Po živote smrť nudou

Život po živote. USA, 2010.

Hereafter - plagat
Hereafter 1
Hereafter 2

Clinta Eastwooda má zrejme rád celý svet. Niekto ho zbožňuje ako bezmenného pištoľníka s búchačkami prekliato nízko, voľakto iný zase ako Drsného Harryho, ale všetci ho milujeme kvôli jeho počinom na režisérskej stoličke. Filmami ako Million Dollar Baby, Výmena alebo (mnou nie až tak veľmi, ale ostatnými teda poriadne) adorované Gran Torino nám táto už osemdesiatročná herecká legenda dokázala, že jej to zďaleka nesvedčí iba pred kamerou. Lenže v roku 2009 prišiel Invictus a Eastwoodov status majstrovského tvorcu dostal trhliny. Športová dráma s Mattom Damonom v hlavnej úlohe rozhodne nebola prijatá tak nadšene ako režisérove predchádzajúce kúsky a aj keď nepochybne išlo o stále kvalitný film, začali sa objavovať otázky, či na to pán s najostrejším pohľadom na svete ešte má. Film Hereafter (v českom preklade Život po živote) v hlavnej úlohe opäť s Damonom mal na túto otázku priniesť odpoveď.

Dielo nám predkladá príbehy troch ľudí, ktorí nejakým spôsobom prišli do styku so smrťou. Francúzska novinárka Marie sa pri cunami v Thajsku takmer utopí a vďaka tomu na okamih nahliadne do záhrobia. Malému Marcusovi zrazí dodávka brata a Marcus, ktorý sa so stratou nedokáže vyrovnať, sa púšťa do hľadania možností, ako by so zosnulým súrodencom mohol znovu hovoriť. No a nakoniec je tu George – muž s neobyčajnou schopnosťou. George dokáže komunikovať s dušami mŕtvych. Kedysi sa živil ako profesionálny senzibil, ale po čase mu tento spôsob života prestal vyhovovať a zariekol sa, že už nikdy nevykoná ďalšiu seansu.

Neznie to zle, čo? Možno si teraz ako mnoho iných filmových fanúšikov poviete niečo v štýle „Clint natočil mysteriózny thriller, jéj, to bude pecka!“, ale bohužiaľ, musím vás sklamať. Tento film nie je mysteriózny a už rozhodne to nie je thriller. Jediným nadprirodzeným prvkom v Hereafter sú občasné kratučké a neostré zábery na dušu nejakého človeka (obyčajne na ne dôjde vtedy, keď ex-senzibil v podaní Matta Damona s niekým naviaže telesný kontakt a dôjde u neho k vízii). Pri žánrovom zaraďovaní tohto filmu nás logika skrátka nepustí – je to obyčajná dráma. Teraz mi určite opäť skočíte do reči a poviete niečo ako „Ale skvelý film to môže byť stále, no nie?“. Ticho seď, vážený čitateľ, a nechaj ma na túto otázku odpovedať.

Úvod je viac ako sľubný. Sledujeme novinárku Marie, ako necháva svojho priateľa pochrapkávať v hotelovej izbe a vydáva sa za menšími nákupmi na thajskú tržnicu. Lenže stane sa to, čo už asi tušíte: Od obzoru sa začne približovať obrovská vlna, ktorá vzápätí narazí na pobrežie. Palmy sa lámu, drevené chajdy sú strhávané, ľudia kričia a topia sa. Ani Marie ničivej sile a rýchlosti vody neunikne. Ju a desiatky ďalších dravý prúd nesie ulicami a Marie vystrašene sleduje, ako sú telá bezbranných ľudí mliaždené plávajúcimi autami a drvené o prekážky. Síce nevidíme žiadnu krv, ale aj napriek tomu je táto katastrofická scéna tisíckrát záživnejšia a lepšie natočená ako zvyšné dve hodiny filmu. Totiž keď cunami opadla, s ňou sa z Hereafter odplavila aj všetka zaujímavosť. Guľky boli vystrieľané počas niekoľkých minút (a aj to ešte na začiatku) a zvyšok filmu zostal ubíjajúcim potácaním sa v prázdnom zásobníku.

