Tak ešte raz: Ahojte!
Ohnivé pero je síce minulosťou, no ešte mi v počítači zostala poviedka od Miša Spádu.
V podstate je to pokračovanie jeho mikropoviedky Dievča, ktoré malo rado Ďura Červenáka, ale bez problémov sa dá čítať aj samostatne. Okrem veľmi príjemnej čitateľnosti vám ponúka aj pohľad do zákulisia života jedného z najväčších bibliofilov, akých poznám – Miloša Ferka. Ten sa ocitá nielen v jednej z hlavných úloh poviedky, ale zároveň je to úloha preňho vysnená a najobľúbenejšia.
Prajem vám aspoň taký skvelý zážitok, ako som mal ja.
mišo jedinák
Väzeň číslo 34
Michal Spáda
Nedeľa, 23:45Hortenzia sedela na mäkkom zadnom sedadle veľkého čierneho auta a sledovala, ako po okne stekajú kvapky dažďa.
Nohu v sadre mala opretú o veľkú turistickú tašku plnú narýchlo zbalených vecí a na kolenách jej ležalo staré vydanie Grófa Monte Christo v pevnej väzbe s tajomne pôsobiacou pevnosťou na obálke. Historické romány si od istého času obľúbila viac než fantastické. Tie, ktoré už raz čítala, v nej navyše vzbudzovali príjemný pocit bezpečia — vedela, ako skončia.
Vodič od začiatku cesty nepovedal ani slovo, iba pozeral cez čierne okuliare na cestu pred sebou a občas preladil autorádio. Hortenzia napoly vnímala dopravné správy a melódie pre nenáročných poslucháčov a premýšľala.
Pred mesiacom sa jej život podstatne zmenil po zvláštnej nehode, keď Hortenziu ako jedinú živú objavili medzi rozvalinami školskej jedálne.
Z nemocnice ju prepustili až o dva týždne, takže prišla o svojich pätnásť minút slávy, keď sa v miestnom večerníku objavila jej rozostrená fotografia a krátky rozhovor s triednou učiteľkou, ktorá naznačovala, že za všetkým môže stáť neznáma teroristická skupina. Článok na druhý deň prevzal aj denník Nový Čas, kde z Hortenzie urobili Hedvigu, znížili jej vek na dvanásť rokov a okrem terorizmu poukázali aj na možnosť nezdravej fixácie na brata, ktorého Hortenzia nikdy nemala.
Po prepustení sa síce vrátila do školy, ale zdalo sa, akoby sa v myšlienkach pohybovala vždy o kúsok za svojím telom. Na prekvapenie všetkých úplne skončila s cigaretami a namiesto písania poznámok si do zošitov iba kreslila čudné obrázky.
Večer často chodila do mesta, hoci mala na jednej nohe stále sadru, a sedávala sama na lavičkách v parku pri škole.
Dve z bývalých kamarátok ju tak videli, ako stojí po zotmení na chodníku oproti bývalej jedálni a pozerá na zvyšky zrúcaných múrov.
Rodičia, ktorí nikdy príliš neoplývali prehnanou starostlivosťou, si s Hortenziou nevedeli rady. Zo svojej izby vychádzala iba pri večeri, bez slova sedela pri stole, pozerala do taniera a občas si z očí neprítomne odhrnula prameň vlasov.
Pri jednej z takých večerí, práve keď otec spoza novín znepokojene pozrel na matku, ktorá iba pokrčila plecami, zazvonil telefón. Všetci sa prekvapene pozreli jeho smerom.
Telefón bol pripojený k pevnej linke, ktorú už vyše roka chceli odhlásiť, a na ktorú im od smrti konzervatívnej pratety Rozálie nikto nezavolal.
Otec zdvihol slúchadlo, pripravený presvedčiť nešťastníka na druhej strane drôtu, že práve nenávratne prišiel o peniaze za hovor na nesprávne číslo, ale uprostred vety sa zastavil. Po celý zvyšok rozhovoru iba hmkal a pritakával a nakoniec bez slova vystrel ruku so slúchadlom smerom k Hortenzii.
„Dušan,“ ozval sa na druhej strane hlas Dušana Fabiana.
Hortenzia zovrela slúchadlo v dlani, zdvihla telefón, vzala ho so sebou do izby a privrela dvere, takže spod nich trčal iba telefónny drôt.
