneho tulipána a mnohých iných kníh, ktoré sú už neoddeliteľnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Veru, aj Francúzsko, literárna vlasť vlkolakov, zrodila literátov, ktorí umiestňovali svoje príbehy na domácu pôdu a neprenechávali to len cudzincom spoza Lamanšského prielivu. Zrejme prvým domácim prírastkom reflektujúcim vlkolačí mýtus je však román Le Loup-Garou (1843) od kedysi známeho románopisca Élie Bertheta, Dumasovho úspešného dobového konkurenta. Čas je ale neúprosný, niekoho vyzdvihne na úroveň celosvetového renomé, iného nechá upadnúť do zabudnutia. Dumasov román je väčšmi dobrodružným fantastickým románom než čímkoľvek iným a bližšie než k hororu má hádam dokonca k sociálnemu komentáru, čím však nikto netvrdí, že je to zlá kniha. Bolo by ale chybou mylných predstáv očakávať v literatúre romantizmu zaujatie aktuálnych, vyzretých, no žiaľ i zároveň obmedzujúcich žánrových polôh, ktoré dominovali po väčšinu 20. storočia, takže nevyhnutne prenikli až do nášho podvedomia. Jedno sa však vôbec nezmenilo: rozhodne nerobte s diablom žiadnu dohodu. Vždy sa to tak či onak otočí proti vám a budete radi, ak sa vám podarí spasiť si holý život, o duši nevraviac.
Príbehy francúzskeho autorského tandemu honosiacieho sa publikačným menom Erckmann-Chatrian sa dodnes objavujú v knižných antológiách strašidelnej fantastiky. Ich poviedka Hugues-le-loup (1859) si volí za svoju destináciu opäť Nemecko a skrátka nezostane ani, od čias prvých mysterióznych a romantických príbehov, toľko nadužívaný Schwarzwald. V centre pozornosti autorskej dvojice je čarodejníctvo a rodové prekliatie. Premena na vlkolaka je skôr mentálneho, psychologického rázu, ale kľúčovú úlohu, ktorú pri tom zohráva nadprirodzeno, poviedka nijako nenaturalizuje.
George MacDonald, úspešný rozprávkar, dnes literárnymi teoretikmi považovaný za praotca fantasy, napísal prózu neveľkého rozsahu The Gray Wolf (1864). Jednoduchému príbehu študenta, ktorého ohrozuje vlkolačia žena, dodal autorov sloh svojráznu melanchóliu. Príbeh stojí jednou labou v rozprávke, druhou v anekdotálnom rozprávaní, treťou v strašidelnom príbehu, a konečne štvrtou v metafore. Erotická tenzia je pri ženskom vlkolakovi tradične prítomná, ale s prihliadnutím na dobu vzniku sa nachádza väčšmi ukrytá medzi riadkami, než by mala byť hlasne deklarovaná. To však jej účinok nijako neznižuje. Ďalšia autorova rozprávka, kde sa vyskytuje vlkolak – monštruózny vlk, na ktorého sa premení čarodejnica, sa volá The Day Boy and the Night Girl (1880).
Kniha Arabesques (1872) od autorky Richard S. Greenough obsahuje štyri oddiely, pričom jeden z nich, próza menom Monarè je pôvabným rytierskym príbehom po vzore stredovekých romancí. Tie zažívajú svoju renesanciu v období novoromantizmu a je možné ich klasifikovať ako jeden zo zdrojov vzniku modernej fantazijnej literatúry. Spisovateľkin hrdina pri svojom dobrodružstve čelí viacerým nebezpečiam; jedným z nich je i vlkolak.
Frederick Scarlett Potter sa tiež pokúsil rozhojniť ovocie košatého stromu viktoriánskej gotiky svojou prózou s názvom The Were-wolf of the Grendelwold (1882). V nej sa objavuje na dedinskej slávnosti tajomný cudzinec, ktorý očaruje protagonistku príbehu. Keď ju unesie do zlopovestného lesa, jej milý sa konečne odhodlá k činu a vydá sa ju zachrániť… Táto takmer celkom zabudnutá rarita sa javí byť autorským, umelým príbehom vystavaným na rázovitom ľudovom rozprávaní, pretože nezaprie svoju inšpiráciu folklórom.