Tak, tu je odpoveď. Hereafter je príšerne, ale naozaj príšerne nudný film. Celý šľape výhradne na neutrál (pričom som si nie istý, či neutrálu týmto neurážam) a neponúka jedinú, naozaj ani JEDINÚ scénu, ktorá by vytrhla pomaly umierajúci divácky mozog z ničivej letargie (pokiaľ teda nepočítam scénu výbuchu v metre, pri ktorej ma myklo, ehm…). Po Eastwoodovom režijnom „skille“, ktorým v predchádzajúcich filmoch hravo vyvolával emócie, tu niet ani pamiatky. Film akoby točil nejaký zameniteľný rutinér, ktorý sa síce nedopustí žiadnej závažnej alebo do očí bijúcej chyby, zároveň ale neponúkne jediný dôvod, prečo by nás jeho dielo malo aspoň trochu zaujímať. Jednoducho pôsobí, že to má celé hlboko v p… paži. Nedostatok, respektíve úplná absencia emócii je o to zarážajúcejšia, keď vezmeme do úvahy, že jedným z leitmotívov snímku je strata blízkej osoby. Skutočne jediným režisérovým príspevkom k dielu, ktorý vyčnieval tak, že som si ho uvedomil (s výnimkou dobre zrežírovanej úvodnej katastrofy), bol soundtrack. Skomponovaný samotným Eastwoodom, pozostávajúci výhradne z otravne patetického fidlikania a vybrnkávania a po čase lezúci na nervy, ale aspoň som si ho všimol. To o réžii povedať nemôžem, čo ako mám Clinta v úcte.

Herci sú na tom kvalitatívne obdobne. Buď sú znudení ako Damon (ktorý sa tvári, akoby v tom hral iba kvôli prachom), nezaujímaví ako Cécile de France v úlohe Marie (síce sa snažila, ale jej jalová postava aj tak nedokázala upútať), alebo v najhoršom prípade rovno zlí. Pokusy chlapca hrajúceho Marcusa priam až fyzicky boleli. Jediná aspoň trochu nažive je Bryce Dallas Howardová, ktorú ale scenárista necitlivo odpratal zo scény hneď po tom, čo uprosila Damonovu postavu k seanse. A tým „odpratal“ nemyslím, že ju zabil – proste sa naťukli nejaké jej minulé traumy, ona si trošku poplakala a šlus. Takto bola vlastne degradovaná na obyčajnú epizódnu postavičku bez akéhokoľvek zmyslu alebo viditeľnej funkcie v príbehu (ak za funkciu neberiem to, že Damon si pod vplyvom jej nervového zrútenia po päťdesiaty ôsmy krát povie, aká je tá schopnosť nahovno). Aspoňže nám kočka Bryce predvedie, že aj pri ochutnávaní omáčok dokáže byť nehorázne sexy.

Je trochu prekvapujúce, že si naozaj úprimne želám, aby bol tento film skutočne zle natočená sračka, akou je napríklad Shyamalanov Posledný vládca vetra. To by totiž mohol určitú skupinu ľudí naozaj baviť. Síce zvrhlo a na vlastný účet, avšak aspoň nejako. Život po živote je ale iba sivosť, opar paralyzujúceho smogu fádnosti, ktorý vám vezme cez dve hodiny života a už nikdy vám ich nevráti. Neurobte teda rovnakú chybu – nepozerajte to. Aj taká Kňažná Libuša vám venuje aspoň pobavenie z hlášky „Bikoz aj vil rúl ju vit ze ajron fist“. Tento film vám nedá nič.


Život po živote (Hereafter)

Réžia: Clint Eastwood

Scenár: Peter Morgan

Žáner: dráma

Výroba: USA, 2010

Hodnotenie: 45 %


15. marca 2011
Matej *Macejko* Vojtko