„Áno?“ povedala trochu priškrtene.
„Pozri, Hortenzia, je mi to fakt ľúto,“ povedal Dušan, „pôvodne sme ťa chceli nechať na pokoji, podľa možnosti navždy.“
Hortenzia mlčala.
„Zistili sme, že bude lepšie, ak ťa teraz na nejaký čas dostaneme z dohľadu. Zajtra začínajú jarné prázdniny, nie?“
„Hej,“ povedala Hortenzia, „asi začínajú. V poslednej dobe idú veci tak nejako mimo mňa, ak vieš, čo tým myslím.“
Dušan zakašlal.
„Chápem… Každopádne, o pol hodiny ťa bude dolu čakať auto. Pôjdeš na južné Slovensko, máme tam niečo ako… dalo by sa to nazvať rekreačná oblasť. Nebudeš tam sama, z istých dôvodov tam práve schovávame aj Miloša Ferka. Bude to na najbližší týždeň tvoj nový príbuzný. Myslím, že by si si mohla užiť celkom pekné prázdniny… teda, ak máš stále rada knihy.“
Hortenzia vzdychla.
„Asi mám. To sa mám za pol hodiny zbaliť na celý týždeň?“
„Obávam sa, že áno,“ povedal Dušan.
Hortenzia bez slova zložila telefón a otvorila skriňu so šatami.
Po dlhej jazde sa auto zastavilo pri obrubníku úzkej cesty v spiacom malomeste niekde na juhu. Šofér Hortenzii galantne otvoril dvere a priniesol z kufra barly. Okná na prízemí sa rozsvietili, a kým vložila knihu do tašky a dostala sa z auta, v osvetlených dverách sa zjavil strapatý muž v prúžkovanom pyžame, s fúzikmi a okuliarmi v kostenom ráme. Palec ľavej ruky mal zastrčený v rozčítanom románe.
„Hortenzia?“ usmial sa a vzal jej z rúk tašku, „myslím, že som sa na tento týždeň stal tvojím strýkom.“
Hortenzia sa pokúsila zatváriť nadšene a odkrívala dnu.
Pondelok, 1:40
V noci sa strhol strašný vietor.
V meste padli tri staré stromy, najviac za posledných dvadsať rokov. Jednu čiernu mačku vyfúklo na kostolnú vežu, odkiaľ ju nasledujúce ráno museli zložiť požiarnici (ledva im na to stačil rebrík), okenice trieskali ako šialené a na cintoríne kvílil vietor v škárach medzi náhrobkami. Predovšetkým však zmietol zo všetkých striech zhnité lístie, ktoré tam ležalo ešte od jesene, a to bol koniec zimy.
Prišla jar.
Pondelok, 9:15
Hortenzia sa strhla, posadila sa na posteli a vyplašene pozerala okolo seba, kde sa slnečné svetlo odrážalo od bielych stien. Zažmurkala a na okamih si pomyslela, že s konečnou platnosťou už zasa zmeškala školu; ale nie. Bol síce pondelok, ale práve začali jarné prázdniny a ona bola na týždennej návšteve u svojho novopečeného strýka, ktorý sa v tomto neprebudenom meste vydával už niekoľko týždňov za kníhkupca.
Unavene sa usmiala a klesla späť na vankúš.
Z prízemia počula kroky medzi policami kníh dolu v obchode. Vedela si predstaviť ako sa Miloš láskyplne pozerá na tvrdé a mäkké väzby, ako občas po niektorej prejde prstami. Podľa rozhovoru o knihách, ktorý spolu viedli včera pri veľmi neskorej večeri, ho trochu podozrievala, že by si ich najradšej nechal všetky pre seba.
Netrvalo ani pol hodiny a zistila, že potešenie z ničnerobenia ju rýchlo opúšťa. Do školy zaspala často a párkrát sa jej už stalo, že do nej nešla vôbec. Vtedy vydržala len tak ležať v posteli aj do dvanástej, ale cez prázdniny sa jej deň v perinách stráviť nechcelo. Chcela dočítať Grófa Monte Christo, ale kniha zostala otvorená na operadle kresla na prízemí. Chvíľu si prezerala vlastnú ruku proti svetlu; bola zaujímavá, ale nie dosť, tak vstala.
Počas obliekania sledovala muchu, ako lezie po okennom skle. Bola toho roku jej prvá, preto pri odchode otvorila okno a vypustila ju von.