V čisto žánrovej poviedke White Wolf of Kostopchin (1889), ktorá sa prvý raz objavila v knihe Sira Gilberta Campbella Wild and Weird: A Remarkable Stories of Russian Life (už názov odkazuje na prostredie východnej Európy a dáva tušiť, že sprostredkúva folklórne príbehy, v skutočnosti ide ale o zbierku autorskej nadprirodzenej fikcie) a ktorá sa zdá byť inšpirovaná príbehom Fredericka Marryata, vystupuje taktiež zlý ženský vlkolak, ktorý očarí hlavného hrdinu a je mu neskôr záhubou.
Aj veľké mená britskej (a svetovej literatúry) ako Arthur Conan Doyle (medzi iným stvoriteľ najslávnejšieho detektíva vôbec Sherlocka Holmesa) či Rudyard Kipling (spomedzi všetky diela spomeňme aspoň Knihu džungle) si radi odskočili k próze s nadprirodzenou tematikou (obaja v roku 1890). Doyle mal v obľube aj vyložene strašidelné poviedky a na tomto literárnom poli zanechal výraznú stopu. Jeho príspevok do vlkolačieho bratstva sa volá A Pastoral Horror, ale pozor, vysvetlenie zdanlivo paranormálneho je napokon, podobne ako pri jeho známejšom Psovi Baskervillskom, celkom prirodzené a rozuzlenie naskutku „sherlockovské“, keď je ako páchateľ odhalený duševne chorý človek. Oproti tomu Kiplingovo rozprávanie The Mark of the Beast (česky ako Znamení bestie, v slovenčine Znamenie beštie) nadprirodzeno neracionalizuje. Protagonista poviedky sa stáva obeťou lykantropie po uvalení kliatby, ktorá je na neho zoslaná po tom, čo v indickom chráme urazí hinduistické božstvo.
Jeden z najpamätihodnejších vlkolačích príbehov nám priniesla spisovateľka Clemence Housman takisto v roku 1890. Próza The Were-Wolf zobrazuje príbeh dvoch mužských hrdinov, ktorých spája súrodenecké puto, ale odlišuje rozdielna nátura. Keď sa medzi nich zamieša vlkolačia žena (čo nie je až také prekvapivé, keďže autorka sa hlásila k silnejúcemu boju za zlepšenie postavenia žien v spoločnosti), tragédia na seba nenechá dlho čakať. Dávnoveká atmosféra pochmúrnej Škandinávie a strašidelný charakter poviedky zdatne sekundujú alegorickému vyzneniu, ktoré je vo svojej podstate kresťanskou paralelou. Za povšimnutie stojí aj zjednotenie symboliky: hneď v troch poviedkach z 19. storočia, kde vystupuje ženský vlkolak, má vlkolačica vo zvieracej podobe bielu farbu srsti, ktorá ostro kontrastuje s jej „čiernou“ diabolskou prirodzenosťou. Prítomná je aj moralizujúca výstraha v duchu prísnych mravov, ktorý varuje pred ženskou sexualitou. Podľa nich má krása ženy aj odvrátenú stránku – vo vnútri ženskej bytosti je skrytá hlboko zakorenená divoká zmyselnosť, ktorá sa nedrží svetských noriem ani božích zákonov, a preto ohrozuje platný spoločenský poriadok.
Vo zvláštne snivej fantazijnej próze The Other Side: A Breton Legend (1893) grófa Erica Stenbocka je mladý hrdina zvedený vlkolačou ženou a sám sa následne stáva netvorom. Mystický podtón je zrejmý už z mena vlkolačice Lilith. Scenéria dvoch protikladných krajín, ktoré oddeľuje potok: na jednej strane krásnej a prosperujúcej a na druhej pustej, pošmúrnej, kde však rastie neodolateľná modrá kvetina, je priam ezoterne symbolická.
Z germánskych mýtov čerpá The Werewolf (1896) Eugena Fielda. V poviedke je prítomná milostná zápletka v podobe vzťahového trojuholníka, pričom jeden zo zúčastnených, ktorý je zároveň vlkolakom, umiera napokon rukou svojej milej. Tá ho dokázala usmrtiť pomocou magickej kopije legendárneho reka Siegfrieda.
Odchádzajúce storočie sa lúči prózou Werwolves (1898) od kanadského autora Honoré Beaugranda. Prvý raz v dejinách vlkolačej literatúry sa pôsobisko presúva na Nový kontinent a inšpiračný zdroj autor nachádza vo folklóre pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. V rozprávaní figuruje indiánka, ktorá sa chce vo vlčej podobe pomstiť bielemu mužovi pre útrapy nešťastnej lásky. Netreba, vzhľadom na tú dobu, ani dodávať, že Irokézovia sú tu vykreslení záporne.
Pokračovanie o týždeň.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu Pod krvavou lunou
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.