 |
 |
Stalo sa vám niekedy, že ste sa natoľko zamilovali do autora vašich obľúbených kníh, že ste boli ochotní cestovať kilometre a kilometre len preto, aby ste sa priblížili k miestu jeho existencie, dýchali vzduch, ktorý dýchal on, pozerali tým istým smerom? Keď som sa s priateľmi minulý rok rozprávala o možných expedíciách po stopách Pána prsteňov, ešte som netušila, že už o pár mesiacov si splním jedno zo svojich želaní.
Časy veľkých dobrodruhov síce už dávno pominuli, avšak nutkanie presvedčiť sa, či Kleopatrina ihla je naozaj zapichnutá na brehu Temže, či anglický trávnik je hustý ako koberec a či je J. R. R. Tolkien pochovaný na území North Oxford, je znepokojujúcejšie ako zlé svedomie veriaceho. Teraz už zaiste chápete, prečo moje kroky viedli práve do týchto končín. Dojmy, ktoré vo mne návšteva Britských ostrovov zanechala, sú príliš silné na to, aby som si ich nechávala iba pre seba, tak teda dovoľte, aby som vám aspoň jeden z nich porozprávala:
Londýnske rána sú navlas rovnaké. Do chladných ulíc veľkomesta vás z postele vytiahne slnko, žeravá guľa za neurčitou, špinavou hmlou. Inak tomu nebolo ani v deň štátneho sviatku, 26. mája, kedy sa skupinka piatich Slovákov odviezla povestným červeným autobusom smerom na sever od Londýna – do študentského mestečka Oxford. I v týchto končinách platí, že v deň „celonárodného ničnerobenia“ sú všetky informačné centrá zavreté. Napriek tomu, okrem samoobslužných zariadení na výdaj ilustrovaných máp za 1 libru, nám miestni obyvatelia, konzervatívni, ale prívetiví, ochotne poradili, ako sa najrýchlejšie dostaneme k miestu Tolkienovho posledného odpočinku. Nie všetci sme však zdieľali rovnaké nadšenie z navštevovania cintorínov a preto sme sa rozdelili. Kým dvaja „pátrači“ si vychutnávali filmové interiéry Rockfortu, miesta pobytu Harryho Pottera na štúdiách, my sme sa o chvíľku opäť v jednom z „červených“ natriasali ešte o 17 minút ďalej na sever.
„Wolvercote cemetery“, zahlásil šofér autobusu starostlivo, aby sme nezabudli vystúpiť. Potom to už bola len otázka orientačného zmyslu a jazykových znalostí. Zastavili sme pred bránou cintorína. Veľavýznamne nás privítalo drevené ocenenie, ktoré upozorňovalo najmä turistov, že sa nachádzajú na najkrajšom cintoríne roku 1999 a roku 2002. Pod pochvalou sa skvelo jeho geografické rozvrhnutie s demografickými faktormi v zastúpení jednotlivých národností. Nemci, Francúzi, Arabi, Američania a samozrejme Angličania mali vytvorenú autonómiu aj tu.
Potom sa už kľukatila kamenná cesta popod neodmysliteľnú stromovú aleju. Zakrátko nás tesne pri obrubníku navigovala drevená ceduľka v smere šípky, s označením „nášho hľadaného“. Mnohotvárosť a originalita náhrobných kameňov ako pozostatkov svetových kultúr nás však rýchlo opantala, až sme na chvíľku pozabudli na naše šípky pri ceste a nemohli sme inak, ako zastať a obdivovať postupne sa prepadávajúce, zubom času nahlodané pamiatky.
Takmer pri plote sa vinul nevýrazný chodník s neveľkými náhrobkami. Ničím sa nelíšili od tých našich, žulových. Zastali sme. Ďalej už cesta neviedla. Na naše prekvapenie, žiadnu mohylu, fanatických uctievačov, strážnika ani pokladničku na dobrovoľný príspevok pre rozvoj fantasy literatúry v Anglicku sme nenašli. Akurát trochu nevkusne zarastený, bez kahancov, váz a stôp stečeného vosku, čupel pri chodníku „jednoposteľový“ hrob. Ohraničený, s drobným stromčekom uprostred mohlo by sa zdať, že už tu dávno nikto neprispel čerstvou kvetinou, no pri dôkladnejšom pohľade bola jeho prikrývka ozdobená mincami, drevenými korálkami, dokonca spod listu vykúkalo plyšové zvieratko. Bol taký obyčajný, skromný a jednoduchý, až bol vo svojej podstate krásny.
V jeho čelnej časti sa týčila kamenná tabuľa s menami manželov: Edith Mary a Johna Ronalda Tolkienových. Pôvod ich ďalších mien, Lúthien a Beren, nájdeme v najúplnejšom a najpodrobnejšie vymyslenom svete v celej literatúre, v Tolkienovom celoživotnom diele Silmarillion. Beren ako Adanský pán z Dorthonionu bol synom pána Barahira. Narodil sa v štvrtom storočí Prvého veku a ako jediný prežil prechod Horou desu. Prešiel ohyzdnou ríšou obrovských pavúkov a vstúpil do Doriathu, aby sa stretol s princeznou Lúthien. Bola to elfská princezná, dcéra kráľa Šedých elfov, považovaná za najkrajšiu ženu všetkých plemien, aká sa kedy zrodila. Obaja sa do seba zamilovali. Jej otec však sobáš neschválil a stanovil Berenovi nesplniteľnú úlohu: získať a priniesť jeden zo silmarilov. Beren sa nedal odradiť a čoskoro sa vydal na výpravu. Bol zajatý a takmer zabitý Sauronom na ostrove vlkodlakov. Našťastie ho zachránila milovaná Lúthien so psom Huanom. Potom obaja vstúpili do Angbandu, kde Lúthien urobila kúzlo na Morgotha a Beren vyrezal zo železnej koruny silmaril. Pri úteku však Berenovi odhryzol Angbandský Vlk ruku a zožral ju aj so silmarilom, ktorý zvierala. Beren a Lúthien zúfalo utekali do Doriathu. Tam spoločnými silami zabili Vlka. Keď Beren získal späť silmaril, žil už len tak dlho, aby ho vložil Thingolovi, otcovi Lúthien, do ruky. Po Berenovej smrti sa Lúthien rýchlo utrápila k smrti a smutnou piesňou presvedčila Mandosa, Pána mŕtvych, aby dal jej i Berenovi druhý smrteľný život v Ossiriande. Milenci prežili spolu ďalších štyridsať rokov, kým prišla ich druhá a konečná smrť.
Nepochybne J.R.R. Tolkien alias Beren a Edith Mary Tolkienová alias Lúthien prežili viac ako jeden život a to nielen v diele Silmarillion. Diváci mali možnosť postrehnúť rozhovor o týchto postavách aj v rozšírenej verzii Pána prsteňov: Spoločenstve prsteňa.
Pri dotyku so studeným náhrobkom som cítila radosť i smútok zároveň. Frázu: „určite sa sem raz vrátim“ hovorím bez výhliadok do ďalších rokov, no realizovať by som ju chcela hoci aj mŕtva. Kto vie, nakoniec, každý deň je ako jeden život… Teraz mi však bolo cťou ísť a vzdať hold pamiatke toľko ospevovaného, tými menej trpezlivými nikdy neprečítaného majstra písaného slova – J.R.R. Tolkiena.