Vyslobodená mucha sa rozletela ponad kamenný múrik, zanedbanú záhradu a pomedzi polo uschnuté stromy; jeden z nich ležal odvčera na zemi hore koreňmi. Vo vzduchu bolo cítiť prebudenú hlinu.
Ďalej sa nedostala. Zožral ju čierny vták zo strechy — aj pre neho to bola toho roku prvá mucha.
Hortenzia s barlou v ruke doskákala do kúpeľne. Zubná pasta, ktorú našla na umývadle, bola zelená a po skončení rannej hygieny malé a väčšie zelené škvrny pokrývali aj pôvodne vyleštené zrkadlo. Zatiaľ, čo sa ho snažila utrieť Milošovým uterákom, zdalo sa jej, že zdola počuje vzrušenú debatu.
Asi nejaký knihomoľ, pomyslela si, lebo si nevedela predstaviť, že by sa Miloš s niekým hádal o niečom inom než o knihách.
Keď sa po vŕzgajúcich schodoch pomaly dostala dolu do kníhkupectva, privítala ju vôňa papiera. Obchod bol úplne prázdny — ako zrejme okolo poludnia vždy — nikto nestál medzi policami a nikto nestál ani za pokladňou pri dverách. Na prepážke ležala otvorená kniha a listoval v nej prievan.
Hortenzia trochu zarazená prešla k pultu a prebehla očami po stránkach. Bol to jej Gróf Monte Christo.
Nestihla sa ani vystrieť, keď sa spomedzi políc ozvali kroky. Prievan na chvíľu zosilnel a prelistoval knihu až do konca. Zákazník, muž v obnosenom tvídovom obleku, na ňu pozeral ľadovými modrými očami z bledej tváre so zakrútenými čiernymi fúzmi. V ruke držal vychádzkovú paličku s bielou rukoväťou.
„Dobrý deň,“ pozdravil chladne.
„Dobrý deň,“ povedala Hortenzia vážne, aby bolo jasné, že sa v takejto situácii neocitla po prvý raz, „môžem vám nejako pomôcť?“
„Dovoľte, aby som sa predstavil, slečna,“ povedal muž, „Moje meno je Aristid. Rád by som vám položil jednu otázku.“
Hortenzia prikývla, pretože jej nič lepšie nenapadlo a potlačila pokušenie obzrieť sa, či sa Miloš neobjaví vo dverách pod schodmi.
Muž pristúpil ešte bližšie k pultu, vybral z vrecka nohavíc monokel na šnúrke a vložil si ho do oka.
„Hľadám knihu,“ povedal s ľahkým maďarským prízvukom, „ktorá však, ako sa zdá, nie je nikde v týchto policiach.“
„V tom prípade,“ povedala Hortenzia a cúvla od pokladne, vedľa ktorej neznámy čudák položil svoje dlhé prsty, „ju asi nemáme. Možno strýko..“
„Naopak, milá slečna,“ povedal muž a vyceril zažltnuté zuby, „mám všetky dôvody domnievať sa, že kniha je niekde v tomto dome. Váš strýko bohužiaľ nebol ochotný prezradiť mi jej presnú polohu. Škoda. Keby spolupracoval, nemuselo dôjsť k nehode.“
Hortenzia cítila na chrbte zimomriavky. Nemohla odtrhnúť pohľad od čudne zväčšeného modrého oka za monoklom.
„Tá kniha,“ povedal muž pomaly a zreteľne, „sa volá Arisztid és Tasziló viccek. Bezvýznamná maďarská zbierka vtipov, výtlačok z konca devätnásteho storočia.“
Zornička za sklom sa zúžila a Hortenzia pocítila, ako jej zdravá noha vrastá do zeme. Arisztid sa natiahol a schmatol ju za zápästie.
„Zdá sa, že mi neporadíte,“ povedal, schoval monokel späť do vrecka a vzal do druhej ruky knihu, ktorá ležala na pulte. „V tom prípade sa asi pôjdete pozrieť za strýkom.“
Hortenzia sa pokúsila vytrhnúť ruku zo zovretia, ale slabosť, ktorá ju stále neopustila, jej ledva dovolila pohnúť prstami.
Vtedy zazvonil zvonček nad dverami a obaja obrátili hlavy ku skupinke starších dám, ktoré práve vchádzali dnu.
Muž pritiahol Hortenziu bližšie k sebe.
