Kadiaľ vedie hraničná čiara medzi historickým románom zo stredoveku či staroveku a fantasy príbehom? Vydavateľstvo Ikar vydáva sériu historických románov z antického prostredia. Jeden z nich, Pieseň o Tróji, ktorý prezentuje príbeh zahalený hmlou tridsiatich troch storočí, v ktorom sa historické udalosti neoddeliteľne miešajú s mýtmi, môžeme považovať na fantasy.
Ten príbeh aspoň v základných rysoch pozná snáď každý, kto trochu dával pozor v škole na hodinách dejepisu alebo literatúry. Mená ako Trója, Helena, Achilles, Hektor, či Odyseus sú nevyhnutne spojené s Homérom a jeho eposmi, alebo s Vojtechom Zamarovským, ktorého interpretácie gréckych mýtov sú v našich končinách najpopulárnejšie. (Prinajhoršom so seriálmi o Herkulovi a Xene, ale tie si z antickej mytológie ukradli naozaj len mená a nič viac.)
McCulloughová, autorka mnohých (nielen) historických románov síce vychádzala z Iliady, Odyssey a iných antických zdrojov (hovorí o tom v doslove), no vybrala si vlastný uhol pohľadu. Veľmi prirodzene sa dokázala vyhnúť pátosu a pompéznosti, ktoré sú mýtom vlastné. Všetky udalosti, ktoré sú v mýtoch o trójskej vojne uvádzané ako boží zásah, sú tu vysvetľované prirodzeným spôsobom. Ponechala len veštby (takmer všetky sa dokonale plnia, väčšinou veľmi trpkým a tragickým spôsobom). Snaží sa o vierohodnú motiváciu konania postáv a zasadenie príbehu do historických súvislostí (stotisícová armáda by neviedla desaťročnú vojnu kvôli jedinej nevernej manželke, nech je akokoľvek krásna. Šlo o prístup k Čiernemu moru a zdrojom cínu, ktorý ovládala Trója).
No v románe zostalo to, čo je na antických mýtoch najpríťažlivejšie: Plnokrvné postavy, či už bojovníci, králi a kráľovné, alebo trebárs vojnové zajatkyne. Väčšina z nich je vykreslená v súlade so všeobecným povedomím: Agamemnon – panovačný vodca výpravy, Odysseus – mozog armády a obratný manipulátor, sebecká a obmedzená Helena, nešťastný hrdina Achilles. Iné sú však celkom prekvapivé: Slaboch Meneláos, samoľúby a ctibažný Aineias. Aj niektoré udalosti sú podané prekvapujúcim spôsobom. Napríklad jadro Homerovej Iliady – spor Achilla a Agamemnona o Achillovu zajatkyňu a milenku Bríseis, ktorý vyvrcholil Achillovým odmietnutím zúčastňovať sa bojov, je popisovaný ako Odysseov úskok zosnovaný s cieľom vylákať trójsku armádu spoza hradieb.
Autorka zvolila relatívne málo používanú formu rozprávania. Román je rozdelený na kapitoly, ktoré striedavo rozprávajú rôzne osoby zo svojho pohľadu. Zvyšuje to zaujímavosť a vidíme hlbšie do postáv, čitateľ si môže vybrať hrdinu, s ktorým sympatizuje (u mňa vyhral Odysseus) a kúsok príbehu vidieť aj jeho očami.
Ak máte chuť na fantasy, ale netrváte na elfoch, trpaslíkoch a zachraňovaní sveta pred absolútnym zlom, môže byť Pieseň o Tróji tou správnou voľbou. Bitiek a krvi si aj tu užijete až-až.