„Dnes. Večer,“ zasyčal, pustil ju, prebehol niekoľkými krokmi ku dverám, kde jednu z vchádzajúcich dám odstrčil lakťom a ďalšej tresol po nohe svojou vychádzkovou palicou.
Hortenzia zostala stáť za pultom, z diaľky počula rozhorčené výkriky dôchodkýň, ktoré sa vyhrnuli von na ulicu.
Keď sa jej prestala motať hlava, obchod bol znova prázdny a prievan fúkal dnu cez otvorené dvere. Vyšla von. Na ulici nebolo nikoho, len slnko, vietor a lístie zo strechy. Zabuchla ich a vrátila sa za pokladňu.
Premýšľala, kde môže byť Miloš. Aristid ju chcel vziať za ním, takže možno v pivnici?
Potom si uvedomila, že kniha na pulte je znovu otvorená.
Vytiahla vreckovku a kýchla do nej. Prebehla očami po známej stránke, kde deň predtým nechala v knihe záložku. Už-už ju chcela zavrieť a pustiť sa do hľadania, keď ju prenikol pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť.
Vzala knihu do ruky a znova pozorne prečítala posledný odstavec kapitoly.
Do pevnosti prišiel nový guvernér; učiť sa mená väzňov by bolo príliš namáhavé; radšej sa naučil ich čísla. To hrozné miesto obsahovalo päťdesiat kobiek; ich obyvateľov označovali číslom cely.
Nešťastný mladý muž sa už nevolal Miloš Ferko — odteraz bol iba číslo 34.
Pondelok, 13:30
Hortenzia prehľadala celý dom a teraz sedela v kresle medzi policami v obchode.
Na dverách bol lepiacou páskou prilepený papier, na ktorý napísala červenými písmenami Z TECHNICKÝCH PRÍČIN ZATVORENÉ; dvere boli zamknuté a kľúč zvnútra zasunutý v zámku. Na operadle kresla ležal Gróf Monte Christo. Hortenzia znechutene zazerala na ošúchanú obálku.
V dome Miloš rozhodne nebol, ale to ešte neznamenalo, že musí pripustiť, že je naozaj zavretý v kobke v pevnosti If.
Znova otvorila knihu na mieste, kde z nej trčala záložka s Garfieldom.
Miloš stále sedel vo svojej cele.
Obrátila niekoľko stránok.
„Vykonám ešte viac, než som sľúbil,“ povedal komusi Edmond Dantés, pravý a pôvodný hrdina románu.
Takže Dantés. Vrátila sa na stránku, kde skončila s čítaním.
Miloš sedel na zemi a znechutene pozeral cez sklá prasknutých okuliarov do bezútešnej tmy okolo. Tentoraz skúsila prelistovať o niekoľko strán späť.
Hrdinom bol znova Dantés, ktorého práve neprávom označili za zúrivého bonapartistu.
Hortenzia nahnevane zaklapla knihu a zhodila ju na zem. Pocit, že ničomu nerozumie, v nej prebudil hlad. Odišla do kuchyne, vytiahla z chladničky obložený chlieb so syrom a naliala si pohár mlieka. Premýšľala, komu, a či vôbec, má zavolať.
Na Dušana nemala kontakt, rodičia jej neuveria ani pol slova a policajti tým menej. Aspoň by mohla nahlásiť Milošovo zmiznutie, ale kým nebude nezvestný aspoň dva či tri dni, nikoho zrejme nepresvedčí, že sa niekam nevybral sám.
Nakoniec sa vrátila, zdvihla knihu zo zeme, zlomenú nohu si vyložila na stolík pred kreslom a syrový sendvič na široké operadlo.
Skúsila obrátiť iba jednu stranu a čítať priamo odtiaľ, kde skončila.
Miloš sa v hlbokom zamyslení prechádzal hore-dolu po cele.
Keď stranu obrátila naspäť, v kobke sedel Edmond Dantés, tak ako ho tam poslal Alexandre Dumas. Pokračovala v čítaní s matným podozrením, ktoré sa pomaly menilo na istotu. Tak, ako čítala text knihy, posúval sa Miloš príbehom vpred a na jeho miesto sa vracal pôvodný hrdina.
Čím ďalej, tým viac sa okolo Miloša menil aj celý román. Na rozdiel od Dantésa nepodliehal beznádeji, aj keď sa zdalo, že je zo svojej situácie mierne roztrpčený. Ležal na prični a v duchu si opakoval najobľúbenejšie pasáže z klasikov svetovej literatúry, diela ktorých sa márne pokúšal vymámiť od žalárnika namiesto nechutnej večere.
Hortenzia dojedla sendvič a spočítala strany, ktoré zostávali do úteku budúceho grófa z pevnosti; bolo ich viac než sto. Nanešťastie nepatrila medzi najrýchlejších čitateľov, práve naopak; navyše ju po pár desiatkach stránok väčšinou začal zmáhať spánok. Nebola si istá ani tým, či vie Miloš vôbec plávať, čo by sa mu pri úteku mohlo stať osudným.
Pozrela na hodiny a pri spomienke na Aristidov pohľad za monoklom jej žalúdok klesol o poschodie nižšie. Usadila sa hlbšie do kresla a s mierne zvrašteným čelom sa pustila do čítania.
Miloš dojedol riedku a odpornú polievku, urobil niekoľko drepov a s povzdychom sa znova pustil do kopania tunela. Po chvíli prestal; zdalo sa mu, že zvuky na druhej strane už znejú dostatočne blízko. Počkal, kým si kopáč na druhej strane neodíde odpočinúť, vytiahol veľký uvoľnený kameň a o chvíľu prestrčil hlavu otvorom v cele číslo 27. Starý muž, ktorý sedel na prični a práve niečo písal pri svetle vlastnoručne vyrobenej sviečky, od prekvapenia vypustil pero z ruky.
„Dobrý večer, abbé,“ povedal Miloš, „myslím, že sme sa ešte nestretli. Som väzeň číslo 34, vlastným menom Miloš Ferko.“
Pondelok, 18:15
Vonku sa postupne začalo stmievať. Hortenzia pred chvíľou rozsvietila stojacu lampu, sedela nahnutá nad knihou a striedavo medzi prstami skrúcala tmavú lokňu a zakladala si ju za ucho. Stále jej chýbalo viac ako tridsať strán a v okolitom tichu bolo počuť každý zvuk praskajúcich políc, vŕzgajúcej podlahy a vetra v korunách stromov za oknami. Čierny vták na streche naposledy zatrilkoval a odletel.
Hortenzia zdvihla hlavu a poobzerala sa po opustenom obchode. Svetlo dosiahlo len na kúsok od kresla a v kontraste s ním boli tiene v kútoch miestnosti ešte temnejšie. Zdalo sa jej, že sa ňu zo všetkých strán pozerajú nemé oči. Niekde medzi policami sa na hranici počuteľnosti ozýval tichý šepot, ktorý zmĺkol vždy, keď obrátila pohľad jeho smerom.
Napokon vstala, knihu zovrela pod pazuchou a o jednej barle vyskackala po schodoch ako poranený vrabec. Dnu v izbe sa pre istotu ešte raz zamkla, sadla si do postele, podoprela chrbát vankúšom a pokračovala v čítaní.
Miloš a abbé Faria sedeli na podlahe a upreto pozerali na tenký popísaný pergamen vyrobený z roztrhaného plátna. Miloš si posunul okuliare vyššie na nos. Niekde z rohu bolo počuť kvapkajúcu vodu a cez mrežu zasadenú hore v kamennej stene do miestnosti prenikali posledné lúče zapadajúceho slnka. Abbé sa ľavou rukou neprítomne poškrabal v brade; pravú mal od posledného záchvatu takmer nepohyblivú. Miloš vzal pero a nakreslil na pergamen krížik.
„Kaukazský zajatec,“ povedal, „bol tak trochu chyták. Ten názov použilo viacero spisovateľov, ale Walter Mischiewsky bohužiaľ nie.“
Abbé niečo rozpačito zahundral.
„Napriek tomu,“ pokračoval Miloš povzbudivým tónom, „sú ostatné odpovede správne.“
Faria sa potešil, ale v hĺbke duše mal neodbytný pocit, že je pre neho na úlohe žiaka niečo bytostne neprirodzené.
Pondelok, 20:00
Opustená bočná ulica mlčala a tvárila sa nezúčastnene, svietilo iba okno, za ktorým Hortenzia práve obrátila ďalšiu stránku.
Spoza rohu sa oddelili dva vysoké, vycivené tiene a pomaly kráčali smerom k svietiacemu domu. Jeden z nich sa na okamih zastavil pri prvej zo siedmych pouličných lámp, ktoré lemovali dláždený chodník a dotkol sa dlaňou stĺpu. Lampa zablikala a zhasla.
Vnútri v izbe vietor napol záclonu a strieborný prívesok na Hortenziinom krku sa nepatrne pohol. Striaslo ju. Položila knihu na posteľ, prešla k oknu a pozrela von. Posledné tri lampy jedna po druhej zmizli v tme ako sfúknuté sviečky.
Hortenzia zabuchla okno a sadla si späť; do grófovho úteku z pevnosti stále chýbalo päť strán. Navyše jej nebolo celkom jasné, ako sa Miloš dostane z južného Francúzska na južné Slovensko.
Dole zazvonil zvonček. Mala pocit, že tenký, jasný zvuk v nočnom tichu zazvonil priamo v jej hlave. Dokrívala k písaciemu stolu, vybrala z neho svoj denník s náčrtmi kresieb, ceruzku a lepiacu pásku. Na prízemí zavŕzgali parkety a niekto začal vyhadzovať knihy z políc na dlážku.
Hortenzia vyšklbla z knihy stranu s Milošom a vlepila ju do denníka. Potom vzala ceruzku a začala písať tak rýchlo, ako dovtedy ešte nikdy v živote.
Miloš smutne pozeral na abbého telo, ktoré ležalo zabalené v hrubom vreci na podlahe vlhkej cely. Vedel, čo musí urobiť, ale vôbec sa mu do toho nechcelo. S temným povzdychom vzal do ruky Fariov nôž vyrobený zo svietnika a začal párať stehy.
Uprostred práce sa mu zazdalo, napísala Hortenzia, že je na stene oproti nemu niečo zvláštne.
Prestal párať, prečistil si okuliare rukávom roztrhanej flanelovej košele a opatrne sa prstami dotkol kameňov, ktoré akoby na jednom mieste ustúpili hlbšie. Miloš s abbém mali celkom presnú predstavu o pôdoryse poschodia, na ktorom sa nachádzali ich cely a vedeli, že za touto stenou sa nemá skrývať vôbec nič. Kamene sa odsunuli nabok a odhalili dlhú, zatuchnutú chodbu, na konci ktorej Miloš zbadal odlesk vzdialeného svetla. Na okamih zaváhal, ale potom zistil, že sa príbeh rozhodol za neho. Zahodil nôž na zem a vstúpil dnu.
Hortenzia položila ceruzku na stôl, zavrela denník a postavila sa s barlou v ruke do stredu izby. Počula, ako sa schody prehýbajú a pravidelné klopanie vychádzkovej paličky na drevo. Prívesok sa jej na krku jemne chvel, takže ho pridržala dlaňou a naprázdno prehltla.
Kľúč sa v zámku sám obrátil a vypadol von, dvere sa otvorili a za nimi stál Aristid s monoklom v oku. Opieral sa o paličku a na tvári mal nepríjemný, falošný úsmev.
„Dobrý večer, slečna,“ povedal, „myslím, že vám nebude vadiť, keď sa u vás s kolegom trochu poobzeráme. Dokonca som si takmer istý, že keď s vami skončím, nebude vám už vadiť vôbec nič.“
Hortenzia privrela oči a pevnejšie zovrela v chvejúcej sa ruke barlu.
„Tak to skús, ty frajer,“ povedala.
Aristid urobil krok do miestnosti, pomaly si z oka vybral monokel, schoval ho do vrecka a zakrútil paličkou v dlani. Stále sa usmieval.
Z chodby sa ozval dlhý vŕzgavý zvuk, akoby tam niekto otvoril sto rokov nepoužívané dvere. Hortenzia sa rozšírenými očami pozerala za Aristidov chrbát a prekvapene vydýchla.
Aristidovi ani nenapadlo obrátiť sa. Pevne uchopil palicu asi v tretine dĺžky a udrel si ňou do dlane druhej ruky.
„Tento trik,“ povedal a bleskovo palicou švihol. Hlavica zasiahla Hortenziu do kolena a bodavá bolesť jej vyrazila dych. Spadla na zem a schúlila sa chrbtom k posteli.
Aristid vyceril zuby a pristúpil k nej, pričom jej špičkou topánky zdvihol bradu.
„Je ten najstarší,“ pokračoval nenútene a pomaly, s šarmom golfistu natiahol rameno k úderu.
Vtedy sa na neho s bojovým pokrikom vrhol Miloš.
Na hlave mal hniezdo zlepených vlasov zviazané vzadu špinavou handrou, dlhá neupravená brada mu siahala až na hruď a košeľa z neho visela v nepravidelných zdrapoch. Hortenzia sa uhla a Aristid sa pod neočakávaným útokom zvalil na koberec.
„Hortenzia, to som ja,“ zreval bezdomovec a sadol si elegánovi zozadu na krk, „podaj mi knihu!“
Aristid sa na zemi zúfalo zmietal a snažil sa naslepo zasiahnuť útočníka palicou.
Hortenzia zaťala zuby, nahmatala na posteli za sebou Grófa Monte Christo a hodila ho Milošovi, ktorý medzičasom zdvihol ležiaceho šviháka za napomádované vlasy a tresol mu tvárou o zem. Zlomený nos chrupol ako vlašský orech a zúrivý rev sa zadusil o plstený koberec.
Miloš pritlačil otvorenú väzbu knihy na temeno tela, ktoré sa pod ním metalo, zavrel oči a zarecitoval niekoľko ťažko zrozumiteľných slov. Ruky a nohy uväzneného útočníka sa v grotesknom pohybe mihali tak rýchlo, akoby sa snažil odletieť, ale Miloš nepovolil zovretie, až kým sa Aristid nezačal meniť na slizkú čiernu tekutinu.
Olejnatá kaluž sa vpíjala do koberca a odtiaľ postupne do strán románu, až kým celkom nezmizla.
Na zemi zostala ležať iba palička, tvídový oblek, lakované topánky a falošné fúzy, ktoré sa ešte chvíľu mykali, kým ich Miloš neroztrhol napoly.
Potom vstal, zavrel knihu, omotal ju lepiacou páskou a utrel si pot z čela.
„Dole je ešte jeden,“ povedala Hortenzia.
Miloš položil knihu na stôl a pristúpil k oknu. Vonku na ulici sa ozvali rýchlo sa vzďaľujúce kroky a pouličné lampy pri ceste sa jedna po druhej rozsvecovali.
„Ahá, Tasilo,“ povedal a posadil Hortenziu na posteľ, „S tým si budeme robiť starosti neskôr. Teraz potrebujem hlavne horúcu sprchu, žiletku a poriadnu večeru.“
Pondelok, 22:45
Miloš sedel za kuchynským stolom, pred sebou mal tanier s tromi volskými okami a dva opečené chleby s maslom. V jednej ruke držal zrkadlo a druhou si opatrne lepil náplasť na porezaný krk.
Hortenzia sedela oproti nemu v kolieskovom kresle, ktoré vyniesol odniekiaľ z pivnice, na kolene mala položené vrecko s ľadom a v ruke držala bodkovanú šálku. Ešte pred mesiacom by si zapálila cigaretu, ale teraz jej horúci čaj pripadal ako omnoho lepší nápad.
„Takže Aristid je teraz zavretý v pevnosti If?“ spýtala sa.
„Nie,“ povedal Miloš s plnými ústami, „Aristid je zavretý v starej knihe vtipov, a tá je uložená za kameňom v cele abbé Fariu. Na jeho veľkú smolu som ju mal po celý čas v zadnom vrecku nohavíc. Je teraz zajatcom príbehu, ktorý je dôkladne ukrytý v inom príbehu. Čudoval by som sa, keby sa odtiaľ ešte niekedy dostal.“ „A čo ten druhý?“ povedala Hortenzia.
„Hneď ráno zavolám Ďurovi. Bez Aristida beztak ďaleko nezájde.“
Miloš rozkrojil volské oko a na okamih sa zamyslel.
„Ak môžem popri všetkej vďake trochu kritizovať, je škoda, že si nemohla čítať rýchlejšie,“ povedal.
„Prečo?“ spýtala sa Hortenzia unavene.
„No,“ povedal Miloš a usmial sa, „ty si nikdy nechcela vidieť na vlastné oči legendárny poklad kardinála Spadu?“
Hortenzia dopila čaj, položila šálku na obrus a odtlačila kreslo od stola.
„Ani nie,“ povedala, „a okrem toho si myslím, že odteraz budem nejaký čas čítať iba dievčenské romány.“